Amis poskytoval rozhovory, kde-tu utrúsil provokatívnu poznámku, so skromným úsmevom prijal komentáre o tom, že patrí do najvýznamnejšej literárnej dynastie a taktne obišiel tému Bookerovej ceny, ktorú na rozdiel od svojho otca nikdy nedostal. A na zozname kandidátov na túto cenu sa neocitol ani s románom, ktorý už dlho pred tým než sa objavil v kníhkupectvách prezentoval ako bolestivo autobiografickú analýzu sexuálnej revolúcie. Napriek tomu, že táto téma u Amisa nie je nová (skoršie romány Dead Babies či Rachel Papers sú tiež o dospievaní a hľadaní identity), v najnovšej knihe chýbajú pre Amisa typické satirické pozorovania a čierny humor. Britskí recenzenti Pregnant Widow milosrdne označili za Amisov návrat do formy. V každom prípade však nejde o žiadne majstrovské dielo.

To leto v Taliansku

Rozprávačom príbehu odohrávajúceho sa v lete roku 1970 je dvadsaťročný Keith Nearing, ktorý sa s Amisom okrem roku narodenia delí aj o výšku „v tom veľmi diskutovanom rozpätí medzi 167 a 170 centimetrami“. Nejde o žiadnu nepodstatnú poznámku, mierami sú Keith a jeho priatelia posadnutí. Talianskym zámočkom, v ktorom sa odohráva sexuálna revolúcia „v malom“ sa prechádzajú vysoké ženy a veľmi malí muži. V tejto vojne však fyzická prevaha paradoxne nie je zárukou víťazstva.

Horúce leto pod nekonečným talianskym nebom trávi Keith so svojou viac platonickou a sesterskou láskou Lily, pričom túži po blondíne so zvláštnym menom (Scheherazade). Keith sa chce stať spisovateľom, či skôr básnikom a pri bazéne okrem iného neustále rieši klasikov anglickej literatúry – od Shakespeara cez Austenovú, George Eliotovú až po Keatsa a s priateľmi medituje o podstate umenia a pravdy. Podobne ako Amis sa naučil naspamäť Etymologický slovník a svoje konverzačné vsuvky korení cvičeniami z lingvistiky. Pre niektorých čitateľov príťažlivá figúra, pre iných (zvlášť u Amisa) zbytočný manierizmus.

Amis sa podobne ako v London Fields snaží čitateľa presvedčiť, že ide o príbeh zo skutočného života – „Všetko je pravda. Zámok je pravdivý. Dievčatá sú skutočné a všetci muži tiež. Ani len mená neboli zmenené. Na čo? Aby boli chránení nevinní? Nikto nebol nevinný...“ Keithova poznámka hneď z úvodu je nielen výzvou na hľadanie reálnych predlôh pre londýnske literárne kruhy, ale aj Amisovým priznaním, že začiatok sedemdesiatych rokov nemieni nijako prikrášľovať. Dvadsaťročného Keitha totiž zo vzdialenosti takmer 40 rokov pozoruje jeho staršie ja. Téme starnutia sa pravdepodobne nedá vyhnúť, ako aj zatrpknutým konštatovaniam a komentárom rozprávača.

Tehotná vdova

Pred 40 rokmi sa zdalo, že sex všetko zmení. Antikoncepcia, ženská emancipácia, koniec ilúzií o romantickej láske a vzťahoch s jasne stanovenými pravidlami. Amisa však skôr zaujímajú následky sexuálnej revolúcie. Už v samotnom názve románu, ktorý si požičal od ruského spisovateľa Alexandra Herzena, odkazuje na zmenu starého poriadku – „odchádzajúci svet za sebou nenecháva dediča, ale tehotnú vdovu,“ píše Herzen „dlhú noc chaosu a beznádeje.“ Alebo inak – nové usporiadanie nepríde zo dňa na deň a skôr než sa zas všetko ustáli bude niekto trpieť. V prípade sexuálnej revolúcie podľa Martina Amisa sú to ženy.

Evidentnou obeťou je Keithova sestra Violet, ktorá za pol hodinu dokázala vypiť sedem Martini a popritom zviesť kohokoľvek, kto sa pritrafil, nech už by to bol aj taxikár, ktorý ju doviezol domov. Violet sa konca románu nedožije. Ďalšími sú ženy, ktoré na jedno desaťročie zabudli, že vlastne chceli rodinu a keď si spomenuli, bolo už neskoro.

Samotný rozprávač, ktorý ku koncu románu priznáva, že jeho osobný a profesionálny život boli fiaskom sa k talianskemu letu vracia preto, že má pocit, že bolo začiatkom jeho vlastného konca. Paradoxne je záver knihy najlepšie napísanou časťou, kde Amis dokazuje, že je právom jedným z najlepších štylistov v anglofónnej literatúre. Zvyšok románu je pravdepodobne najnudnejším portrétom tohto obdobia a napriek svojej téme je zúfalo ospalý – presne ako leto pri vode, keď už veľmi „nie je o čom.“