Scénky z manželského života

Britský prozaik Ian McEwan patrí spolu s Martinom Amisom, Julianom Barnesom a Grahamom Swiftom k najpopulárnejším súčasným autorom. Jeho romány už viac ako tridsať rokov patria medzi najprekladanejšie a ak ste ich aj nečítali, určite ich poznáte z kina. V roku 2007 sa na veľké plátno dostalo Pokánie s Keirou Knightley a tri roky predtým Neúprosná láska s Danielom Craigom v hlavnej úlohe. Navyše vo filmových kluboch sa ešte aj teraz z času na čas objaví Birkinova adaptácia Cementovej záhrady, McEwanovho gotického debutu z roku 1978.

V profile pre časopis New Yorker McEwan priznal, že jeho cieľom je vyvolať u čitateľa hlad a prinútiť ho čítať až do konca. „Napätie nie je nič iné len zatajovanie informácií.“ Napriek tomu, že sa vo svojich románoch venuje rozoberaniu veľkých myšlienok, za spomínaný medzinárodný úspech vďačí práve schopnosti hrať sa s čitateľom a s detailmi, ktoré postupne odhaľuje.

Vraždy, zločiny, katastrofy

McEwan obyčajne svojich rozprávačov vybaví darom pre skromne elegantné rozprávanie utopené v drobnostiach, ktoré sú príliš banálne na to, aby mohli byť zaujímavé. A predsa, v jeho textoch pôsobia ako predzvesť nejakej katastrofy. Vraždy v románe Pohostinnosť cudzincov, katastrofy svadobnej noci v novele Na Chesilskej pláži či zlého znamenia, ktorým sú čierne psy v rovnomennom románe, ktorý minulý mesiac vyšiel v českom preklade.

Román Čierne psy začína ako príbeh siroty Jeremyho, ktorý si viac než priateľstvá s rovesníkmi buduje vzťahy s ich rodičmi. Jeho zvyk adoptovať si cudzie páry McEwan využíva len ako zámienku a ospravedlnenie Jeremyho záujmu o neštandardný príbeh manželstva rodičov jeho ženy – June a Bernarda Tremainovcov. Tremainovci sa spoznali po vojne. Obaja inklinovali ku komunistickým ideálom a jedným z motívov románu Čierne psy je aj ich vytriezvenie z týchto predstáv.

S June a jej verziou príbehu sa stretávame vo Wiltshire – v domove dôchodcov, v ktorom trávi zvyšok života. June hľadá pravdu v mysticizme a naznačuje, že práve začiatok jej manželstva s Bernardom a hrozné udalosti zo svadobnej cesty viedli k ich neriešiteľnému sporu a skutočnosti, že ako manželia prežili svoj život oddelene.

Od začiatku románu vieme, že June sa na prechádzke vo francúzskych horách stretla s čiernymi psami, ktoré do konca života neprestala vnímať ako stelesnenie zla, inkarnáciu vojnového besnenia, ktoré v Európe skončilo len rok predtým. Základom jej sporu s Bernardom je to, že ona sa nedokáže stotožniť s ateizmom, potrebuje nejakého boha, zvlášť vo svete relativizovanej morálky, pre ktorú boh umrel.

Psy ako dôkaz božej prítomnosti

O svojich racionalistických výhradách voči Juniným predstavám rozpráva Bernard Jeremymu v ďalšej časti románu, ktorá sa odohráva v Berlíne, kde práve padá jeden z najväčších symbolov komunizmu – Berlínsky múr. Bernard priznáva, že jednoducho nikdy nedokázal uznať ani len existenciu nejakého duchovného vnútra či „Ježiša v každom z nás“ ako to pomenovala June, nieto sa stotožniť s jej predstavami o anjeloch či kolektívnom vedomí.

McEwan sa aj v takejto krátkej próze snaží venovať svojej veľkej téme, ktorou je vzťah medzi dejinami a životom jednotlivca. Okrem toho k nej pridáva aj rozpor vedy a viery ilustrovaný „spoločným“ životom Tremainovcov. Autor sám pripúšťa, že ho tento problém fascinuje, pretože ako hovorí: „napriek tomu, že som bol vždy fanúšikom vedy, nikdy som nebol presvedčený, že racionálne vysvetlenia postačujú.“

Aj keď McEwan neporušil svoju tradíciu a držal sa svojej techniky písania o veľkých ideách v rámci psychologicko-detektívnej zápletky, symboly v Čiernych psoch pôsobia trošku ťažkopádne. Štyridsať rokov je predsa len veľmi dlhé obdobie, a to nielen pre jedno manželstvo. Povojnové roky v Európe naplnili veľké udalosti a často protichodné ideológie, ktoré presahujú možnosti metafory akéhokoľvek spisovateľa.

Román Čierne psy je napísaný ľahkým štýlom a lyrický záver je skutočne odmenou za to, že sme vydržali čakať na posledný kúsok mozaiky, ktorý z nej vytvorí jednoliaty obraz. Čitateľ sa však niekedy neubráni dojmu, že to najzaujímavejšie z tohto obrazu vyčnieva z rámu, a tomu, čo sa do neho zmestilo, akosi chýba perspektíva.