Sex, drogy a žalúdkoví realisti

Bolaño, ktorý sa narodil v Chile, ale vyrastal v Mexiku, je šesť rokov po svojej smrti jedným z najvýznamnejších španielsky píšucich autorov. K jeho popularite vo veľkej miere prispeli aj imidž desperada, revolučná politika, chudoba, exil, ktoré sú viac menej cudzie pre čoraz profesionalizovanejšie a organizovanejšie povolanie „spisovateľa“.

Počas svojho krátkeho života toho zažil veľa. Napríklad sa vrátil do Chile, len aby tam skončil vo väzení. Alebo založiť punkovo-surealistické hnutie nazvané infrarrealismo.

Bolaño sa stal míľnikom v „post-národnej“ literatúre z viacerých dôvodov. Prvým z nich je, že vo svojom živote, a rovnako aj v románoch, povýšil literatúru na náboženstvo. Ich postavami sú väčšinou mladí básnici, spisovatelia, vydavatelia, novinári či obyčajní čitatelia, pre ktorých je život bez písania a čítania rovnako nezmyselným ako život bez boha, pre tých ktorí v jeho existenciu veria.

Druhým dôvodom je skutočnosť, že vydanie románu Divokí detektívi v roku 1998 znamenal začiatok konca literatúry typu Gabriela Garciu Márqueza, ktorý Latinskú Ameriku vyviezol do sveta v podobe exotického stereotypu diktátorov, prostitútok a banánových spoločností známeho aj pod názvom magický realizmus.

Žalúdkový realista

Bolaño sa venoval aj literárnej kritike. Známe je napríklad jeho vyjadrenie, že Paolo Coelho je „akousi zmiešaninou Henriho Barbussa a Anatola Franca, ktorý nabral podobu brazílskeho mastičkára z telenovely.“ Mimochodom kritikou nikdy nešetril ani svoju krajanku Isabel Allende. V prípade juhoamerických autorov si je v tejto súvislosti však potrebné uvedomiť, že práve tu viac ako kdekoľvek inde, sa povolanie spisovateľa spája s politickou angažovanosťou.

Majster ľúbostnej poézie Pablo Neruda sa nikdy netajil podporou stalinského režimu a ani päťdesiat rokov vlády Fidela Castra na Kube nestačilo na to, aby spomínaný G.G. Márquez z párty zvanej revolúcia vytriezvel. Bolaño tak celkom ironicky v románe Divokí detektívi stavia do protikladu k magickému realizmu so všetkými literárnymi a politickými významami, realizmus rovno žalúdkový, ktorému sa však nedá uprieť isté čaro.

V prvej časti románu má čitateľ možnosť nahliadnuť do denníkových zápiskov sedemnásťročného študenta Juana Maderu, ktorý sa na jeseň roku 1975 pripojil k literárnemu guerrillovému hnutiu žalúdkových realistov. Juan viac než literatúru objavuje svoju sexualitu a s úprimnosťou, akej sú schopní len mladí a naivní ľudia, opisuje nadšenie a nudu, literárne pozérstvo a úzkosť mladých básnikov – zakladateľov a členov skupiny.

Zakladateľmi tejto prapodivnej skupiny (časopis, ktorý vydávajú sa volá Lee Harvey Oswald, čo snáď najviac dosvedčuje, aké šialené a nezmyselné sú myšlienky žalúdkového realizmu) sú Arturo Belano a Odysseus Lima. Samozrejme Belano je Bolañovo alterego a predlohou Limu bol jeho najlepší kamarát Mario Santiago. V momente, keď autor denníka spolu s týmito dvomi dlhovlasými desperátmi a prostitútkou zmiznú v Sonorskej púšti, začína druhá a najväčšia časť knihy, v ktorej Bolaño dokázal, že si cenu Rómula Gallegosa, ktorá je najdôležitejším literárnym ocenením v hispánskom svete, naozaj zaslúžil.

Divokí detektívi

Druhá časť totiž pozostáva z „výpovedí“ 38 ľudí, ktorým v rozpätí tridsiatich rokov (1976 – 1996) Belano a Lima zasiahli do života, alebo sa ním len chvíľkovo mihli. Vďaka príbehom mileniek, priateľov, vydavateľov, šéfov či nepriateľov sa postupne kryštalizuje osud a miestami kontroverzný portrét dvoch poetov, ktorí spomínaných tridsať rokov strávili na troch kontinentoch živiac sa všetkým možným, pričom sa strácali v krajinách a mestách, až sa nakoniec stratili aj sami sebe a upadli do zabudnutia.

Bolaño v rôznych variáciách španielčiny rozpráva zdanlivo nesúvisiace príbehy, v ktorých sa skôr či neskôr jeden z protagonistov objaví. Tieto výpovede majú rytmus a atmosféru svedectva, ktoré je protikladom k „remeselnej“ literatúre, a preto Belanovi a Limovi chýbajú základné črty románových postáv – nevieme ako presne vyzerajú, akí sú, pretože medzi mnohými rozprávačmi práve oni dvaja slovo nedostali. Pôsobia teda skôr ako osoby, ktoré namiesto románového príbehu žijú skutočný život.

Samozrejme, čitateľ sa možno niekde v okolí strany 200 zastaví a položí si zásadnú otázku „O čom toto celé je?“ Snáď mu pomôžem, keď poviem, že tak čiastočne je aj on tým divokým detektívom z názvu románu, ktorý sa snaží vystopovať životy dvoch ľudí a poradím, aby na „výpoveď“ Juana Madera z prvej časti nečakal. Juanov denník tvorí až záverečnú časť románu a hoci z deja dopĺňa len minimum, pre celkový pocit je najdôležitejší.

Stratení v Mexiku, stratení v živote

Román Divokí detektívi je o strate – o strate nevinnosti, naivity a ideálov, o neschopnosti dodržať to, čo sme si sľúbili, o kompromisoch a ústupkoch dospelého života. O živote ako ceste, na ktorej sa môže pritrafiť čokoľvek a o poézii ako o prísľube zmyslu pozemskej existencie na konci tejto cesty.

Pre všetkých rozprávačov je najdôležitejší ich vlastný život a vlastný vesmír, a to ako prispejú k poznámkam pod čiarou v knihe o dejinách mexickej literatúry ich pramálo zaujíma. Preto si z poézie žalúdkových realistov neprečítame ani riadok, a napriek tomu, že celkovo by tento román mohol pôsobiť veľmi literárne a vykonštruovane je presvedčivý a uveriteľný (skoro ako život).

Rovnako sú aj jeho témy viditeľné ako v živote – z odstupu. Môžu byť nimi meditácie o umení, jeho dekadencii a šialenstve, o živote v Európe, Amerike či v Afrike, o smiešnosti rozdielov medzi miestami či poéziou miest, ktorých atmosféra je ďalším z množstva hlasov v tomto príbehu.

Román Divokí detektívi nie je prvým z prekladov Bolañových próz. V roku 2005 vyšlo v češtine krátke Čilské nokturno. Bolaño považoval písanie prózy za akési podradné umenie a venoval mu len posledných desať rokov svojho života. V podstate od roku 1990, keď sa dozvedel, že trpí nevyliečiteľnou chorobou pečene, pod neustálym tlakom krátiaceho sa času horúčkovito písal a jeho romány sa čítajú presne tak ľahko, ako boli napísané, napriek neuveriteľnému rozsahu – na jeden dych.

Bolaño krátko pred smrťou stihol dokončiť svoj opus magnum s názvom 2666, ktorý má v origináli niečo cez tisíc strán. Posledná poznámka, ktorú v rukopise 2666 urobil, vystihuje dokonale aj pocit z románu Divokí detektívi a nielen preto, že autor sa podpísal menom jedného z jeho protagonistov: „A to je všetko, priatelia. Urobil som všetko, všetko som prežil. Keby som ešte mal silu, rozplakal by som sa. Lúči sa s vami Arturo Belano.“

Knihu si môžete kúpiť v internetovom kníhkupectve Anplag