Všetky cesty vedú do Sarajeva

Hemonov druhý román The Lazarus Project (Projekt Lazarus) spája všetky tri miesta, s ktorými je jeho život spojený – Chicago, kde v súčasnosti žije, Ukrajinu, odkiaľ pochádza jeho rodina, a rodné Sarajevo. Na prvý pohľad ide o dve vzájomne prepojené literárne reportáže, ktoré sa odvíjajú od skutočnej udalosti, zavraždenia Lazara Averbucha, židovského imigranta považovaného za anarchistického teroristu, v Chicagu v roku 1908.

Názov by možno naznačoval, že kniha bude akousi modernou analógiou biblického príbehu o Lazárovi. Nie je to však celkom tak. Ako to už pri spisovateľoch, ktorí žijú v zahraničí býva, hlavnou témou je hľadanie vlastnej identity. V prípade Hemonovej knihy to však nie je prvoplánové meditovanie emigranta nad tým, aký je v novom svete stratený a ako mu chýba domov.

Jeho alter ego, bosniansky spisovateľ Vladimir Brik, sa k poznaniu, že vlastne do Ameriky nepatrí, dopracuje nepriamo, a to posadnutosťou príbehom Lazara Averbucha. Rozhodne sa ísť po jeho stopách z Chicaga na Ukrajinu, kam utiekol pred pogromom, a potom do moldavského Kišiňova, kde sa narodil.

Strach z americkosti

Spolu s parťákom z mladosti Rorom putujú východnou Európou a Brik postupne prichádza na to, že hoci má so sebou americký pas a hovorí angličtinou s americkým prízvukom, stále sú mu bližšie Rorove bosnianske vtipy a povymýšľané zážitky z vojny ako neustále kontrolovanie jeho amerických príbuzných a známych, či všetky fakty v jeho historkách sedia.

Uvedomuje si, že nechce mať deti, pretože sa bojí, že by to boli Američania, ktorí by postupne zmazávali zo seba cudzosť svojho otca. Na to, že nechce byť Američanom prišiel už skôr. Jeho definícia americkosti je veľmi drsná: „Byť Američanom znamená nič nevedieť a rozumieť ešte menej.“ Rozčuľuje ho, že jeho ženu Mary nedokáže nič rozhnevať. Zato on občas sníva o tom, že doláme hnáty Radovanovi Karadžićovi alebo niekomu rozdrví čeľusť kladivom.

Zároveň mu však chýba jeden dôležitý aspekt toho, aby bol úplným Bosniakom a úplným Sarajevčanom. Počas vojny a obliehania svojho rodného mesta bol už v bezpečí Chicaga. Vojna je pre neho udalosťou z médií a rozprávania krajanov. Do istej miery je to paralela s americkými židmi, ktorých nenahnali do koncentračných táborov. Ich životná skúsenosť je odlišná od európskych židov, ktorí čelili najprv pogromom a neskôr takmer úplnému vyhladeniu.

To však ani zďaleka neznamená, že Amerika je imúnna voči masovej hystérii. Brik prirovnáva „vojnu proti anarchizmu“ zo začiatku dvadsiateho storočia s našou vlastnou „vojnou proti terorizmu“. Tak ako vtedy, aj teraz sa sprísnili prisťahovalecké zákony, podozrivých zatvárali alebo deportovali a stereotypy o podradnosti a vrodenej zločinnosti istých rás a etník mali živnú pôdu. „Zábavné, ako staré zvyky nezomierajú,“ trpko konštatuje Brik.

Byť sám sebou

Aleksandar Hemon sa len ťažko mohol vyhnúť tomu, aby ho vďaka jeho majstrovskému zvládnutiu angličtiny, ktorú sa naučil až ako dospelý, neprirovnávali k Nabokovovi, Kunderovi alebo Josephovi Conradovi. Z časového hľadiska je však bližšie k americko-ruským spisovateľom ako sú Gary Shteyngart alebo Olga Grushin, ktorí tak ako on prišli do Ameriky začiatkom 90. rokov a ich parketou je absurdita posledných rokov komunizmu a divokosť prvých rokov po jeho páde.

Spôsobom narábania s príbehom zase pripomína E.L. Doctorowa, ktorý tiež vo svojich románoch necháva vystupovať skutočné osoby v situáciách, ktoré sa nikdy neodohrali a do skutočných udalostí zasahujú vymyslené postavy, ktoré pri nich preukázateľne neboli. Ešte aj americká anarchistka Emma Goldmanová si stihla „zahrať“ tak v Doctorowovom Ragtime ako aj v Hemonovom Projekte Lazarus. Spoločný majú aj občasný sklon k metarománu, čiže písaniu o tom, ako daný román vznikal.

Dôležitejšie ako spoločné črty s ostatnými spisovateľmi sú však Hemonove osobitosti. Svojou naviazanosťou na Sarajevo a dôkladným poznaním balkánskej mentality sa postupom času môže stať takým literárnym kronikárom bosnianskeho hlavného mesta ako bol pre Dublin James Joyce, navyše oveľa zrozumiteľnejším.

Hemonov pohľad na Balkán nie je sentimentálny, veď záver knihy, ktorý sa odohráva v Bukurešti a Sarajeve, má všetky znaky nevypočítateľnosti, horkokrvnosti a brutality, ktorá tento región opantáva už stáročia. Hemon sa na svoju domovinu pozerá zmesou láskavosti, nostalgie, irónie a občasného zveličovania pozitívnych aj negatívnych stránok Balkáncov.

Jeho najsilnejšou stránkou je však nekomplikovaný, priamočiary, často až reportážny štýl, ktorý čitateľa nenamáha, ale plynulo ho posúva vpred. Potvrdzuje tak, že v jednoduchosti je krása. Príbeh sa pred ním odohráva ako film, a tento dojem v prípade Projektu Lazarus posilňujú aj čiernobiele fotografie z amerických archívov aj z dielne Hemonovho priateľa Velibora Božovića.

Hoci Hemonove dva doterajšie romány (The Nowhere Man a The Lazarus Project) svojou kvalitou trocha zaostávajú za jeho brilantnými poviedkami, momentálne patrí k tomu najlepšiemu, čo stredná a východná Európa v literatúre ponúka, a aj preto je škoda, že zatiaľ ani jedna z jeho kníh nebola preložená do slovenčiny alebo češtiny.