Slovákom proti vlastnej vôli

Vo svojom predchádzajúcom románe Vlastný životopis zla Vilikovský prostredníctvom rozprávača polemizoval s nacistickým ministrom propagandy Josefom Goebbelsom. V tejto kratšej a o čosi menej vážnej novele si za sprievodcu vybral rakúskeho spisovateľa Thomasa Bernharda.

Robiť Slováka

Nieže by nevýznamný rozprávač istý Iks Ypsilon veľmi obdivoval dielo tohto rakúskeho prozaika. Skôr naopak ho označuje za svojho „najobľúbenejšieho neobľúbeného spisovateľa“. Iks Ypsilon sa v literatúre celkom vyzná, pretože pracoval ako redaktor vo vydavateľstve a vďaka znalosti nemčiny sa mu „dostalo cti“ sprevádzať slovenských autorov na rôzne konferencie venované kultúre národa, ktorý vlastne žiadnu kultúru prezentovať nedokáže.

„Obdivoval som, že v provinčnom mestečku funguje s finančnou podporou štátu i vlastných občanov kultúrny spolok, ktorý si pozýva prednášateľov, spisovateľov, ba aj komorné hudobné telesá zo zahraničia. Tak ďaleko sme na Slovensku ešte nedospeli a ak to bude závisieť iba od nás, asi ani nikdy nedospejeme. Nemáme takú potrebu, čo si budeme medzi sebou predstierať? Lenže choďte potom do cudziny robiť Slováka!“

Pes na ceste je románom o Slovákoch, koncepcii národa, jazyka, literatúre a umení. Vilikovský vyvracia klišé a stereotypy, ktorými sa klamú miestni politici, umelci či úplne obyčajní ľudia, ktorým je možno úprimne jedno, či sú Slováci. A darí sa mu veľmi dobre, výnimočne vtipne mrká na čitateľa, ktorý sa spoznáva v mnohých situáciách, ktoré sú opäť vystavané ako stereotypy. Však si to skúste. Byť niekde za Slováka.

Citovať ja viem, a je mi to na hovno

Iks Ypsilon je vyskladaný z citátov známych autorov, z barličiek v cudzích jazykoch a stereotypov spájajúcich sa s týmto národom, či skôr masou, ktorá má všade rovnaké znaky, nech už hovorí slovensky, česky alebo nemecky, s touto masou, ktorá vlastnú hrdosť stavia na skutočnosti, že „prežila“, ktorej jedinou tragédiou je že „vydržala až do konca“.

Vilikovského novela však nie je len o hŕstke indivíduí osídľujúcich priestor medzi Dunajom a Tatrami. Jej nešťastím a kultúrnou zadubenosťou, smiešnymi variáciami na snobstvo a pokrytectvo, ktoré v ich pravom slova zmysle na Slovensku neexistujú.

Vilikovský sa „venuje“ celej tej stredoeurópskej machuli zmiešanej dejinami na jeden veľký guláš. A porovnáva.

„V slaboduchosti sa Slováci azda Rakúšanom aj vyrovnajú, ale pokrytectvo im môžeme len ticho závidieť. Tak ďaleko sme ešte nedospeli. Pokrytectvo predpokladá, že k určitým hodnotám a morálnym zásadám sa navonok hlásime a na verejnosti aj ctíme a dodržiavame, iba v súkromí bez svedkov si ich dovoľujeme porušiť . Slováci sa k hodnotám a zásadám príležitostne aj hlásia, ale s ich ctením a dodržiavaním vo verejnom živote sa neobťažujú – hodnoty sú hodnoty a život je život.“

Neznesiteľná krása pravdivého

Pes na ceste je aj knihou o hľadaní skutočnosti a autenticity, o umení a výnimočnosti, ktorú životu aspoň na chvíľu dokáže požičať. O schopnosti vyrovnať sa so samým sebou a nemať potrebu ukrývať sa za nánosy cudzích myšlienok a vžitých predstáv. Je surovejšia ako iné knihy, ktoré by rovnako mohli vyjsť v Maďarsku alebo v Čechách. Mám pocit, že tam by sa aj veľké negatíva dali v troch šikovných vetách otočiť na prednosti. Zatiaľ, čo u nás akosi protiargumenty chýbajú.

Pavel Vilikovský v mnohých prípadoch vyznieva rozhnevane, inokedy rezignovane akoby vedel, že tých niekoľko Slovákov, čo ešte v literatúre stále hľadá krásu jazyka a dokonalé vety, si toto všetko uvedomuje, ale nič s tým nespraví. A ten obrovský zvyšok sa niečím takým zbytočným, náročným, neefektívnym a trvalo neudržateľným nezaoberá. Však k spokojnosti stačí aj malé potešenie, ktorým je pre Slováka fľaša borovičky alebo dobrý pocit z toho, že zas raz niekoho odrbal.