Zapáľte si s Pynchonom

Koncom deväťdesiatych rokov nabralo znovuobjavenie amerického prozaika Thomasa Pynchona takmer masové rozmery, a to na obidvoch stranách Atlantiku. Každý čítal (alebo sa aspoň tváril, že číta) Dúhu gravitácie, metaromán, za ktorý jeho autor dostal v roku 1974 National Book Award, pričom celé čítanie reálne, z pochopiteľných dôvodov, končilo pri útlejšom a oveľa zrozumiteľnejšom románe s názvom Dražba série 49.

Pynchon toto leto prekvapil snáď každého. Po románe Against the Day, ktorý vyšiel pred tromi rokmi a s ktorého nesúrodou tisíckou stránok si nevedeli poradiť kritici, literárni vedci a už vôbec nie čitatelia, by málokto čakal, že Pynchon príde s textom, pri ktorého čítaní by sa nebavil len jeden človek – jeho autor.

Inherent vice sa odohráva začiatkom 70. rokov v Los Angeles, pričom jeho hlavným hrdinom je pohodový detektív Larry „Doc“ Sportello, ktorý nikdy nepohrdne ponúknutým jointom. „Všetky tie paralelné svety spojené s halucinogénmi mu komplikujú prácu,“ na druhej strane ho paranoja a vynechávajúca pamäť dokážu zaviesť na cestičky, na ktoré by sa žiadny logicky uvažujúci detektív nepustil. Doc svojim spôsobom pripomína seriálového hrdinu Earla Hickeyho, ktorý vie vychádzať úplne s kýmkoľvek, dokonca aj s obeťami svojich starých prečinov.

Detektívny príbeh sa začína, keď záhadne zmizne Docova bývalá priateľka Shasta Fay spoločne so svojím novým frajerom, stavebným developerom, Mickeym Wolfmannom. Doc sa na vlastnú päsť rozhodne vyriešiť záhadu, ktorá, ako v každom Pynchonovom románe, končí pri troch verziách celosvetového spiknutia. V každom prípade obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva, konšpiráciám praje. Stačí si spomenúť, že prezidentom USA je Richard Nixon, guvernérom Kalifornie Ronald Reagan a éra mobilných telefónov je vzdialená asi ako spomienka na veľmi zlý trip.

Pynchon si vybral žáner a hlavne štýl detektívneho románu. Priamo aj nepriamo odkazuje na Jamesa M. Caina a postavy, ktoré vo filmových detektívkach stvárnil John Garfield. Doc je však skôr karikatúrou hrdinov z pravých kriminálok. Do svojich prípadov akoby sa dostával náhodne a nechtiac asi ako „Dude“ Big Lebowski z rovnomenného filmu bratov Coenovcov.

Doc sa pri hľadaní Shasty a Mickeyho stretáva s rôznymi postavičkami. Každá z nich má vlastný príbeh prepletený s iným, až má čitateľ pocit, že L.A. je len malé mestečko, v ktorom sa odohráva telenovela – presne tá, od ktorej sú postavičky románu závislé a ktorej vysielaciemu času podrobujú celý svoj denný program. Postupne a veľmi pomaly sa z Docovej pamäte, ktorá je ako smog nad mestom, začnú vynárať súvislosti a spojenia medzi striptérkami, surfermi, pofidérnymi psychiatrami, vešticami či zubármi.

Zmiznutie Mickeyho a Shasty zjavne súvisí s „projektom“ s enigmatickým názvom Zlatý tesák, čo môže byť buď loď zapletená do obchodu s drogami, alebo budova v tvare tesáka, v ktorej sídlia zubári, ktorí predávajú trávu či psychiatrická liečebňa pre narkomanov a zároveň hľadačov stratených 60. rokov. Ako býva v Pynchonových románoch zvykom, nie všetky informácie a príbehy sú podstatné a nie vždy zapadajú do celkového „riešenia“. Inherent vice však najmenej zo všetkých jeho príbehov pripomína psychedelickú pokazenú skladačku a je celkom jednoduchým príbehom spojeným s veľmi príjemným výletom do minulosti (ktorá sa už stihla medzičasom aj zopakovať) – „akoby sa ihla na nejakom gramofóne zdvihla a presunula dozadu na nejakú inú sentimentálnu starinu na Lpčku s kompiláciou zvanou história.“

Slovné spojenie inherent vice je právnym termínom, ktorým sa opisuje náchylnosť vecí k poškodeniu až zániku. Keďže táto vlastnosť vyplýva zo samotnej podstaty veci – sklo sa rozbije, pretože je rozbitné, nedá sa jej vyhnúť. Podobne ako sa nedá zaručiť, že 60. roky budú trvať večne, konzervatívci a egoizmus nikdy nevyhrajú nad hippie filozofiou komunitného života a že Thomas Pynchon nebude sám seba recyklovať.

Presne tak, dialógy sú vtipné – vtipy sú však staré rovnako ako apokalyptické vízie a ľudia pohybujúci sa v priestore medzi životom a smrťou. Bizarné mená, obskúrne odkazy na reálie a vymyslené názvy reštaurácií a textov piesní určite nedajú spávať prekladateľom, ale čitateľa niekde okolo strany 50 prestanú baviť. Možno preto, že ho bavili pred desiatimi rokmi v románe Mestečko Vineland, ku ktorému sa tu Pynchon neustále vracia a možno preto, že ak toto bude prvá kniha, ktorú si od jedného z najvplyvnejších žijúcich spisovateľov prečíta a nenájde v nej nič, čo by už pop-kultúra, presne pod jeho vplyvom, päťkrát neprevarila.

Pynchonov vplyv na americkú povojnovú literatúru je nepopierateľný. Stačí si spomenúť na spisovateľov ako Don DeLillo, David F. Wallace či Rivka Galchen, ktorí inšpiráciu Pynchonovými technikami otvorene priznali. V takomto prípade je vždy niekoľkonásobne ťažšie prekonať sám seba a prísť s niečím originálnym.

Pynchonova politická kritika už nie je taká radikálna, ľahostajnú generáciu konšpirácie k životu nepreberú, navyše akoby ani sám nedokázal tých niekoľko načrtnutých paralel dotiahnuť dokonca. K 60. rokom sa už len nostalgicky vracia, už ich nevie oživiť, len napodobniť, pretože sú dávno preč a on so svojim hrdinom „nedokáže pochopiť, ako je možné, že tie psychedelické šesťdesiate roky, ten malý priezor svetla, môže zaniknúť, aby sa všetko stratilo, znovu v temnote.“