Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Písať dokáže len ľudská bytosť

Kjersti Annesdatter Skomsvold je mladá nórska autorka, ktorej debutový román Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia získal v roku 2009 cenu za najlepší nórsky debut. Zatiaľ čo sa táto útla novela prekladala do sedemnástich jazykov, napísala autorka takme šesťstostranový román Monstermenneske (Človek-monštrum). Žije v Osle so svojou retrieverkou menom Beckett.

Aký je tvoj vzťah k literatúre. Kedy si začala písať?

Študovala som informatiku a matematiku asi tri roky. Potom som ochorela a rozhodla som sa napísať novelu. V tom čase som sa vôbec necítila ako človek a mala som pocit, že písať dokáže len dýchajúca ľudská bytosť. Ale to som nemohla vedieť, že mi to bude trvať štyri roky. Nikdy som sa nechcela stať spisovateľkou, keď som bola mladšia. Skrátka som tým smerom ani neuvažovala. Keď som však písala svoju druhú knihu, začala som skúmať spôsoby, akými je možné experimentovať s literárnou formou a jazykom.

Takže sa z teba stala spisovateľka so všetkým, čo k tomu patrí.

Pri písaní tohto druhého románu som potrebovala odísť od všetkého a byť sama. Knihu som písala rok vo Francúzsku ďaleko od „nórskeho šumu“. Svoj prvý román Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia som adaptovala do podoby divadelnej hry, ktorú uvedie naše národné divadlo. Začala som premýšľať o písaní. Sama som absolvovala kurz kreatívneho písania po tom, ako som sa dva roky trápila so svojou malou knižkou sama.

A pomohlo? Sú takéto kurzy v Nórsku obľúbené?

Myslím si, že áno. Obyčajne trvajú rok alebo dva. Ja som na takom kurze dokončila svoju novelu. Ako som hovorila, písala som ju dva roky a potom som ju poslala do vydavateľstva a to mi odporučilo jeden kurz kreatívneho písania. Ale na kurzoch som nepoužívala pasáže z tejto knihy, písala som zadania a o texte novely som sa rozprávala len s mojou redaktorkou a jedným priateľom, ktorému som dôverovala.

Takže si ju vlastne nedopísala na kurze, ale s redaktorkou?

V podstate áno. Moja redaktorka mi bola najbližšie a je tým najpodstatnejším človekom, ktorý spisovateľa usmerňuje a viac-menej s ním dotvára výsledný text. Keď som písala druhú knihu, dávala som ju čítať viacerým ľuďom, pretože som sa cítila istejšie a svojmu písaniu som začala dôverovať, čo nebol prípad prvej knižky, keď som pochybovala, či vôbec mám na to, aby som napísala čokoľvek, nieto ešte novelu.

Tvoja novela Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia však vôbec nepôsobí ako debutová kniha mladého dievčaťa. Prečo si sa rozhodla písať o starej, umierajúcej žene, ktorá bilancuje svoj život?

Keď som ten príbeh začala písať, mala som dvadsaťpäť rokov a cítila som sa veľmi stará. Mala som problémy s imunitou, bola to vírusová infekcia a nemohla som chodiť von a robiť to, čo som obyčajne robievala – stretávať sa s kamarátmi a športovať. Moje telo mi pravdepodobne vyslalo signál, že veľa pracujem, a tak som zrazu mala namiesto toho kopec času premýšľať. Presne ako starý človek, ktorého pošlú do dôchodku alebo domova dôchodcov. Tam sa inak začína aj moja druhá kniha – v domove dôchodcov som strávila asi mesiac a s niektorými obyvateľmi som sa naozaj veľmi dobre spriatelila.

Takže choroba ťa prinútila premýšľať aj o smrti?

Myslím, že áno. Ktosi kedysi povedal, že sa nedá premýšľať veľmi dlho bez toho, aby ste nezačali myslieť na smrť. Keď celý deň ležíte v posteli, tak jednoducho musíte začať premýšľať inak. Ale ja som o smrti premýšľala už skôr. Už keď som bola malá, myslela som na to, že na konci tak či onak všetci umrieme. A potom, sama som nevedela, čo mám robiť a čím sa chcem v živote stať, aby som mu pred tým nevyhnutným koncom dala nejaký zmysel.

Podobne ako rozprávačka Mathilda bilancuje svoj život, tak ty si premýšľala nad tým, čo by si mohla robiť? A pre čo si sa nakoniec rozhodla?

Štúdium informatiky som nedokončila. Venujem sa písaniu a objavujem doteraz pre mňa neznámy svet literatúry. Niekoľko rokov dozadu som zvykla čítať len pre potešenie, prípadne knihy, ktoré sme analyzovali na hodinách literatúry na strednej škole. Myslím si však, že programovanie a literatúra majú k sebe veľmi blízko – aj v jednom aj v druhom pracujeme s jazykom, z ktorého potom vznikne nejaká pekná vec – príbeh alebo program.

A čo ti pri objavovaní literatúry pomáha najviac?

Určite to bol kurz kreatívneho písania, kde som sa naučila takzvaný metajazyk – programovací jazyk literatúry – a kde som sa naučila najmä kriticky čítať a rozoznávať dobrú a zlú literatúru.

Nielen u nás, ale vo väčšine sveta je Nórsko, podobne ako iné krajiny Škandinávie, v literatúre známe najmä vďaka detektívnym románom. Tvoj román je tiež tak trochu tajomný a číta sa ako detektívka, v ktorej čitateľ podľa stôp odhaľuje vraha, tu však odhaľuje život hlavnej postavy Mathildy.

Samozrejme, každý číta Jo Nesbøa. Ale ja tento žáner veľmi neobľubujem. V Nórsku sa mu však nedá vyhnúť. Sú tam myslím ale aj iné podobnosti s týmto žánrom, hoci, ako hovorím, detektívne romány nečítam. Nórsko je veľká krajina a ľudia žijú roztrúsení po samotách v lesoch, čo je ideálne na zločin, ale rovnako to bolo inšpiráciou pre mňa. Zaujímala ma samota ako taká. Hoci Mathilda žije v bytovom dome, so svojimi susedmi sa nerozpráva, nestretáva, je sama uprostred ľudí, čo ju robí ešte osamelejšou.

Mathilda je však osamelá aj vo svojom vnímaní sveta a jeho pomenúvaní. Je ironická, vtipná a dokonca píše v rýmoch.

Je to súčasť jej postavy, života, ktorý prežila, v ktorom si ťažko hľadala spôsob ako komunikovať. Vymýšľa si svoje slová a rôzne skratky. Myslím si, že keby to tam nebolo, tak je to dokonale nudná kniha. Predpokladám, že ten text sa neprekladal ľahko, ale keď som sa stretla so slovenským prekladateľom vo Viedni, podľa otázok, ktoré mi kládol a podľa jeho postrehov z čítania knihy, som zistila, že moja novela je v dobrých rukách.

Hovorila si o práci v domove dôchodcov. Má postava Mathildy nejakú reálnu predlohu?

Veľa ľudí sa ma na to pýta, pretože tí, čo ma poznajú, vedia, že je veľmi odlišná odo mňa. Mám však skôr pocit, že som vychádzala zo seba a niektoré zo svojich vlastností a strachov som nafúkla do trošku komickej podoby. Bolo veľmi ťažké zistiť, kto Mathilda je, akým jazykom hovorí a ako premýšľa. Myslím, že práve to mi trvalo štyri roky.

Možno preto je novela Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia obľúbená u mladých čitateľov. Myslíš si, že napriek tomu, že je o starej žene, sa s ňou dokážu identitifikovať, pretože majú podobné problémy?

Určite. Ten román je aj o komunikácii, o bežnej konverzácii so susedmi na schodoch, žiadnych vážnych rozhovoroch, ale malých gestách, ktoré nás držia pri živote. Pri písaní, keď som bola celý deň doma a potom som mala zájsť do potravín a stretávať ľudí, som si uvedomila, ako izolovane žijeme. V novinách som našla inzerát, v ktorom jedna starenka hľadala rodinu, s ktorou by mohla stráviť Vianoce. Mnohí ľudia sa cítia osamelo. A teraz nemyslím len na starých ľudí, sú nimi aj deti, ktoré nemajú priateľov v škole, respektíve „žijú“ len na internete.

O čom je tvoja druhá knižka, ktorá vyšla v Nórsku len pred pár týždňami, dočakala sa veľmi pozitívnych reakcií a predali sa už aj práva na preklad do angličtiny?

Knižku som písala vo Francúzsku. Najskôr som žila v Normandii, neskôr v Paríži. Potrebovala som písať a žiť vo svojej malej bubline a sústrediť sa na to, čo sa deje so mnou a s mojou rozprávačkou Kjersti. Román sa začína v domove dôchodcov, kde Kjersti pracuje, keď sa rozhodne napísať román a potom je to o tom, ako sa k nej postupne dostáva príbeh, postavy. Rovnako je to o tom, aké je to byť chorý a liečiť sa, hľadať zmysel v slovách a nachádzať svoj literárny jazyk. Povedala by som, že samotný text je literárnejší a esejistickejší než moja prvá knižka. Navyše je o vzťahu medzi literatúrou a skutočnosťou. Je to istým spôsobom metaromán o písaní a zároveň román o hľadaní seba samej, priateľstve, rodine.

V januári začínaš učiť kreatívne písanie. Ako by si charakterizovala mladých nórskych autorov?

Je ich nepochybne veľmi veľa, koniec koncov, preto aj existuje cena za debut roka. Vydavatelia sú veľmi otvorení k mladým autorom. Myslím, že každý viac-menej čerpá zo svojho života a píše autobiografické romány. Medzi takýchto debutantov v konečnom dôsledku patrím aj ja. Čitateľ si však v každom románe dokáže nájsť to svoje a nájde tam aj kus Nórska a nórskej spoločnosti. Tá by sa mala hodnotiť podľa toho, ako sa správa k tým najzraniteľnejším a najslabším a napríklad starí ľudia a dlhodobo chorí do takejto skupiny patria.

O čom bude tvoja ďalšia knižka?

Písanie je pre mňa stále veľmi ťažké a stále mi to veľmi dlho trvá. Určite by som však chcela napísať niečo úplne iné. Nemala som rada písanie básní, tak možno to skúsim. A začnem písať básne.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia