Rozhorčení a pokorení až za hrob

Romány Philipa Rotha sa nedajú čítať jednotlivo. Vždy sa buď témami, alebo rozprávačmi prepájajú užšie než je čitateľ zvyknutý u iných autorov. Navyše vytrhnuté z kontextu môžu pôsobiť zmätočne a nedomyslene. Podobne je to aj v prípade posledných troch kníh – Rozhorčenie, Pokorenie a Nemesis.

Témami Rothových románov bývajú koncepty vlastenectva, lásky, viery, zúfalstva či osudu. Minimálne v troch z tridsiatich dvoch románov, ktoré v poslednom polstoročí vydal, navyše dokazuje čoho je súčasný román po formálnej a jazykovej stránke schopný čitateľovi sprostredkovať. V posledných románoch sa však čoraz viac venuje americkým dejinám a téme strachu, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia. V románe Rozhorčenie je to vojna v Kórei, v Duch odchází teroristický útok z 11. septembra a nakoniec v románe Nemesis epidémia detskej obrny z roku 1944.

Tragédia je následkom komických náhod

A samozrejme je to téma smrti. Vzhľadom na Rothov vek 77 rokov sú hrdinovia jeho posledných románov starnúci, stále však charizmatickí, umelci. A všetci sa boja smrti a túžia žiť naplno. Jediným časom, kde sa tomuto strachu možno vyhnúť je detstvo – idylické 40. a 50. roky v Newarku, napríklad. Neskôr však, keď na scénu prichádza láska a sex sa z rodičovskej ochrannej ruky stáva kŕčovité zovretie obmedzujúce akékoľvek normálne fungovanie.

V románe Rozhorčenie rozprávač Marcus odchádza z rodného mesta, v ktorom má jeho otec relatívne nízke, ale veľmi stabilné postavenie košér mäsiara v židovskej komunite, na univerzitu do iného štátu, aby sa vymanil z otcovho iracionálneho strachu o svojho jediného syna. Marcusovi však v hlave stále znejú otcove slová – akákoľvek sebemenšia chyba môže spôsobiť tragédiu.V prípade Marcusa je to zákop v Kórei a istá smrť.

Zo strachu zo smrti sa rodí ako túžba žiť, tak aj túžba erotická. V Rothových románoch uprostred všetkých katastrof a tragédií nestojí smrť ďaleko od sexu. V útlom románe Pokorenie starý divadelný herec, ktorý sa nervovo zrúti potom, ako zistí, že už nedokáže hrať, hľadá záchranu v náručí 25 rokov mladšej ženy. Čo na tom, že si o sebe odjakživa myslela, že je lesbička. Všetko je len hra a on ju predsa ešte musí vedieť odohrať. Nová žena síce Axlerovi dodá nový dych, ale aj viac energie na to, aby konečne dokázal svoj život dôstojne ukončiť. Vedomé rozhodnutie prežívať svoje dni intenzívnejšie totiž žiadne šťastie neprináša.

Ktorá z tých nevýznamných chýb?

V prózach Philipa Rotha sa málokedy zvažujú morálne kategórie dobra a zla či viny a neviny. V Rozhorčení sa Marcus nezamýšľa nad svojím nesprávnym konaním, skôr nad tým, aby pri ňom nebol prichytený. Dobré mravy sú len akýmsi kódexom vyplývajúcim z kolektívneho strachu. Marcus ani Axler sa nezamýšľajú, aké sú ich morálne nedostatky, ale kde urobili tú osudovú chybu, pre ktorú sa ocitli v tragickej situácii.

Rothove romány so staršími rozprávačmi (Umierajúce zviera, Duch odchádzí či Pokorenie) sú napísané energickejšie a viac menej v celej svojej dĺžke (či skôr krátkosti) udržiavajú dynamické tempo prózy, knihy o mladých mužoch túto výhodu nemajú.

Rovnako to teda platí pre zatiaľ najnovší Rothov román Nemesis. Príbeh Eugena „Buckyho“ Cantora je zasadený do USA 40. rokov. Bucky nie je veľmi intelektuálne nadaný, a preto je rozhodnutý stať sa aspoň fyzicky silnou osobnosťou, ktorá sa dokáže postarať o bezbranných. Že bude iní ako jeho rodičia – matka, ktorá umrela po jeho narodení a otec – podvodník a gambler. Výchova starých rodičov ho naučila sebestačnosti a zodpovednosti.

Pochovaný za živa

Na rozdiel od Marcusa vystrašeného na smrť vojnou v Kórei, Bucky túži bojovať v druhej svetovej vojne. Pre krátkozrakosť však nie je odvedený a stane sa telocvikárom. Na svojom „ihrisku“ realizuje všetky svoje sny o ochrane slabých a chudobných (a neskôr aj chorých). V lete 1944 totiž vypukla v USA epidémia detskej obrny (s očkovaním sa začalo až v roku 1962) a Bucky sa stáva bezmocným. Chodí do rodín, na pohreby a jeho zmätok vzrastá.

Samozrejme až kým nepríde láska – Marcia z relatívne bohatej, (kompletnej) rodiny lekára, ktorá ho miluje a pre ktorú chudobné a choré deti opustí a odchádza do letného tábora pre privilegované (zatiaľ zdravé) deti, do útočiska chráneného pred každým nebezpečenstvom. Buckyho „chyba“ nezostane samozrejme nepotrestaná. Krátko po jeho príchode sa obrna rozšíri aj tu a Bucky zistí, že sa nielenže nakazil, ale že je aj nositeľom tejto choroby.

Koniec príbehu je záverom tragédie. Bucky končí na vozíku a je zatrpknutým, rozhorčeným aj pokoreným starcom, ktorý už nedokáže rozpovedať ani len vlastný príbeh. Rozprávačom v tomto románe je totiž jeden z chlapcov z „ihriska“, ktorý Buckyho náhodou stretne v roku 1971.

Ak by sme tieto romány čitali samostatne, mohli by byť sklamaním. Spoločne sú totiž akousi konverzáciou, ktorú Philip Roth vedie sám so sebou o spoločenských konvenciách a o tom kam vedú. Úprimne, Marcus svoj príbeh rozpráva zo záhrobia, Axler spácha samovraždu a Bucky, napriek tomu, že fyzicky žije, umrel niekedy na jeseň roku 44. Spoločne tieto romány podporujú Rothov argument, že literatúra môže byť ochranou pred vrtkavosťou života, ale je stratégiou na prekonanie strachu?

Na túto tému Roth napísal lepšie romány, a tak by tieto tri nemali byť prvými, s ktorými sa čitateľ stretne. Začínať s Rothom je najlepšie pri Portnoyovom komplexe, Ľudskej škvrne či Sabbathovom divadle, inak by ho čitatelia mohli (a to veľmi neprávom) označiť za preceňovaného autora.

Philip Roth: Pokorenie, preklad: Ján Vilikovský, Slovart: 2010, 136 strán

Philip Roth: Rozhorčenie, preklad: Ján Vilikovský, Slovart: 2009, 208 strán

Philip Roth: Nemesis, Random House: 2010, 304 strán