Čiernobiela nie je farba

Ešte sa len potáca na slabých nohách, kláti sa v začiatočníckych krokoch a naivne pozerá na krutý svet okolo. Mláďa žije v intuitívnej obave z osudu obetného baránka alebo rituálne skrvaveného zvieraťa. Tento obraz vyvoláva zatiaľ nejasný pocit súcitu a nehy. Ak sa s nami autor cynicky nezahráva, určite nebudeme čítať závratnú kariéru silnej postavy, archetypálneho býka či neľútostnej svine.

Životopis jahňaťa – aj autora

Čitateľ poučený o čiastočne autobiografickom charaktere románu sa pokúsi bližšie zistiť, prečo by mohol tento český spisovateľ trpieť neznámym „jahňacím komplexom“. Už pohľad na Zmeškalov portrét naznačí prvé súvislosti. Nie je práve najbežnejším prototypom stredoškolského učiteľa v Prahe. Mnohí by tipovali, že pracuje minimálne ako kultúrny atašé kubánskej ambasády.

V rozhovoroch rezolútne upozorňuje na to, že sa cíti byť Čechom. Jeho otec, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch v Československu na stáži, je z Konga. Je zvyknutý na to, že ľudia sa ho pýtajú na pôvod, hoci uznáva postupne klesajúcu krivku rasizmu v súčasnej českej spoločnosti.

Zmeškalova prozaická prvotina Milostný dopis klínovým písmem (Torst, 2008) príjemne zaskočil českú literárnu scénu a získal za ňu cenu Josefa Škvoreckého za debut. Jahňací životopis sa u českých recenzentov dočkal aj menej nadšených reakcií a poznámok o početných dôkazoch spisovateľskej nezrelosti.

Román nie je zbierkou jeho spomienok, na to ešte nie je dostatočne starý a slávny. S tým by nemohol konkurovať napríklad Ivanovi Klímovi (Moje šílené století) alebo Arnoštovi Lustigovi (Zpověď), ktorých pamäti sú aj kronikou veľkého historického príbehu. Otázka, čo sa autorovi skutočne stalo a čo je fikcia s jeho vlastným copyrightom, je našťastie v tomto prípade až do poslednej stránky správne dávkovanou záhadou.

Jahňa nie je jedno, hlavnými postavami sú dvojičky Lucie a Václav. Ich prebudenie do života nie je jednoznačne kruté, nablízku majú láskavú babičku a svojského strýka. Pre okolie sú však chúďatá, deti inej farby pleti, nepoznajú biologických rodičov. To nie sú práve ideálne parametre úspechu.

Od prvých strán je v románe prítomná doba šedého socializmu pred pražskou jarou. Režim zatiaľ nespôsobuje konkrétne trápenia, tvorí však nepreniknuteľný smog pokrytectva, drobných nepriateľstiev a neúprimností. Babička Božena ich uvádza rýchlo do života. „V novinách se dají číst pouze zprávy o počasí, inzeráty a občas nějaké zprávy o přírodě. Jinak tam, děvečko, pořád a pouze jenom lžou.“ Kde-tu sa zjaví obraz potlačenej noblesy: prvorepublikový čašník v Mánese, modernistická vila jedného zo strýkov, vážené pražské panie v seniorskom veku na lavičkách v dejvických parkoch.

Urputnosť histórie a súkromné okamihy šťastia

Hlavný príbeh, rozprávaný šťavnato a plnokrvným, vôbec nie začiatočníckym štýlom má svoje odbočky k postavám mierne uleteným. Invalidný, päťkrát ženatý strýko Jindřich, ktorý podáva žalobou na KSČ a skončí zatvorený vo väzenskej nemocnici. Ďalší strýko Venda s nežným vzťahom k homosexuálnemu priateľovi bojujúcemu s duševnou chorobou. Tu sú stopy prvých emócií, solidarity s nezlomnosťou a obyčajnou ľudskou túžbou. Lebo je aj čosi viac ako „urputnost historie, která svým velkým zadkem zasedla soukromé okamžiky štěstí a rozmačkala je k nepoznání“.

Román je v krátkych anotáciách propagovaný ako próza o zaznávanej téme diskriminácie prítomnej aj v totalitnej minulosti. Nie je to rasizmus bejzbalových pálok a zápalných fliaš. Len „obyčajný“ údiv, netaktné poznámky. Nakoniec príde aj na skutočné krivdy. Lucie sa s väčšou dávkou ambicióznosti posúva dopredu, ale Václav sa napriek výraznému talentu nedostane na konzervatórium ani do vojenskej posádkovej hudby. Ako hovorí náčelník vojenskej správy „o naší československé lidový armádé si nikdo nebude myslet, že je semeništěm levobočku amerických vojáků odněkud, odněkud, třeba z Plzně“.

Život jahniat je striedavo absurdný, tragikomický, smutný a zase bojovný i nasrdený. „Život byl složitější než se zdálo a vůbec nic nesouviselo vůbec s ničím.“ Úsilie rozlúštiť hádankový obraz jahňaťa stroskotáva. Je nespravodlivé od autora chcieť, aby ponúkol výklad obrazu lenivému čitateľovi ako na tanieri, v jednej všetko vysvetľujúcej pointe.

Zmeškalov životopis sa v záverečných scénach mení na smrťopis. Zvláštny pocit nežného smútku sa v posledných kapitolách žiaľ vytráca, akoby očakávaný silný záver Tomáš zmeškal. Určite nejde o knihu, ktorá by zapadla do nášho trochu smiešneho čakania na veľký román o našej minulosti. Ale ani malý román o ľudskej neústupčivosti v obhajobe vlastnej farby nie je málo.