Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Ivana Taranenková

Paolo Giordano: Outsideri ma fascinujú

S Paolom Giordanom sme sa stretli v bratislavskej kaviarni, kým vonku zúrilo nepríjemné, sychravé počasie. Taliansky autor nateraz troch svetových bestsellerov, z ktorého debutu Osamelosť prvočísel sa v Taliansku predalo neuveriteľných milión výtlačkov (a na celom svete osemkrát viac), sa na Slovensku ocitol po prvý raz. S čitateľmi sa stretne v stredu o 18:00 v bratislavskom kníhkupectve Martinus na Obchodnej ulici.

2. Čítal som o tom, že impulzom k tomu, aby ste začali písať, bol román D. F. Wallacea Metla systému. Predpokladám, že aj predtým ste prečítali mnoho kníh, prečo na vás táto tak silno zapôsobila?

Na strednej škole som čítal predovšetkým klasikov. Myslím si, že je to dôležité, pretože som si vytvoril určitý základ, z ktorého sa dá neskôr vychádzať. No keď som si prečítal Metlu systému, pochopil som, že písanie môže byť aj zábava, čistá invencia, a vtedy sa prvýkrát stalo, že som dostal chuť aj písať. Po nejakom čase som začal písať prvé poviedky.

3. A ako vás zasiahla správa o tragickej Wallaceovej smrti?

Bol to šok. Pripomenulo mi to okamihy z mojich tínedžerských rokov, keď zomrel hudobník Jeff Buckley a mňa to vzalo, akoby mi zomrel niekto blízky. Dodnes sa pamätám, koľko bolo hodín a kde som bol vo chvíli, keď som sa to dozvedel. Je to zvláštne, pretože išlo o človeka, ktorého som poznal iba z textov, no pri čítaní má človek pocit blízkosti a nakoniec si autora obľúbi aj ako osobu, napriek tomu, že sa s ním nikdy osobne nestretne. Ešte v ten deň som o ňom napísal článok do novín.

5. Chodili ste na prírodovedné alebo klasické lýceum?

Prírodovedné.

7. Písať ste však začali až ako vysokoškolák, keď ste v rodnom Turíne študovali fyziku a nejaký čas ste aj pôsobili vo vede.

Áno.

11. Okrem toho ste navštevovali aj turínsku školu kreatívneho písania Holden.

Chodil som tam niekoľko mesiacov na večerný kurz. Chcel som sa dostať do kontaktu so svetom písania, s ľuďmi, ktorí píšu a nechať sa nimi usmerniť a dať si poradiť.

13. Keď vám v roku 2008 vyšiel prvý román, Osamelosť prvočísel, stal sa nielen talianskym a svetovým bestsellerom, ale získal aj najprestížnejšiu cenu talianskej literárnej kritiky Premio Strega. Napriek tomu, že je to príjemné, nevyľakal vás úspech?

Stalo sa to veľmi rýchlo a nebol som na to pripravený, pretože som o tom ani nesníval, ani som to nemal v úmysle. Bolo to teda veľmi pekné obdobie, ale zároveň som mal pocit, že neustále musím skladať skúšky, zdolávať výzvy, všetko bolo pre mňa absolútne nové. Zdá sa mi, že som v tom období rýchlo zostarol. Na druhej strane mi to prinieslo veľkú slobodu, mohol som zanechať svoje zamestnanie a venovať sa iba písaniu. Aj dnes som prvýkrát na Slovensku vďaka písaniu.

17. Prácu vedca ste zanechali nadobro?

Áno.

19. Necnie sa vám za ňou?

Vôbec (smiech).

23. A ako ste sa vyrovnali s toľkým záujmom zo strany čitateľov, médií... Predpokladám, že ste často museli odpovedať dookola na rovnaké otázky. Považujete sa za plachého?

Nepovažujem sa za plachého, ale za veľmi introvertného. A vďaka tejto novej situácii som sa musel naučiť, ako odkomunikovať navonok to, čo som nosil v sebe. Preto mi to aj osobnostne pomohlo, donútilo ma to zmeniť sa, naučiť sa nebáť alebo báť sa menej, dokázať slovne vyjadriť svoje pocity a názory.

29 . Nezviazal vám úspech debutu ruky privysokými očakávaniami?

Áno, dlho som mal krízu. Mám ju v podstate po dopísaní každej knihy, aj teraz.

31. Je istým paradoxom, že napriek stereotypnému pohľadu na Taliansko posledných dvadsiatich rokov ako na krajinu ovládanú televíziou, kde verejnému diskurzu vládne obraz (nie je náhoda, že berlusconizmus prišiel práve z televízie), sa tu objavili spisovatelia ako ste napríklad vy, Roberto Saviano či autor(ka) skrývajúca sa pred verejnosťou za pseudonym Elena Ferrante. Stali ste sa sociálnymi fenoménmi, ktoré spoločnosť nemôže prehliadať. Ako si to vysvetľujete, že Taliani majú stále takú obrovskú chuť čítať?

Taliansko bolo vždy veľmi komplexnou krajinou. Nepovažujem ho za homogénne. Preto, keď sa zjednodušuje alebo sa podčiarkuje iba jeden z jeho aspektov, ocitáme sa tak trochu mimo toho, aké je Taliansko v skutočnosti. Samozrejme, počas Berlusconiho vlády v Taliansku dominoval televízny obraz, ktorý bol veľmi primitívny a degradoval úroveň nielen televízie, ale aj spoločnosti. No napriek tomu je v Taliansku stále veľa talentov v rôznych disciplínach a takisto v písaní. Možno pred dvoma dekádami bolo isté obdobie, keď bola talianska literatúra trochu neviditeľnejšia a teraz prišiel čas, keď talianska literatúra vo svete „letí“ podobne ako sa to stalo generácii neorealistov. Pravdepodobne existujú nejaké cykly a ja som sa ocitol vo vlne záujmu sveta o taliansku literatúru.

37. D. F. Wallacea sme už spomínali ako jedného z referentov pre vaše písanie, spomeniete si aj iných autorov, ktorí vás ovplyvnili o čosi viac ako iní?

Veľmi ma ovplyvnili najmä americkí spisovatelia, môžem spomenúť napríklad Jonathana Franzena či Philipa Rotha. Potom nemecká literatúra dvadsiateho storočia Heinrich Böll, Günter Grass, ale aj Rakúšania ako Robert Musil, no iba nedávno som objavil Thomasa Bernharda, ktorý by sa mi pred rokmi určite nepáčil. A v poslednom čase znovuobjavujem taliansku literatúru dvadsiateho storočia, vyslovene som si obľúbil Cesara Paveseho, nielen jeho prózy, ale aj poéziu. Výhodou Talianska je to, že má nielen svoju kvalitnú literatúru, ale vždy importuje do svojej kultúry preklady svetovej literatúry.

41. Píšete aj poéziu?

Nie, zdá sa mi to ťažké.

43. Ani súkromne, do zásuvky?

Nie. Nikdy som sa o to ani nepokúsil. Aj ako čitateľovi sa mi niektorí autori čítajú ťažko, no mám svojich obľúbencov a niektorých vyslovene zbožňujem, napríklad Paula Celana.

47. Vo vašich troch románoch sa objavuje leitmotív neprispôsobivosti jednotlivca okoliu. Myslím, že nielen v umeleckom a vedeckom svete môžeme poukázať na príklady outsiderov, čo nezapadajú do imperatívov každodennosti.

Zdá sa mi, že postavy, ktoré majú nekonvenčný pohľad na život, sú pre mňa ako autora často zaujímavejšie, pretože dokážu vyrozprávať „normálnosť“ z iného, odchýleného pohľadu. To, že som študoval fyziku mi pomohlo, pretože to bolo prostredie, kde sa to „neadaptovanými“ osobnosťami len tak hemžilo. Na jednej strane to bolo fascinujúce, no na druhej ma to strašilo, že aj ja by som mohol stratiť kontakt s každodennou realitou, čo bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa nakoniec rozhodol fyziku zanechať. No neustále ma geniálne osoby, ktoré nie sú schopné prispôsobiť sa jednoduchému životu, fascinujú.

53. Ďalšou zaujímavou skúsenosťou, ktorá vyústila do vášho druhého románu Ľudské telo, boli dva pobyty v Afganistane pri talianskych vojenských jednotkách. Predpokladám, že sa to v niečom odlišovalo od prostredia uletených, nedisciplinovaných vedcov, či ašpirantov na literatúru.

Aj tam som mal isté pocity čudného sveta, inakosti. Chcel som pochopiť, prečo sa mladý chlapec v mojom veku rozhodne byť vojakom. Stalo sa to, čo som neočakával, stretol som tam veľa dojímavých ľudí, zraniteľných mužov, takých odlišných od predstavy odvážneho, tvrdého vojenského mača. Pre spisovateľa bolo veľmi zaujímavé stretnúť s odvrátenou stránkou vojakov a bol z toho román.

59. Ako vidíte svojich rovesníkov ako generačný celok?

Sociálna neistota, v akej sa ocitla naša generácia, spôsobila, že sme asi prví, čo sa budú mať horšie ako predchádzajúca generácia. To je obrovský rozdiel v porovnaní s tým, čo tu bolo predtým. V druhej knihe mi práve prostredie púšte a zmätku poslúžilo ako obraz celej našej generácie. Nemáme sa ako usadiť, systém nám nedovoľuje emancipovať sa, a tak sa zdá, že aj tridsiatnici majú stále dvadsať rokov. A čo je horšie, nemáme žiadne vyhliadky na to, že by sa to mohlo zmeniť k lepšiemu, žiaden spôsob, akým by sa situácia mohla zlepšiť. Napriek tomu si však stále myslím, že na Západe stále žijeme v relatívnom komforte a máme aký taký životný štandard, ktorý sa nedá prehliadať.

61. Považujete sa pesimistu alebo optimistu?

Povahovo som skôr pesimista a potom sa to odráža aj na mojom písaní, ktorému často vyčítajú, že je temné. No snažím sa byť racionálny a nevidieť všetko katastroficky.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť