Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Ivana Taranenková

Anasoft Litera 2014: Lukáš Luk

Lukáš Luk sa v slovenskej literatúre pohybuje už od 90. rokov. Stretnúť ho však je ťažké. Lukáš Luk totiž neexistuje. Tak ako neexistuje ani Považský Sokolec. Ale to vôbec neprekáža.

Táto fiktívna obec sa totiž pričinila o to, že Lukáš Luk je na tom podobne ako jeho rovesník Michal Krajňak. Čo kniha, to nominácia na cenu Anasoft Litera. Po Príbehoch Považského Sokolca tentoraz boduje so Záhadou Považského bula.

Lukáš Luk: Záhada Považského bula 

Petrus: 2013, 200 strán

Luk prináša do literatúry to, čo v nej tak často chýba – vtip, paródiu, odstup a vedomie, že veci netreba brať príliš vážne. Celou knihou sa ako niť tiahne, že autor si uťahuje z rôznych dávnych povier, ako aj rôznych módnych trendov, ktoré vlastne tiež nie sú ničím iným ako poverami.

Rozprávač sa ani len nenamáha predstierať objektivitu. Namiesto toho pobavene komentuje, čo sa deje a čo si o jednotlivých postavách a udalostiach myslí. Kde-tu sa objavia vsuvky, ktoré vyznievajú ako antropologické pozorovania, ale pozorný čitateľ rýchlo vytuší, že ide o paródiu na vedecké texty, z ktorých prekypuje pocit vlastnej dôležitosti.

Záhada Považského bula je plná bizarných postavičiek a neuveriteľných epizód. Niekedy pripomína sureálne príbehy Maroša Krajňaka, len sa odohráva v inom geografickom a kultúrnom prostredí. Luk však píše oveľa priamočiarejšie. Aspoň v tomto sa pridržiava tradičného rozprávačského postupu. V celej knihe sú možno dve-tri odbočky od hlavnej dejovej línie. To však nie je výčitka, ale potvrdenie, že písať dobre neznamená písať komplikovane.

Čitateľ sa síce pri Lukových knihách príliš nezapotí, ale vcelku dobre sa pobaví. Nesmie však patriť do skupiny ľudí, ktorí sa urážajú, keď si niekto robí posmech z vlastnej kultúry. Považský Sokolec je síce vymyslený, ale zároveň by mohol byť úplne skutočný. Je tam všetko, čo slovenská dedina má – závisť, revnivosť, snaha byť lepší ako sused, pohŕdanie odlišnosťou (o výstrednosti ani nehovoriac) a akási zvláštna kombinácia komplexu menejcennosti a pocitu výnimočnosti.

Považský Sokolec je zrkadlom našich slabostí. Zároveň však ukazuje aj húževnatosť, ktorá umožňuje všetkým týmto nedokonalým ľuďom prežiť a viac či menej prosperovať.

Sokolčania sú tak trocha ako Považský bulo – jedinečné plemeno býka, ktoré sa síce nevyznačuje krásou, ale zato je veľmi užitočné. A podobne ako legendárnemu býkovi, aj im sa najlepšie darí doma. Tam, kde všetko poznajú, kde ich nič neprekvapí, kde sa hrá podľa ich pravidiel. Keď opustia svoje teritórium, zrazu sú akísi poloviční.

A navyše nepoznajú kompromisy. Veľmi presne to Lukáš Luk vyjadril v rozhovore pre denník SME, kde človeka údolného – takého, aký žije v Sokolci – charakterizoval takto: „Všetko je jasne determinované a čiernobiele, toto je iba dobré a toto iba zlé, tento je s nami a tento proti nám. Nič medzi tým neexistuje.“ Niekedy to vonku vyzerá, akoby sme všetci boli Sokolčania...

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť