Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Ivana Taranenková

Rytier lásky smutnej postavy

Robert Menasse sa vo svojom románe díva cez kľúčovú dierku nielen do spálne generácie, na ktorú sa zabudlo, ktorá sa nikdy nestihla stať ani len cieľovou skupinou marketingovej kampane na šťastný život.

Robert Menasse: Don Juan de la Mancha. prel. K. Széherová. Kalligram: 2010, 192 s.

Rakúsky autor Robert Menasse je u nás známy hlavne ako esejista vďaka knihe To bolo Rakúsko. Román Don Juan de la Mancha alebo Výchova k slasti je jeho prvým v slovenčine publikovaným románom.

Ideál a skutočnosť

V názve sa stretávajú dve veľké postavy európskej literatúry. Zvodca a večný hľadač šťastia v náručí žien Don Juan a Don Quixote, ktorý po vstupe do reálneho sveta zisťuje, že vôbec nezodpovedá tomu, čo sa o ňom kedysi naučil. Hlavný hrdina tohto románu je teda rovnako ako tento slávny rytier smutnej postavy postavený do konfliktu medzi ideálom a realitou, ktorý v ľúbostných aférkach vyznieva trpko komicky.

Samotný román sa sústredí na portrét spoločnosti, ktorej hnacím motorom je sexuálna liberalizácia a „kde sa bez erotického podtextu nepredá ani liter minerálky.“ Pozorovateľom tejto historickej situácie je päťdesiatnik Nathan, ktorý na jednej strane hľadá šťastie a na druhej ho nie je v danej realite schopný akceptovať.

Nathan rekapituluje svoj profesionálny, a najmä intímny život na gauči svojej psychiatričky Hanny. Akoby psychoanalýze veril. Akoby veril tomu, že človek nájde zabudnutú schopnosť tešiť sa z vecí tým, že ich bude dookola analyzovať. Okrem Hanny sa pôžitok snaží hľadať aj v pravidelných stretnutiach s vydatou milenkou Christou, ktoré mu podobne ako sedenia s psychiatričkou pramálo pomáhajú.

Muž a žena po trinástich rokoch

Nathan je cynický a sarkastický. Trinásť rokov svojho manželstva je schopný lakonicky zhrnúť ani nie na jednej strane. Premýšľa nad starnutím, rekapituluje milenky a nevie sa dopátrať odpovede na otázku, kto má zo vzťahov a sexu viac. Muži či ženy? V tejto oblasti Menasse zďaleka nie je taký jednoznačný ako jeho krajanka Elfriede Jelinková, hoci si tiež pri opisoch rakúskej spoločnosti nedáva servítku pred ústa.

Nathanova generácia je zabudnutá. Ubitá v 70. a 80. rokoch, keď sa nič významné nedialo, keď ľavicové študentské spolky pôsobili ako smiešny odvar a školácka imitácia revolučných skupiniek roku 1968. Generácia, ktorá tak veľa očakávala a vlastne ani nevedela, čo má čakať. Generácia, na ktorú zabudla aj reklama. Kým bol Nathan mladý, marketing sa sústredil na ľudí vo veku, čo mali peniaze. Keď zostarol, na lesklé stránky lifestylových magazínov a obrovské billboardy popri cestách sa predral kult mladosti. Akoby žiť vedeli len tí pred ním a tí po ňom.

Výchova k slasti

Don Juan de la Mancha je retrospektívnym románom o dospievaní, ako aj príbehom lásky v čudnej dobe. V závere Nathan pochopí slová svojho otca, ktorý mu tvrdil, že „muž môže byť šťastný len s prvou alebo poslednou ženou,“ a že k akémukoľvek šťastiu je nevyhnutný kúsok nešťastia. Že veľká literatúra a veľké ideály sú klamlivé, pretože na to najobyčajnejšie im chýbajú slová. Walser, Updike či Roth „sa pri opise krajiny inšpirujú najkrajšími príkladmi z dejín literatúry, ale pri opise sexu lacnými časopismi.“

Menasse lacné časopisy nespomína náhodne. Jeho román preslávila úvodná kapitola, ktorú akoby sám prepísal z Playboya a vlastnou štylistickou neschopnosťou priznal, že žiadna perverznosť neprinesie taký pôžitok, ako niečo úplne obyčajné, od čoho nikto nič nečaká. Problémom je, že človek od života čaká vždy viac, respektíve aspoň toľko, koľko mu nanútilo okolie.

Menasseho román je čítavou sériou epizód, ironickou náplasťou na svet, kde všetko pôsobí nalinkovane. Nie náhodou ho končí citátom práve od Fernanda Pessou. „Presne ten istý život ešte raz, iba inak.“

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť