Barcelonské žúrovanie

Jan K. Myšľanov, ktorý v júni 2008 vo veku nedožitých 35 rokov zomrel na rakovinu, bol na Slovensku známy najmä ako bloger (a videobloger). Vo svojich príspevkoch sa venoval témam, ktoré boli na u nás buď ignorované alebo pokrývané povrchne. Nikdy sa netajil svojím politickým presvedčením a aj keď s ním čitateľ nesúhlasil, nedalo sa mu uprieť, že bol originálny mysliteľ, ktorý si zrejme nerobil ťažkú hlavu z toho, čo si o jeho názoroch myslia ostatní.

Okrem aktuálnej publicistiky však uverejňoval aj akýsi blogový román na pokračovanie, ktorý sa na internet dostával postupne od februára 2005 do januára 2007. Nadácia Jana K. Myšľanova ho v roku 2010 vydala aj v knižnej podobe.

Zlé správy môžu počkať

Hneď na úvod treba povedať, že Myšľanovov text verne odráža jeho rozprávačské schopnosti (osobne som ho stretol len raz, ale aj vtedy bol studnicou viac či menej súvisiacich príbehov). Rovnaké je to aj v románe s tak trocha zvláštnym názvom Sadomaso, fetiš a Tony, ktorý sa takmer celý odohráva v Barcelone, kde autor istý čas žil. Autobiografické prvky sú teda zjavné. Nedá sa dokonca vylúčiť, že si pri písaní ani nemusel príliš vymýšľať.

Kniha je v podstate sériou zážitkov, ktorých spoločným menovateľom sú rôzne vyšinuté, excentrické a občas až priamo zvrhlé postavy, ktoré sa v katalánskej metropole priplietli rozprávačovi pod nohy. Niekedy sa až zdá, že svet je plný podvodníkov a pomätencov, ale skôr než začne mať čitateľ pocit, že už naozaj všetkým preskočilo, tak sa objavia aj správni parťáci, ktorí sú sympatickí aj tým, že vedia, ako vybabrať s prehnitým systémom. Nechýba však ani bohémska stránka života s pitkami a sexom, ktoré nepôsobia samoúčelne, ale zapadajú do celkového koloritu toho, čo sa v románe odohráva..

Román by sa dal rozdeliť na dve časti. Kým tá prvá je dynamickejšia, kde sa stále niečo deje. Na scénu zo všetkých prichádzajú nové postavy, ktoré sú ako jednotlivci stále uveriteľné aj napriek už spomínaným abnormalitám. Dysfunkčné hotely a tetovaco-piercingové štúdiá vlastnené darebákmi zrejme priťahujú neobyčajných ľudí.

Happy loser a sny

Keď sa už autor vybláznil na príbehoch fetišistov, transsexuálov, falšovania starožitností, piercingu genitálií, odporných šéfov, prisťahovalcov zo všetkých kútov sveta a prepojil to aj s malým podvodníckym intermezzom z rodnej krajiny o pseudopodnikateľoch, ktorí „organizovali“ festival slovenskej kultúry v Madride (rozumej rozkrádali štátne peniaze), tak sa dostáva do hĺbavejšej fázy písania.

Zrazu je viac času na zamyslenia nad podstatou kapitalizmu, globalizácie alebo prisťahovalectva. Myšľanovova definícia happy loserov ako ľudí, ktorí svoje sny uskutočňujú aj napriek absolútnemu nedostatku peňazí, nejednému čitateľovi pripomenie časy, keď sa cez hranice prenášali peniaze z jedného kupé do druhého, aby sme talianskym colníkom dokázali, že máme dosť peňazí na to, aby sme tam prežili týždeň a na jeho konci sa aj vrátili domov.

Čo na tom, že reálne sme mali asi desatinu požadovanej sumy na osobu a deň, a to vrátane niekoľkých desaťšilingových mincí, ktoré sme šikovne vytiahli z košíkov na batožinu na viedenskej stanici? Hlavne, že „budeme mať na staré kolená čo rozprávať vnukom“. Z Myšľanovovho písania je zrejmé, že pre neho bohatstvo nebolo v tom, čo vlastníme, ale v tom, čo prežijeme, pretože to nám nik nevezme.

Nerobte Východnej Európe hanbu!

Pozoruhodná je aj jeho teória o emigrantoch, sformulovaná po niekoľkých koňakoch, ale napriek tomu zmysluplná. Podľa nej sa do veľkomiest vyberajú agresívnejší ľudia ako tí, čo zostali doma. Z toho mu vyplýva záver, že „ všetci sa chcú presadiť, takže to prostredie, kde sa stretli, to veľkomesto, má už počiatočný stupeň agresivity dosť vysoko. Žiadny mier a harmónia, ale každodenná bitka“. Kto žil v meste väčšom ako Bratislava, tak zrejme dosvedčí, že na tom niečo bude. Už len taký nástup do ranného metra je celkom dobrou metaforou každodenného boja o prežitie.

Ak sa knihe dá niečo vážnejšie vyčítať, tak je to najmä smerom k vydavateľom, ktorí ju čitateľom podsunuli v pomerne surovom stave. Úcta k mŕtvemu autorovi je jedna vec, ale to neznamená, že sa jeho text nedá prečistiť do kultivovanejšej podoby. Keď text nahadzoval v noci na internet, tak mu mohlo byť ukradnuté, či boli písmená a čiarky na svojom mieste, ale knihu by zrejme chcel prezentovať vo vyššej kvalite. Korektúry pritom nie sú záležitosťou peňazí, ktorými sa dá ospravedlniť lacný formát, v ktorom kniha vyšla.

Sadomaso, fetiš a Tony určite nie je špičkovou literatúrou, na to jej chýba väčšia hĺbka, širší rádius a precíznejšie spracovanie. To všetko by vari bolo možné, keby bol autor ešte nažive. Takto sme dostali takpovediac náčrt, ktorý je však aj tak príjemným čítanie, ktoré pobaví aj poskytne námety na zamyslenie. Zároveň nám pripomína, o akého tvorivého a rozhľadeného človeka sme smrťou Jana K. Myšľanova prišli. Možno by nezaškodilo, keby jeho nadácia v budúcnosti pripravila aj výber jeho publicistiky a tentoraz už trocha profesionálnejšie.