Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Dosť bolo trendy kníh!

Sto rokov samoty

V rámci slovenskej literárnej scény sme si už nejako zvykli na to, že všetko, čo napíšu mladí autori je pokusom o akúsi generačnú výpoveď, ktorého výsledkom je žiaľ väčšinou hodnotovo prázdny nedospelý produkt zabalený do zbytočne veľkých umeleckých ambícií.

Sklamanie ešte narastie, keď našu mladú literatúru porovnáme s tou spoza okolitých hraníc. Začnime našimi severnými susedmi. Podobne ako u nás, aj v Poľsku sú populárne trendy romány o živote mladých ľudí napísané živým jazykom ulice. Dorota Maslowska (1983) je žiariacim príkladom takejto avantpopovej literatúry. Väčšina ocenení, ktoré získala, pochádza priamo od čitateľov, pretože kritici sú obyčajne v hodnotení jej textov zdržanlivejší a čakajú – aspoň kým marketingová vlna opadne. Napriek tomu, že v jej románoch badať prvky nevyzretosti, Maslowska má talent na zachytávanie jazyka v jeho najčerstvejšej podobe. Napríklad Kráľovnina šabľa (česky 2008) je variáciou na hrdinský epos zimprovizovane prerozprávaný na štýl pouličného hiphopu varšavského geta a rozhodne nepôsobí „trápne“ ako niektoré slovenské slangom preplnené texty.

Cool, hip a trendy

Maslowska spôsobila v poľskej literatúre revolúciu. Po jej úspechu sa vydavatelia prestali báť žánrovo nezaraditeľných próz iných autorov narodených po roku 1980. Určite posunula aj hranicu prípustnej literárnej vulgárnosti, prejavov generačnej nasratosti a banálnosti postáv a opisovaných skutočností. A to je asi tak všetko. Dogma bola nahradená novou a neskúsený čitateľ dostal dávku cool moralizovania a hip názorov spakovanú do 150 až 200 stranového románu.

Zatiaľ čo u nás sa pulty kníhkupectiev ešte stále prehýbajú pod popovými príbehmi vydávajúcimi sa za literatúru, v Poľsku a Českej republike sa však už našla mladá generácia autorov, ktorí sa radšej ako na nekonečné analýzy medziľudských vzťahov a skratkovité portrétovanie závislostí dnešnej doby, zamerali na širší kontext dejín a ich vplyv na našu identitu a pohľad na svet.

Za relatívne odvážny možno označiť román Babuľa Jaceka Dehnela (1980). Dehnel sa v ňom totiž vybral na tenký ľad osobného rozprávania o veľkých (poľských) dejinách. Hovorí sa, že odvážnym šťastie praje a Dehnelovi sa jeho veľkolepý pokus až na malé pošmyknutia podaril. Babuľa je zmiešaninou rozprávania, spomienok a rozhovorov vnuka Jaceka s babičkou Babuľou Bienickou, ktorá napriek tomu, že o sebe tvrdí, že mala vždy viac šťastia ako rozumu, prežila krvavé dvadsiate storočie v Mitteleurope najmä vďaka svojmu rýchlemu a praktickému mysleniu.

Maliar miznúceho sveta

Prirodzene po celej tej „literárnej revolúcii“, o ktorej sa tu hovorilo, by chronologické rozprávanie rodinnej ságy pre jej autora znamenalo kopať si vlastný hrob. Dehnel sa nehrá na Dickensa a obraz sveta, ktorý nás navždy opustil, skladá z malých príbehov, podstatných aj nepodstatných mien a anekdot, ktoré mu vyrozprávala babička. Ľudí okolo seba spoznávame postupne a takmer nikdy nám o nerozprávajú svoje historky chronologicky. V reálnom živote sa rozprávanie vracia z minulosti do prítomnosti, od zdanlivých banalít prechádza k veľkým udalostiam, ktoré zmenili dejiny a tým aj naše vnímanie sveta.

Babuľa sa narodila v Kielcach a dlhých päť rokov jej rodičia nevedeli vymyslieť meno, keď tak nakoniec urobili, nikto ju nevolal inak ako Babuľa – bábika. Čitateľ ju spoznáva ako starenku pomaly sa vytrácajúcu z tohto sveta, ktorej opäť táto nežná prezývka sedí ako kedysi, keď bola dieťa. Babuľa má toho na rozprávanie až priveľa – príbeh svojich starých rodičov, rodičov, tetiek, strýkov, sesterníc, susedov a mnohých iných. Prvých päťdesiat strán románu pripomína veľkú dedinskú svadbu, kde sa od cudzinca očakáva, že za jeden večer pochopí desiatky rokov komplikovaných rodinných vzťahov.

Našťastie sa v Dehnelovom románe a v genealógii rodiny, ktorej príbeh rozpráva, dá zorientovať veľmi rýchlo. Ako každá rodina, aj táto zažíva svoje úspechy a tragédie. Babuľa hovorí o svete ideálov a ilúzií, za ktoré sa tvrdo platí, o svete, ktorý sa zmenil, o predvojnovom období, vojne, okupácii či striedaní sa frontov a o ľudskej malosti, ktorá zjavne všetky prevraty úspešne prežila. K oficiálnej histórii tak Dehnel stavia tú súkromnú, ktorej spomienky nie vždy nahrávali interpretáciám poplatným danej dobe.

Nepríjemné historické pravdy

Babulin svet klasického vzdelania, literatúry, hudby či filozofie akoby mizol spolu s ňou a zrazu nebolo úplne jasné, čo ho nahradí. Akí ľudia prídu potom? Povrchní a chameleónski, ktorí zamýšľanie nad svojou históriou považujú za stratu času? Ľudia, ktorých identitu určujú značky a najnovšie trendy? Dehnelov román neposkytuje na tieto otázky odpovede a je nesmierne osviežujúce čítať dobre napísanú prózu plnú metafor bez toho, aby autor dokopával čitateľa ku kŕčovitému morálnemu hodnoteniu.

Aby sme sa však neporovnávali len s Poľskom (v konečnom dôsledku by predsa mohlo ísť o ojedinelý prípad). Podobné nadšenie, aké sprevádzalo vydanie Dehnelovho románu Babuľa v Poľsku, kde slovami chvály nešetrila ani Olga Tokarczuk, v Českej republike tento rok zopakovala Dehnelova rovesníčka Kateřina Tučková. Román tejto brnianskej autorky Vyhnání Gerty Schnirch je nielen pravdepodobným kandidátom na cenu Magnesia Litera, ale otvoril aj dlho tabuizovanú a v Čechách nie veľmi pohodlnú tému vysídlenia nemeckého obyvateľstva po druhej svetovej vojne.

Tučková si ako Dehnel nezvolila ľahko spracovateľnú tému a vo svojom románe polemizuje s pojmom kolektívnej viny a jej paušálneho uplatňovania na príslušníkov nejakého národa. Odsun Nemcov z Čiech je dodnes súčasťou osobnej histórie ľudí, ktorí ho prežili a identity ich potomkov. Tučkovej by sa možno na jednej strane dala vytknúť zle maskovaná náklonnosť interpretovať dejiny po svojom, na druhej strane prezentuje pohľad, ktorý je v Čechách nový a ktorý spoločnosť viac než šesťdesiat rokov po vojne zúfalo potrebuje.

Škoda, že na Slovensku sa zatiaľ nenašiel ambiciózny mladý autor, ktorý by politicky nekorektne otvoril niektorú z kapitol našich dejín a bravúrne by vyrozprával jedno z jej spiacich a nepríjemných tajomstiev. Plávanie s prúdom popového gýču, nadávanie na komunizmus osemdesiatych rokov, nelogické fabulácie a prepisovanie internetových denníčkov totiž určite žiadnu celospoločenskú diskusiu neotvoria.

(V skrátenej podobe vyšiel článok v denníku SME)

Jacek Dehnel: Babuľa. prel. Karol Chmel. Kalligram: 2009, 360 s.

Kateřina Tučková: Vyhnání Gerty Schnirch. Host: 2009, 416 s.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia