André Aciman je spisovateľ, esejista a profesor špecializujúci sa na Prousta, čo neprekvapí nikoho, kto si prečíta prvých niekoľko strán z jeho najnovšieho románu. Proust však nie sú len nekonečné barokové súvetia, spomienky a utápanie sa v detailoch. Proust nie je len miešanie minulého s budúcim časom a minulým podmieňovacím spôsobom, ktoré (zámerne) pletú čitateľa nerozoznávajúceho medzi tým, čo sa skutočne udialo, čo si rozprávač len predstavuje a želá a tým na čo si spomína. Proust sú metafory a próza, ktorej treba dať čas.

Román Osem bielych nocí je príbehom o zamilovaní sa vyrozprávanom s psychologickou presnosťou vlastnou aj Dostojevskému, na ktorého novelu Biele noci odkazuje aj názov románu. Rozprávanie sa začína na jednom vianočnom večierku, kde sa bezmennému rozprávačovi vo chvíli, keď pozorujúc bohatých ľudí akoby vystrihnutých z filmu Woodyho Allena, rozmýšľa že odíde, podá ruku neznáma menom Clara a Biele noci môžu začať. Clara však nie je žiadna uplakaná Nastenka z Dostojevského. Nie je obyčajná a náš hrdina dlho zvažuje, či ju vôbec sám pre seba smie označiť (takým paradoxne bežným slovom) za zaujímavú.

Večierok nakoniec strávia uťahovaním si z iných ľudí, vymýšľaním slovných hračiek a chtiac-nechtiac predvádzaním sa. Vôbec nie sú príjemní, naopak skôr sarkastickí, strojení a snobskí. On vie, že sa v jeho osamelom svete niečo zmenilo, u Clary si však nemôže byť istý. Rozišla sa s priateľom, ku ktorému sa však ako k bývalému nespráva. Pred odchodom z večierka jej spomenie retrospektívny festival filmov Erica Rohmera a na druhý deň ho Clara čaká pred kinom s dvomi lístkami. Festival trvá celý týždeň a oni večer čo večer po filme skončia v bare pri kine, kde náš hrdina „zbiera materiál,“ ktorým je primálo slov a priveľa otázok, o ktorých môže každú noc rozmýšľať v Strausovom parku (veľmi príhodne) vedľa zasneženej sochy bohyne pamäti Mnemosyne potom, čo Claru odprevadí domov.

Samozrejme, stretávajú sa aj cez deň. Náhodne, keďže odkazy na záznamníkoch telefónov vypnutých v hneve či zúfalstve nachádzajú neskoro. Výlety k starnúcemu muzikológovi, obedy v bizarných reštauráciách a romantický fatalizmus bezmenného hrdinu sú priestorom na mikroskopickú analýzu tohto zvláštne neistého vzťahu, anatómie žiarlivosti, túžby a odkladania.

Clara nakoniec nie je ani záhadná, ani dvojtvárna. Arogantne, uštipačne a nebezpečne pôsobí len preto, že je nesmierne úprimná sama k sebe a k ostatným. Podobne ako náš hrdina je sčítaná a inteligentná. Zjavne však na rozdiel od neho o sebe nepremýšľa v literárnych odkazoch. On svoju romantickú agóniu inak vidieť nedokáže – len cez hmlu snov, prianí a poézie, ktorá je tým múrom medzi ním a skutočnými citmi. Nie náhodou Rohmerov festival otvára film Moja noc u Maud - ďalšia noc a ďalšia podobnosť, ktorú rozprávač vidí vo svojom príbehu s Clarou. Ale on nie je Rohmerov hrdina.

Poézia, filmy, hudba, filozofia – títo dvaja niekedy pôsobia ako univerzitní profesori, ktorí sa zabudli v knižnici a v abstraktnej argumentácii hrajú kto z koho. Na druhej strane akoby napriek jedinečnosti ich vzťahu uprostred akéhosi mikrosveta nereálneho Manhattanu, v ktorom žijú bez šumu iných ľudí, neexistovala jediná originálna myšlienka. Jedine strach, aby to nezačalo, aby to neskončilo. Toto nie je Dostojevskij.

Ľudia sa takto skutočne nesprávajú. Napriek tomu, že si náš hrdina nahovára, že Clara je jeho kópiou, že rozpráva jeho jazykom, v skutočnosti je oveľa dospelejšia. Po viacerých drinkoch a niekoľkých bozkoch v bare pri kine, ho zaskočí paradox naplnenej túžby, ktorá umiera sama na seba. Chvíľu sa pohráva s myšlienkou, že z jedinečnej Clary by sa do ďalšieho rána mohla stať bezmenná one-night-stand. Z niečoho, čo sa nemusí stať nikdy, by bola udalosť až zúfalo bežná.

To mu nedovolí, pretože to nielenže vie, ale dokáže aj sformulovať: „Záleží mi na tebe. Hovor si tomu ako chceš – láska, ak ťa to poteší. Ty ma však len chceš dostať zo svojho systému[…] ja ťa chcem vo svojom systéme, nie mimo neho. [M]yslíš si, že je to láska. Nie je. To, čo cítim ja je skutočné a neprejde to. To je všetko.“

Ako množstvo románov o láske s otvoreným koncom sa aj v pozadí Ôsmich bielych nocí ozývajú tóny smrti, samoty a bolesti z premeškaných príležitostí. Preto taký komplikovaný jazyk, hoci v Proustovom tieni znejúci miestami ťažkopádne. V skratkovitom, radikálnom a minimalistickom formáte by náš hrdina nikdy nedostal čas a nádej dospieť a neprišiel by na to, že oslňujúca Clara z večierku je naozaj jedinečná a čitateľ by prišiel o tie nezabudnuteľné biele noci.