Hádanky pred zrkadlom

Kto nemá na letenku, môže sa prejsť po meste s hrdinom Pamukovej Čiernej knihy. Tá práve vyšla v slovenčine a doplnila zoznam doteraz vydaných diel Orhana Pamuka (Nový život, Moje meno je červená). Pamuk sa stáva literárnou celebritou, nakoniec jeho profil ho k tomu predurčuje. Dostal niekoľko literárnych cien vrátane Nobelovej. Pochádza z krajiny, o ktorej sa často hovorí. Budúca pozícia Turecka v Európe je predmetom strategicko-politických diskusií.

Naspäť k Čiernej knihe. Viem si ju predstaviť ako scenár k ponurému čierno-bielemu filmu na spôsob starých francúzskych alebo talianskych opusov. Hlavný hrdina - zmätený a zohnutý pod bremenom pochybností - kráča v daždivých večeroch po temnom meste, obklopený davmi a v skutočnosti sám. Existenciálna atmosféra podporená sugestívnou hudbou...

Možno je to len asociácia spôsobená starými filmovými zážitkami. Toto kinematografické vábenie podporuje aj samotný Pamuk. V knihe je totiž množstvo odkazov na filmy, ktoré spolu s inými európskymi kultúrnymi „darmi“ menili kedysi dávnejšie modernizujúce sa Turecko.

Najvyšší čas odhaliť muža, čo blúdi ulicami Istanbulu. Právnik Galip. Má za sebou zvláštne až šokujúce ráno. Znovu akoby klasická filmová scéna – natiahnutá ruka za svojou manželku, a posteľ vedľa neho je prázdna. Začína pátranie, nie však typicky detektívne, ani obzvlášť akčné či dobrodružné. Spoločne s Galipom sa stávame súčasťou náročnej cesty do myšlienkového sveta jeho nevlastného brata a prvého manžela stratenej Rúje, novinára Dželála.

Kniha s dvoma významami, ale stále jedna kniha

Začína druhá vrstva knihy. Striedavo s kapitolami hľadania v uliciach mesta sa stávame čitateľmi Dželálových novinových článkov. Zrazu držíme v rukách ešte čerstvo voňajúce noviny a pri stolíku niektorej z istanbulských kaviarní sa tešíme na nový postreh uznávaného glosátora. Nejeden dnešný komentátor by mu mohol závidieť počet znakov. Úvodníky sú v skutočnosti rozsiahle príbehy mixujúce osobné zážitky s rozprávaniami starobylej ríše sultánov a šejkov.

Dželálove články vnášajú do čierno-bieleho ponurého filmu nové farby. Vo fantázii čitateľa ožíva mesto, maličké krámy a ľudia v nich, milenci, tajomné symboly a rozpor medzi vášňami osmanskej ríše a rozumom moderného Západu. Nie všetci vedia rozprávať príbehy. Na tvárach tých, čo to nevedia, „môžete vidieť vznášajúce sa písmená všetkých nevypovedaných príbehov a všetky znamenia ticha, skľúčenosti a dokonca porážky".

Pamuk „stvoril“ tento priestor Dželálových článkov, aby mohol demonštrovať svoju kreativitu. Jeho štýl je košatý na spôsob orientálnych rozprávok. Nie je priateľom minimalistických skratiek, vyfarbuje slovami obrazy a deje až po hranicu čitateľovej trpezlivosti.

V príbehu o záhadných obrazoch Pamuk dokonca ponúkol vlastnú definíciu svojho diela. Majiteľ najväčšieho nevestinca v Istanbule vyhlásil maliarsku súťaž, aby ozdobil stenu priestranného vestibulu. Úlohy sa ujali dvaja maliari oddelení závesom. Jeden z nich inštaloval namiesto vlastnej maľby len zrkadlo, ktoré odrážalo obraz jeho konkurenta, ale jasnejšie, jemnejšie a krajšie ako originál.

A „čierna kniha, ktorú prvý umelec prefíkane vložil do rúk slepému žobrákovi, sa stala v zrkadle knihou s dvoma časťami, s dvoma významami, s dvoma príbehmi. Keď ste sa však vrátili k prvej stene, zbadali ste, že je to stále jedna kniha a že jej záhadnosť sa kdesi v nej stráca". Čitateľovo postávanie pred zrkadlom je často zmätené, ale vždy intelektuálne dobrodružné.

Galip doslova vstupuje do Dželálovho života, začína hrať v jeho kostýme a postupne preberá celú jeho rolu. Paradoxne práve takto objavuje zásadnú životnú úlohu - obhájiť vlastnú tvár a nebyť nikým iným. Čítanie Čiernej knihy nie je receptom na záchranu vlastnej identity, len motiváciou k takémuto programu. Platí totiž veľmi pokorné priznanie: „Aby som bol sebou, a nie niekým iným, bolo mojou povinnosťou oslobodiť sa od všetkých kníh, od všetkých autorov, od všetkých príbehov, od všetkých hlasov.“