„Úbohejší ako pankáč v strednom veku...

Práve tento román je skvelou ukážkou toho, aký subjektívny môže byť vkus čitateľov. Na britskom Amazone mu približne rovnaký počet ľudí dal to najvyššie, priemerné aj najnižšie hodnotenie. Kniha o vzťahu mladej ženy a muža v strednom veku má napríklad fanúšika, ktorý v nej vidí dokonalý tenisový zápas, kde divák vzrušene sleduje diane na oboch stranách. Menej nadšení kritici tvrdia, že ich ani jedna postava emocionálne nezaujala.

Lesk a bieda stredného veku

Chris je štyridsiatnik nazývajúci svoju manželku „Veľký biely bochník“, čo by malo stačiť na ilustráciu toho, ako vyzerá ich manželstvo. Bernières mu venoval prvých dvadsať strán knihy, potom sa stáva už len pasívnym poslucháčom príbehov ženy, ktorá je takmer dvakrát mladšia, ale zažila toho oveľa viac.

Autor sa vybral cestou menšieho odporu, keď z Chrisovho manželstva urobil dávno mŕtvu záležitosť, takže z tejto (akokoľvek platonickej) nevery ubral napätie, ktoré by tam bolo, ak by šlo o viac než jednu ženu. V britskej literatúre túto situáciu lepšie využil Hanif Kureishi v románe Intimita. „Neviem čo kritici tak obdivujú, veď len opísal naše manželstvo,“ vyhlásila Kureishiho žena. Jeho kniha zachytáva muža poslednú noc pred tým, než opustí manželku a malé deti. Ich vzťah je stále dobrý, ale on má pocit, že ho za rohom čaká niečo ešte lepšie. Odchádza od rodinného pohodlia čisto kvôli ilúzii, že život nám stále ponúka lepšie a lepšie príležitosti.

U Bernièra je naopak všetko jasné, až natoľko, že Veľkému bielemu bochníku netreba venovať žiadnu pozornosť. Z Chrisa sa tak stáva karikatúra muža v stredných rokoch, aj keď si uvedomuje, že jeho vek má aj svoje výhody, resp. spôsoby správania, vďaka ktorým nemusí prísť o svoju dôstojnosť.

„Keď sa zjavil punk a zmizli všetci hipíci, vtedy som si konečne uvedomil, že nemá zmysel pokúšať sa zapadnúť. Stredný vek človeku dodáva dôstojnosť, a ak nie, tak je stratený prípad. Človek občas vidí pankáča v strednom veku a pomyslí si: ´Aké úbohé.´ Úbohejší ako pankáč v strednom veku je už len biely rastafarián.“

Chris už v prvej vete knihy o sebe tvrdí, že nie je ten typ muža, ktorý by chodil za prostitútkami. S Rozou sa však zoznamuje práve vďaka tomu, že ju za prostitútku považuje. Vyzývavo oblečená žena sa najprv urazí, potom sa však zblížia a Chris k nej začne chodiť na návštevy. Namiesto aktívneho muža, ktorý v štyridsiatke nájde odvahu a konečne si zájde za prostitútkou, je tu naivný poslucháč cudzích príbehov. Bernières ich spoločné posedenia využil k tomu, aby dal Roze príležitosť vyrozprávať svoj životný príbeh a Chrisovi možnosť počúvať a v hlave zápasiť so svojou nadržanosťou. Možnosť, žeby Roza mohla byť v minulosti naozaj prostitútkou, pôsobí na neho paralyzujúco.

Zoznam balkánskych surovostí

Ako prezrádza už názov knihy, Roza je partizánovou dcérou. História bývalej Juhoslávie je plná krvavých konfliktov, čo poznamenalo celý jej život. Napriek tomu, že Bernières situoval román ešte pred rozpad Juhoslávie a pripravil sa tým o možnosť pridať ďalšie príšerné historky, zostalo mu ich stále dosť. Rozinou matkou mohla byť úplne iná žena, keby ju na konci vojny neumučili. Kniha čitateľom vysvetlí vzťah medzi četnikmi a ustašovcami, porozpráva o vyhladzovacom tábore v Jasenovci a Rozu nechá povedať vety ako „Nenávidím Chorvátov, Albáncov, moslimov, Rusov a Bosniakov, ktorí nie sú Srbi.“ Aby nám bolo jasné, že na Balkáne môžte mať radi iba časť svojej identity, ale nikdy nebudete milovať celok. Pretože všetci si tam stihli stokrát ublížiť a nikdy si nestihli odpustiť. Ak sa aj Chris pokúsi rozprávať podobné príbehy z anglickej histórie (napríklad o kráľovi Edwardovi II, ktorého zabili tým, že mu do zadku strčili rozžeravený kutáč), Roza ho príbehmi z Balkánu vždy tromfne. V surovosti aj svojom rozhorčení. „Raz som počul vtip, že čo je to írsky Alzheimer – choroba, pri ktorej človek zabudne na všetko okrem hnevu –, a Roza by zrejme bola dosť dobrým príkladom balkánskeho Alzheimera.“

Aj keď je román popretkávaný hrôzostrašnými príbehmi súviasiacimi s dejinami, beznádejne smeruje k tomu, aby rozprávanie vrcholilo v opisoch obdobia, keď sa Roza živila svojim telom. Ak chcú muži zvýrazniť ženské utrpenie, často sa uchyľujú k zobrazeniu života prostitútok. Že to urobil emocionálny gýčiar a duchový spasiteľ Paulo Coelho vo svoje mizernej knihe 11 minút sa dá pochopiť, že k tomu skĺzol aj Louis de Bernières je trochu škoda. Život prostitútky nie je samozrejme nič, o čom by sa malo písať s ružovými okuliarmi, v literatúre však patrí medzi priehľadné triky, ak nešťastný ženský osud zaklincuje autor tým, že z nej spraví tovar. Ak už Bernières rozohral balkánsky príbeh, viac by z neho vyťažil, keby rozprávanie nenasmeroval do tejto slepej a toľkokrát vyšľapanej uličky. Svojimi postavami nakoniec len zložil poklonu dvom klišé – fádnemu mužovi s krízou stredného veku a žene, ktorá zažila úplne všetko. Trochu lacný kontrast.

Knihu si môžete zakúpiť v internetovom kníhkupectve Anplag