Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Tridsaťsedem odtieňov Zadie Smith

Prestížny magazín Granta pred niekoľkými týždňami zaradil prozaičku a esejistku Zadie Smith medzi dvadsaťpäť najlepších mladých spisovateľov vo Veľkej Británii. Zadie Smith si čitateľov a obdivné vyjadrenia kritikov získala už prvým románom Biele zuby, ktorý vyšiel pred trinástimi rokmi.

Začínalo sa nové tisícročie a rozpadal sa ďalší z amerických snov o šťastnom rodinnom živote, zabezpečenom domčekom na predmestí, dvoma autami, skvelými školami pre deti. Jonathan Franzen sa snažil toto rozpadajúce sa spoločenstvo bez hodnôt zachytiť vo svojom románe Rozhrešenie a otvoriť ním niektoré z tabuizovaných tém vtedajších USA. Prišiel však rok 2001 a všetky témy sa prepadli do čiernej jamy strachu, paranoje a vojny proti terorizmu.

Neľudské, príliš neľudské

Kritik James Wood však ešte krátko predtým, v roku 2000, stihol napísať esej o stave románu na oboch brehoch Atlantiku. Zadie Smith nijako nešetril a spoločne s Davidom Fosterom Wallaceom a Thomasom Pynchonom ju hodil do vreca s neveľmi príjemnou nálepkou „hysterický realizmus“.

Zadie Smith: NW 

preklad: Michaela Rosová, Marka Jurášová, ARTFORUM: 2013, 344 strán

Okrem iného Wood textom týchto autorov vyčítal, že realizmus zneužívajú len na to, aby utiekli pred skutočnou realitou, kopia na seba nepravdepodobné príbehy z exotických miest a namiesto postáv „používajú“ figúrky. Písal, že ich romány poznajú veľmi veľa postáv, ale žiadnu ľudskú bytosť.

Samotná Zadie Smith sa načas experimentu vzdala a po románe Zberateľ autogramov v štýle najpoctivejšieho realistického románu napísala román O kráse. Získala literárne ceny, prestíž a priestor na stránkach časopisov, kde vo svojich osobne ladených esejách neustále dokazuje, že je naozaj nesmierne talentovaná, rozhľadená, originálna a vtipná, či už píše o Nabokovovi alebo o krčmových stand-up komikoch.

Jej najnovší román s názvom NW, dvomi písmenami označujúcimi londýske adresy na severo-západe britskej metropoly, sa odohráva počas leta roku 2010. Osviežujúci a pôsobivo napísaný román je rozdelený na päť častí. Hneď v úvode sa stretávame s Leah, ktorú okradne podvodníčka Shar, zhodou okolností známa z detstva. Formálne sa Zadie Smith vracia k modernizmu, k technike prúdu vedomia, obsedantným myšlienkam, ktoré sa Leah neustále vracajú.

Tajomstvo čísla 37

Leah pracuje, je vydatá za úžasného muža, a predsa nie je šťastná, niečo si odmieta priznať. A to tajomstvo súvisí s číslom 37. Kapitola 37 sa vyskytuje štyrikrát, Leah sa v nej vracajú spomienky na dávnu milenku, byt na Ridley Avenue 37 (v anglickom origináli na strane 37), potrat, ktorý podstúpila. Číslo 37 má aj fiktívna linka autobusu a 37 stupňov je normálna teplota ľudského tela. Žeby bol vek 37 rokov pomyselnou hranicou, kedy biologické hodiny ženy beznádejne dotikajú?

Druhú časť románu tvorí séria komických príbehov mladého muža menom Felix a tretiu (najdlhšiu) 185 číslovaných kapitol s názvami vo forme vtipu, citácie, narážky či slovnej hračky. V týchto niekedy len jednu vetu dlhých kapitolách rozpráva Keisha Blake o svojom detstve v 80. rokoch a najlepšej kamarátke Leah.

"

Smithovej postavy nežijú na exotických miestach – celý život strávili v jednej časti Londýna, napriek tomu je ich príbeh zaujímavý.

"

S troškou fantázie by sme mohli povedať, že ide o Smithovej sarkastickú autobiografiu, keďže s Keishou má spoločných hneď niekoľko čŕt a vlastností. Zvyšné dve časti románu sú krátkymi opismi dvoch stretnutí, ktoré sú pre čitateľa katarzným. Ide o momenty, keď sa nevyslovené myšlienky stretávajú s realitou, ktorá ich má moc oslobodiť a očistiť.

Toto sú však len nitky, z ktorých Zadie Smith tká gobelín s obrazom severo-západného Londýna a modeluje postavy z rôznych spoločenských tried a vrstiev. Veľmi ohľaduplne, bez zbytočného pátosu a moralizovania hľadá odpovede na otázky, ako je možné odcudziť sa, odísť zo svojho sveta, bez toho, aby sa človek fyzicky presťahoval.

Leah prenasledujú úzkosti súvisiace s triednymi a rasovými rozdielmi. Netrápi ju ani tak veľmi fakt, že jej najlepšia kamarátka je právnička, má dom, autá, deti, hoci peniaze jej umožňujú správať sa „eticky“ a nakupovať organické potraviny, ako to, že z jej priateľov z detstva sa stali pouliční zlodeji a sofistikovaní žobráci.

Čo sa stalo s hysterickým realizmom?

V tom spočíva zásadné odcudzenie Leah – namiesto toho, aby sa so Shar (ktorá ju na začiatku okradla) porozprávala, sa jej (a jej podobným) na ulici radšej vyhne, aby sa nemusela konfrontovať s niekým, kto sa za hranicu bývania v sociálnom byte nedostal. Zadie Smith neopúšťa svoje základné témy – život prisťahovalcov druhej generácie, rasové predsudky a hľadanie vlastnej identity v multikultúrnom svete.

Smithovej postavy nežijú na exotických miestach – celý život strávili v jednej časti Londýna, napriek tomu je ich príbeh zaujímavý. Vďaka literárnej konštrukcii a postupom, ktoré si autorka vybrala je čítanie románu NW potešením. Text je samostatným umeleckým objektom, modernistickou hrou s čitateľom. Zadie Smith sa vyjadruje v náznakoch a odkazoch.

V podstate celá tretia časť románu predstavuje dejiny popkultúry 80. rokov a významu, ktorý jej jednotlivé spoločenské skupiny a triedy začali pripisovať. Názvy albumov pouličných rapperov a konkrétne roky by ste však hľadali márne. Kedysi Zadie Smith napísala článok o udeľovaní Oscarov, v ktorom nespomenula ani jedno meno herca, podobne v tomto románe dokázala čitateľovi sprostredkovať dve desaťročia so všetkými ich úzkosťami bez toho, aby opisovala a vysvetľovala.

Mohlo by sa zdať, že James Wood mal pravdu a Zadie Smith len pokračuje v tradícii „hysterického realizmu“ a kopí príbehy, obrazy a scény bez toho, aby v jej románe postavy naozaj žili. Nie je to však pravda. Leah aj Keisha sú ľudské a sú čitateľovi blízke, pretože sa snažia o to isté, čo všetci. Nájsť svoju identitu – pochopiť sa. Prísť na to, kde sa podeli tie dievčatá, ktoré počúvali neznáme garážové kapely. Ich spomienky nie sú príjemné, nostalgia nie je sladká, práve naopak, je synonymom bolesti a uvedomenia si, že v tridsiatke nie sme o nič múdrejší než, keď sme mali osemnásť.

NW je najlepším románom Zadie Smith, nielen preto, že je dobre napísaný. Prvýkrát mala možnosť opísať postavy svojej generácie na väčšej časovej ploche. V NW je množstvo rozdvojených postáv, schizofrenických osobností, ktoré sa odcudzili niečomu, o čom si mysleli, že je základom ich identity, bytia.

Vždy môžete počúvať staré platne, pozerať staré filmy, nasadnúť na autobus, ktorým už roky nechodíte, ale nikdy nebudete tým, kým ste bývali kedysi.

Text vyšiel v denníku Pravda.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia