Hlavný protagonista tohto románu – spisovateľ, novinár a „lžispravodaj“ Ziggy Bulvár, sa vo svojom treťom manželstve dostal do fázy, keď jeho manželka zatúžila po dieťati, a tak po ňom (po krátkom premýšľaní) zatúžil aj on. To je jednou vetou celý obsah románu Továrna na děti.

Napriek tomu, že zo začiatku sa zdá, že Ficsku ku spracovaniu takejto témy pristúpi nejakým novým a neopozeraným spôsobom, výsledok je viac menej sklamaním. Továrna na děti je sledom rôznych textov – pokusom o biografiu Ziggyho Bulvára popretkávanou falošnými bulvárnymi správami, ktoré si z titulu svojho povolania vymýšľa, príbehmi ľudí, ktorých stretáva na fertilizačnej klinike – onej továrni na deti či „rozprávok“, ktoré píše pre svoje budúce ešte nenarodené deti.

Chceme deti, ale nevieme, čo s nimi

Väčšinu z týchto textov spája téma rodiny a rodičovstva – hľadanie odpovedí na otázky – na čo mať deti? prečo sa tak zúfalo o ne snažiť? prečo ich povýšiť na jediný cieľ v živote? (najmä, keď potom, čo sa narodia, nevieme, čo s nimi). Ficsku sa snaží vtipne glosovať aj klonovanie, adopciu a celkový zmysel života, ale niekedy je rôznych absurdít a krkolomných jazykových kreácií a odkazov na maďarské reálie až priveľa. Nevyhnutne sa ponúka iná otázka – nie je už aj fragmentárne písanie za zenitom?

Pomer množstva tém k počtu strán (z ktorých navyše veľmi veľa zaberajú absurdné „príbehy pre nenarodené deti“ o jazykových teroristoch či prednatálnych žúroch) nie je priaznivý. Napriek tomu, že Ficsku je ironický a veľmi priamy, všetkému sa venuje len povrchne, podobne ako typ periodík, pre ktoré Ziggy Bulvár píše svoje správy. Dokonca používa aj podobné techniky – „šokujúca“ informácia, dve-tri vety dlhý vtipný či trošku nasilu vtipný komentár a cesta v tobogáne tradične končí v bazéne lacného sentimentu.

Ľudová misia

V každom prípade je to trošku paradoxné, pretože Ziggy Bulvár sa snaží o presný opak – cynizmus bulváru má kontrastovať s jeho neotrasiteľným vnútrom, ktoré tak zázračne obmäklo už len pri predstave, že sa stane otcom. Milo však prekvapí záver románu, a to práve preto, že reálne vôbec neprekvapuje – zmysel života sa predsa nemôže ukrývať v „splnených misiách“.

Na prebale knihy sa píše, že autor o sebe vyhlasuje, že je posledným žijúcim ľudovým spisovateľom. Nespomína sa však, či je „ľudovým“ preto, že píše pre ľudí (ktorým „z duše hovorí“, čo je poslanie, ktoré si okrem iných s láskou privlastňuje bulvár) alebo preto, že zbiera historky a anekdoty z krčiem, kúpeľných mestečiek a dedín. V tom druhom prípade by vôbec nebol „posledným žijúcim“ autorom, v súčasnej literatúre našich južných susedov totiž len veľmi ťažko nájsť román/poviedku/novelu, v ktorej by chýbali krčma, štamgasti a ich šialené príbehy o možnostiach prežitia v dnešnom svete či recept na guláš, aj keď na druhej strane treba uznať, že množstvo potrebného mäsa na váhu nedonoseného novorodenca naozaj neprepočítava každý.

Pál Ficsku: Továrna na děti, prel. Ana Okrouhlá, Kniha ZLÍN, 182 strán.