Čo znamená byť židom v 21. storočí?

Jacobsonov román skutočne nebol najhorúcejším z kandidátov na víťazstvo. Literárni kritici skôr očakávali, že cenu dostane Peter Carey za svoju historickú fikciu Papagáj a Olivier v Amerike, prípadne literárny experiment Toma McCarthyho s enigmatickým názvom C. Vydavatelia a kníhkupci zas stavili na Izbu Emmy Donoghuovej, ktorá reálnym predajom prekonala všetky ostatné nominované romány. Navyše do širšieho výberu sa Jacobsonov román dostal ešte pred svojím vydaním, a tak bol logicky oproti ostatným v nevýhode.

Britský Philip Roth

Hoci Finklerova otázka nie je Jacobsonovým najlepším románom, určite je typickým príkladom textov, ktoré tento britský autor takmer tri desaťročia publikuje. Satirické novely, ktorých ústrednou témou je židovstvo a protagonistami opustení a smutní muži v strednom veku, ktorí nerozumejú ženám, by pokojne mohol písať Philip Roth. Veľká Británia však nie je Amerika, v ktorej sa z románov o povahe židovstva stal takmer samostatný žáner.

Z komediálnych kníh a filmoch o židoch by v USA skutočne mohli postaviť celé múzeum, v európskom kontexte však nepôsobia tak bežne. Možno preto si Jacobson vo svojom novom románe mohol dovoliť prevariť aj tridsať rokov staré slovné hračky Woodyho Allena.

Nielen literárne sú tieto krajiny neporovnateľné. Komédia o antisemitizme nie je od čias Charlieho Chaplina žiadnym šokujúcim javom, keď sa však do nej primiešajú zamyslenia nad problémom súčasného sionizmu, je určite podnetom na diskusiu, ktorá bude mať na opačných stranách Atlantiku úplne inú podobu.

Hrdinom Jacobsonovho románu je Julian Treslove, jediný gój z trojice protagonistov. Julian trpí úzkosťami stredného veku v oveľa väčšej miere ako ktokoľvek iný, keďže je opustený a zúfalo romantický ako len milovníci opery bývajú. Po tom, čo odišiel z BBC, začal pracovať ako „dvojník celebrít.“ Niežeby vyzeral ako niekto slávny, ale budil dojem, že je prototypom slávneho človeka. Chameleónska povaha tejto práce v spojení s Julianovým snom, v ktorom mu čerstvo nájdená životná láska poeticky umiera v náručí (najlepšie za zvukov Verdiho opery), ponúkajú predstavu samotára, ktorého život sa nedá opísať iným slovom ako fiasko.

Román bez deja

Veľmi nevýrazný dej románu, ktorý možno skôr opísať ako sériu úvah, začína, keď sa Julian vracia z večere so svojimi nedávno ovdovenými židovskými priateľmi. Libor Sevcik je takmer deväťdesiatročný emigrant z Československa, ktorý celý život pracoval ako reportér v showbiznise a priatelil sa s Marlene Dietrich či Gretou Garbo, je stelesnením starého sveta a všetkého európskeho. Napriek svojim kontaktom a známostiam s krásnymi a slávnymi ženami, bol celý život verný svojej manželke. Ako hovorí sám – hviezdy Hollywoodu ho milovali, lebo ich dokázal rozosmiať, on miloval svoju ženu, pretože dokázala rozosmiať jeho.

Na druhej strane Sam Finkler, Julianov spolužiak z univerzity a prvý žid, ktorého spoznal, je arogantný a do poslednej nitky typicky britský. Profesionálne sa venuje popularizácii filozofie a vďaka knihám so smiešnymi názvami v štýle Alaina de Bottona ako Existencialista v kuchyni či Príručka domáceho stoicizmu si získal slávu a stoličku v televíznych talkshow. Pre Juliana je Finkler typickým židom a napriek tomu, že sa snaží vyhnúť stereotypom, niekedy sám skĺza ku karikatúram, ktoré Finkler ešte aj v popieraní svojho židovstva potvrdzuje.

Prepadnutie ako znamenie osudu

Na ceste zo spomínanej večere Juliana, ktorý svoj život opisuje ako sériu absurdných potúp, prepadne a okradne žena. Z toho mála, čo si z tohto krátkeho incidentu pamätá, usúdi, že zlodejka konala na základe svojho antisemitského presvedčenia. Julian si rozbitý nos vyloží ako znamenie osudu, že by sa konečne mal stať židom a dvojníkom svojich priateľov, ktorým ich židovstvo závidí.

Cez Julianove snahy prijať židovské klišé, čierny humor a všeobecný aj veľmi konkrétny smútok Jacobson čiastočne odpovedá na „Finklerovu otázku“, čo znamená byť židom v dnešnom svete. Tradície a nedefinovateľnosť toho, čo je židovské však nie sú jedinými témami románu. Jacobson sa niekedy vtipne, niekedy tragicky dotýka osamelosti, neistôt stredného veku, smrti či celoživotných priateľstiev a vzťahov, ktoré sa neustále menia, a v prípade jeho hrdinov balansujú na hranici obdivu a závisti.

Jacobsonova komédia je absurdná, ale nie je fraškou. Odpoveďou na Finklerovu otázku nemôže byť nič iné ako komédia, ktorá sa začína aj končí smutne.

Skrátená verzia článku vyšla v denníku SME.