Je to škoda, pretože kniha má veľmi solídny začiatok a Hvorecký nadpriemerne zvládol aj záver, ktorý je inak častou slabinou aj najlepších svetových spisovateľov. V týchto vydarených častiach sa mu podarilo udržiavať pozornosť čitateľa tým, že dej plynie voľne a nerušene ako dunajská voda.

Postupne sa ponárame do absurdného sveta luxusnej výletnej lode America, ktorá sa plaví po Dunaji z Nemecka až k ústiu do Čierneho mora. Autor dokáže zachytiť atmosféru tohto umelého prostredia, kde sa všetci pretvarujú a správajú sa ako roboty, ktoré práve vyšli z výrobného pásu. To všetko sa odráža aj v marketingovom jazyku plnom prázdnych fráz a bezduchých superlatívov.

Hvoreckého snaha parodovať nabiflované frázy sprievodcov občas prekĺzla aj do jeho vlastného rozprávania. Niekedy som začínal mať pocit, že naozaj už nepotrebujem čítať úplný zoznam budapeštianskych alebo belehradských ulíc, ktoré navštívili americkí dôchodcovia zo spomenutej lode. Stojí za pozornosť, že v pasáži o Bratislave sa mu podarilo predísť takejto schematickosti. Predsa len, miesta, ktoré poznáme, nemusíme približovať akoby sme písali bedeker.

Aj hlavná postava, prekladateľ Martin Roy, ktorý sa rozhodol robiť sprievodcu predovšetkým z finančných pohnútok, a tak trocha aj z celoživotnej lásky k Dunaju, má dostatočnú hĺbku. Jeho motivácia a konanie sú až na malé výnimky uveriteľné, vyjadrovanie primerane kultivované k jeho vzdelaniu . Vnútorné monológy taktiež odrážajú mnohé z toho, čo trápi ľudí, ktorí sa narodili na prelome 70. a 80. rokov. Občas síce pôsobia ako výber point z autorovej publicistiky, ale aj tak sú pomerne trefným komentárom k stavu slovenskej spoločnosti na začiatku 21. storočia.

Keď som román čítal, tak som mal pocit, že Hvorecký to trocha prehnal, keď amerických turistov vykreslil takmer bez výnimky ako tlstých, arogantných a nevzdelaných. Premýšľal som, či by sa mu prepieklo, keby si podobne stereotypne uťahoval trebárs z Rómov alebo židov. Američania mi pripadali ako ľahký a bezpečný terč. V rozhovore pre denník SME však tvrdí, že nepreháňal. Stále sa mi však nezdá, že by sa sprievodcom prepieklo vedomé klamanie, keď turistom tvrdili nezmysly trebárs o občianskej vojne v Československu, hrade grófa Draculu v Bratislave alebo nedávnej smrti Mozarta.

Pokazený stroj času

To všetko by však boli drobnosti, ktoré by sa dali pripísať na vrub autorského zveličovania v záujme zaujímavejšieho deja. Najväčším nedostatkom románu je však to, že časová os románu je jednoducho v rozpore s fyzikálnymi zákonmi.

Dosť dlho som si myslel, že Martin Roy sa narodil niekedy v roku 1982 alebo 1983, pretože keď ako 26-ročný preberá cenu za najlepší preklad, tak spomína YouTube, Facebook a Twitter a Slovensko je už v Schengenskej zóne a používa euro. Logicky sa to teda nemohlo stať skôr ako v roku 2009.

Tento môj výpočet však utŕžil smrteľnú ranu zhruba o 60 strán ďalej, keď si malý Martin pochutnáva na kaviári z vyzy, ktorú v Dunaji ulovil jeho otec – v roku 1982. Chronologický chaos sa tým však ani zďaleka nekončí. Martin odchádza na svoju prvú zahraničnú dovolenku do Maďarska ako dvanásťročný v roku 1989.

Konečne si teda môžeme vypočítať, že Martin sa narodil v roku 1977. To zase spochybňuje Martinovu spomienku na to, ako jeho spolužiačky z vysokej školy „vedeli, že sa jedného dňa stanú tlmočníčkami v Európskom parlamente”. Keďže tam nastúpil ako dvadsaťročný, čiže v roku 1997, tak o tom mohli jedine snívať, pretože vtedy bol pri moci ešte stále Vladimír Mečiar a naše šance na členstvo v EÚ boli dosť mizerné. Záhadou zostáva aj to, prečo si Martin išiel do Maďarska liečiť nohu, ktorú si zranil pri páde do Dunaja – ako trinásťročný.

Tieto logické nezmysly sa nakopili väčšinou v časti, ktorá sa celkovo vyznačovala akousi strnulosťou. Keď dochádza v románe k prvej zápletke, zavraždeniu rumunskej upratovačky Venery, Hvoreckého dovtedy ľahká próza sa zrazu zasekne. V emociálne vypätých situáciách postavy rozprávajú ako v argentínskej telenovele. Večne ožratý kapitán Atanasiu má z ničoho nič slovník ako unavený inšpektor Derrick.

Varovaním mohla byť už pasáž, ktorá je mojím tohtoročným favoritom na (zatiaľ neexistujúcu) cenu za najhorší opis sexu v slovenskej literatúre. „Keď ju konečne objal v kajute, bozkami z nej vysával celú jej minulosť, alebo sa o to aspoň snažil. Medzi dvoma klipnutiami viečok zazrel spotené kučery, záhyby obliečok krčených jej rukami, žily, ktoré sa vydúvali pod pokožkou. Ústami sa vrhol na jej štipľavé lono. Nevedel, čo v ňom hľadal, či zabudnutie, nehu, alebo iba slaný žiaľ.“ Takmer som sa po prečítaní rozhodol pre doživotný celibát.

Našťastie, autor sa v druhej polovici postupne vrátil do formy zo začiatku knihy. Poslednou slabou chvíľkou bolo, keď sa Američanom v Belehrade vyhla skupinka skínov s tetovaniami Anteho Pavelića. Keďže Pavelić bol chorvátsky fašista a známy kat Srbov, pravdepodobnosť výskytu jeho priaznivcov v Srbsku je asi taká ako založenie pobočky Maďarskej gardy v Žiline.

O to väčší je kontrast s tým, ako sa Hvorecký popasoval so záverečným infernom na lodi. Nepodľahol pokušeniu spraviť z toho melancholickú drámu, ale jednotliví aktéri predstavujú rozličné štádia paniky, rezignácie, odhodlania a do istej miery aj hrdinstva. Jazyk zodpovedá situácii a duševnému rozpoloženiu postáv. Opisy vťahujú čitateľa do deja, ktorý napriek chaotickosti situácie stále drží pokope.

Po kŕči, ktorým sme sa prebíjali o dvesto strán skôr, nezostala ani stopa a kým uprostred knihy som si vybral jednodňovú čitateľskú pauzu, k záverečným sto stranám som bol doslova prilepený. Zostala už len jediná otázka – prečo nemohol byť takýto celý román?