Čonkin po tretíkrát

Autor, ktorého brežnevovský režim vyhnal do Mníchova za permanentné opozičníctvo, si v ňom dovolil siahnuť na poslednú z nedotknuteľných inštitúcií ZSSR: Červenú armádu. Ako to už s niektorými anekdotami býva, aj v prípade Čonkina po chvíľkovom šoku z vypočutého príbehu nasledoval buď obrovský smiech, alebo strašné znechutenie. Postojom k nemu sa preto dala takmer s chemickou presnosťou oddeliť progresívna časť sovietskej populácie od tvrdého neostalinského jadra.

Vojnovič pritom neurobil nič iné, než že napísal ruského Švejka. V prvom diele románu sa zoznámime s Ivanom Čonkinom, snáď tým najposlednejším vojakom v obrovskej armáde, ktorý je pár dní pred začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny poverený strážením havarovaného lietadla v dedinke Krasnoe (za cárskeho režimu Grjaznoe). Sovietska vlasť síce povolaním do zbrane z Čonkina urobila muža, on však v duši stále zostal skutočným dedinským prostáčikom, čo o svete nič netuší, vetu poriadne pozliepať nevie a pravopis mu nič nehovorí.

Svoju vojenskú povinnosť strážiť aeroplán si však plní s o to väčšou svedomitosťou. Popri tom ako robotný a zdravý chlapec nezabúda ani na iné stránky života. Lietadlo napokon presunie do záhradky dedinčanky Ňurky, aby jej mohol viac pomáhať s okopávaním zeleniny a po nociach ju poriadne potešovať. Zoznámi sa aj s ostatnými obyvateľmi dedinky, ktorí si ho obľúbia a po čase ho berú za svojho. Pekný vzťah si Čonkin vybuduje aj s Ňurkiným susedom, amatérskym šľachtiteľom Gladyševom. Ten pracuje na rastline, ktorá má zásadným spôsobom napomôcť na ceste k socializmu. Susedská harmónia však trvá len dovtedy, kým Ňurkine prasiatko nezhatí jeho mičurinské plány. Vojna napokon dorazí aj do dedinky Krasnoe a Čonkin sa trocha kostrbato a s chybami, ale o to výraznejšie zapíše do histórie boja proti nemeckým okupantom a na počudovanie aj do dejín boja proti ruskému boľševizmu.

Vojnovičov román bol po svojom uverejnení v oficiálnej ruskej tlači ešte niekoľkokrát vydaný aj knižne, a to vo veľkých nákladoch a spolu s druhým dielom, ktorý uzrel svetlo sveta na Západe koncom sedemdesiatych rokov. V porovnaní s prvou knihou, do dokonalosti dovedenou metódou samizdatového chládku, je druhá kniha čonkiniády – Pretendent na prestol (1979) – o čosi slabšia. Možnosť znova sa stretnúť s milovaným hrdinom však nedokonalejší obraz a zvuk tohto diela určite vyváži. To isté sa dá povedať aj o filmovej adaptácii prvej časti Vojnovičovho románu, ktorú nakrútil v roku 1994 český režisér Jiří Menzel.

Milovníci Čonkina sa po dvoch spomínaných knihách museli s týmto svojráznym hrdinom na dlhší čas rozlúčiť a pomaly strácali nádej, že si o ňom budú môcť ešte raz niečo prečítať. Autor sa síce v rôznych rozhovoroch vyjadril, že by si pokračovanie vedel predstaviť, ba dokonca príležitostne načrtol, akým smerom by sa mali životné osudy Čonkina vyvíjať, sľubovaná kniha však stále nevychádzala.

Čitatelia sa napokon dočkali až v roku 2007. Ako píše sám autor v predslove k tejto knižke, v posledných rokoch zažil dlhé obdobie, keď zanevrel na písanie. V čase, keď sa vyrovnával s tragickou smrťou svojej druhej manželky, s ktorou žil štyridsať rokov, do jeho života vstúpila ďalšia žena, a on sa vďaka nej vo veku 75 rokov vrátil k literárnej tvorbe. Čonkinovská sága tak mohla byť po takmer 50 rokoch zavŕšená.

Čo je možné povedať o treťom Čonkinovi? Je presne taký, aký by ste čakali od satirika a humoristu vo veľmi zrelom veku. Vojnovičove šľahy sú o čosi miernejšie, jeho groteskné situácie o čosi menej absurdnejšie a príbeh je vystavaný až tak klasicky, že miestami nudí. V tretej knihe sú aj tie najprekvapujúcejšie situácie omnoho slabšie ako tie najdrobnejšie nápady, ktorými Vojnovič okorenil prvé dva diely (kto by si z nich nepamätal také momenty ako dentistu Stalina, alebo Miljagov výstižný preklad skratky NKVD do nemčiny – „Russische Gestapo“, či Gladyševovu obľúbenú domácu pálenku – hovnovicu).

Na druhej strane, Vojnovičovi sa v poslednom diele podarilo zručne rozpojiť a zase spojiť životy Čonkina a Ňurky, pričom im konečne doprial chvíľku pokoja, aby mohli žiť, rozmýšľať a prežívať skutočné city. Vďaka tomu prestávajú byť typmi a stávajú sa skutočnejšími, čo čitateľ môže len privítať. Rovnako vítané je, že Vojnovič naozaj zábavnou formou a s múdrosťou, ktorú dávajú len šediny, zbilancoval ruský život od Vlasteneckej vojny až po súčasnosť, pričom sa mu na tristo a niečo stranách podarilo napokon zmieriť emigrantov s tými, čo zostali doma, realitu sveta s ruskou realitou a aj Stalina s hercami hrajúcimi Stalina, stalinskými posluhovačmi a s obyčajnými stalinistami.

Tretia kniha o Čonkinovi už nie je románom-anekdotou, pri ktorej čitateľ zažíva permanentné záchvaty smiechu, ako to bolo pri prvých dvoch dieloch. Pri čítaní sa skôr dostavuje jedno ľahké pousmiatie za druhým, pričom kdesi v zadnom pláne nachádza zvláštny ruský smútok. Vojnovič asi cítil, že sa so svojim hrdinom už ako autor lúči a tak sa pokúsil o niečo viac, než o číru grotesku.

Poslednou knihou o Čonkinovi sa skončila jedna ruská epocha a Ivan, ružolícejší než kedykoľvek predtým, odchádza, aby miesto na scéne uvoľnil novým hrdinom našich čias. Bude nám chýbať, ale máme si pričom zaspomínať.