Keď prídeme o zmysly

Barnes je na Slovensku známy najmä vďaka prekladom jeho kníh História sveta v 10 a ½ kapitolách, Keď ma ešte nepoznala a najnovšie Arthur & George. V češtine vyšli aj jeho diela Jak to vlastně bylo, Žádný důvod k obavám a Pohlédnout do slunce.

Jeho najnovšia zbierka Pulse je súhrnom textov, z ktorých niektoré už predtým vyšli v časopisoch, prípadne boli napísané pre rozhlas a autor ich doplnil o ďalšie, aby spolu vytvárali organický celok. Teda vlastne dva celky, pretože knihu by sme mohli rozdeliť na dve samostatné časti.

Na záhrade so súčasníkmi

Tú prvú by sme s trochou zveličenia mohli nazvať Na záhrade so súčasníkmi. Jej kostrou sú totiž štyri poviedky, ktoré sa odohrávajú na záhrade Phila a Joanny, kde ich navštevujú rôzni priatelia a postupne tam riešia viac či menej dôležité otázky.

To, čo na prvý pohľad vyzerá ako prepis hodnotnejšej krčmovej debaty, postupne naberá hĺbku, ale neprechádza do zbytočného filozofovania alebo intelektuálneho exhibicionizmu. Práve naopak, jedna z postáv dokonca s postupujúcim časom a zvyšujúcou sa hladinou alkoholu v krvi uzemní ostatných replikou: „To je príliš filozofické na túto nočnú hodinu.“

Barnes tak prostredníctvom svojich postáv dokazuje, že aj o vážnych témach ako sú americké voľby, postoj k fajčeniu, imigrácia alebo prijímanie eura (aká to irónia osudu!), prípadne o neurózach súvisiacich s nevydarenými vzťahmi, sa dá písať s nadhľadom, odstupom a predovšetkým presnými dávkami nezameniteľného britského humoru.

Ten môže byť pre cudzinca najprv ťažko pochopiteľný, ale keď mu preniknete pod kožu, tak nadobudnete pocit, že nič zábavnejšieho vari ani neexistuje. Len vás začne trápiť, že väčšina z toho je úplne nepreložiteľná, a preto sa o to môžete deliť len s tými, ktorí už prešli rovnakú cestu prvotného nepochopenia a následného nadšenia.

Autor sa nepotrebuje utiekať do rôznych imaginárnych svetov alebo exotických miest, ako to často robia jeho menej talentovaní kolegovia. Stačí mať otvorené oči a uši a sledovať, čo sa deje naokolo. Tie najlepšie historky môžu byť často hneď pri vedľajšom stole.

Ak sa prvej časti zbierky Pulse dá niečo vyčítať, tak len to, že je tam dosť veľa odkazov na súčasné reálie, takže keď si budete tie isté poviedky čítať o desať rokov, tak možno budete len nechápavo krútiť hlavou a čudovať sa, o čom sa to tam tí nešťastníci bavia. Je to však možno malá daň za to, že niektoré poviedky boli pôvodne určené pre časopisy, kde je vhodné byť na pulze doby. Paradoxne, poviedka Pulse je súčasťou druhej, oveľa nadčasovejšej časti knihy.

Straty a nálezy

Záverečných päť poviedok má ako zjednocujúcu tému stratu jedného zo zmyslov, niekedy len v pozadí, inokedy ako ťažisko celej poviedky. Prvým príkladom je poviedka Carcassone, ktorá je v podstate mozaikou viacerých kratučkých príbehov o Garibaldiho kurióznom druhom manželstve a jeho azda ešte kurióznejšom anulovaní na základe rakúskeho práva, čiže tej krajiny, proti ktorej tak odhodlane bojoval, trvanlivosti homosexuálnych zväzkov a vplyve jedla na chuť mužských spermií...

Nuž, pri niektorých zmysloch nie je ľahké nájsť ten správny motív. A to ešte Barnes venuje zopár riadkov aj ďalšiemu významu anglického slova taste – a to je vkus. Ako píše, toto slovo je možno vďaka svojmu širokému záberu ľahko zavádzajúce. Je na čitateľovi, aby posúdil, kam ho zaviedlo v tejto konkrétnej poviedke, možno najmenej vybalansovanej z celej zbierky.

To oveľa jednoznačnejšie je posolstvo poviedky Harmónia, ktorá je založená na skutočnom príbehu rakúskej pianistky Marie Theresie von Paradis a snahy doktora Franza Antona Mesmera, v knihe známeho len pod tajomným menom M— , priekopníka živočíšneho magnetizmu a hypnózy, vyliečiť jej slepotu.

Mesmer používa na tie časy priekopnícke metódy a ani sám nedokáže vysvetliť, ako fungujú. Napriek preukázateľným výsledkom ho považovali za šarlatána. Mariini rodičia však mladú virtuózku zverili do jeho rúk. Výsledky jeho liečenia boli paradoxné. Síce začala vidieť, ale jej úroveň jej hry prudko upadla, lebo fascinovaná pohľadom na svoje prsty sa nedokázala sústrediť na hru.

Rodičia sú zhrození a prikazujú ukončiť liečbu. Po hysterickom výstupe Mariinej matky si to Mesner všetko v hlave rýchlo spočítal: Mariina slepota bola hysterickou reakciou na hystériou jedného alebo oboch rodičov. Tí však mali doma aspoň slepého génia. Ak by ju Mesmer vyliečil a časom by sa dokázala vrátiť k svojej virtuóznej hre, aj tak by už bola len jedna z mnohých, a nie výnimočná slepá hviezda. Rodina by mohla prísť o dvestodukátové štipendium od cisárovnej Márie Terézie.

Spočítané a podčiarknuté, pre rodičov bolo výhodnejšie, keď bola ich dcéra slepá. Mesner ako lekár si len márne lámal hlavu tým, ako môže byť slepota výhodou. Krátko nato sa však nemusel zamýšľať ani nad tým, lebo ho z Viedne vyhnali ako šarlatána a zvodcu.

Na rozdiel od Mesmera, Barnesa zatiaľ z britskej literatúry nikto nevyháňa. Práve naopak, jeho novela The Sense of an Ending (Tušenie konca) sa dostala do užšieho výberu na prestížnu Bookerovu cenu, ktorej víťaza spoznáme 18. októbra.