Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Zo života veľkej maďarskej rodiny

Foto: Flickr.com (István Csuhai - Creative Commons)

Dali svetu uhorského palatína, bojovníkov proti Turkom, biskupa, čo korunoval Máriu Teréziu, aj jediného poslanca Slovenského snemu, ktorý nehlasoval za protižidovské zákony– Esterházyovci.

Péter Esterházy: Pomocné slovesá srdca, Žiadne umenie (prel. J. Szolnokiová). Kalligram: 2009.

Patrí už akosi k paradoxom slovenskej kultúrnej scény, že dlhý čas dokáže ignorovať postavy európskeho formátu zo susedných štátov. Výnimkou nie je ani maďarský spisovateľ a publicista Péter Esterházy. Hoci na literárnu scénu vstúpil už v 70. rokoch a ocenenia zbiera po celej Európe, do slovenčiny bol prvý raz preložený až v roku 2005, takmer poldruha desaťročia po tom, ako v češtine vyšla Malá maďarská pornografia. Je to to smutnejšie, že Esterházyovci boli niekoľko storočí priamo spojení s územím dnešného Slovenska.

V minulom roku pribudli v slovenčine dva tituly z esterházyovskej rodinnej epopeje. Tak Pomocné slovesá srdca, ako aj Žiadne umenie majú ako stredobod záujmu matku. Dalo by sa povedať, že ide o dva zväzky toho istého románu. Pomocné slovesá srdca sa totiž začinajú vetou „ V mene Otca i Syna“ a končia sľubom „To všetko raz napíšem aj presnejšie“, kým Žiadne umenie sa takmer nevyhnutne začína alternatívnou modlitbou „V mene Matky a Syna“.

V reálnom svete ich delia takmer dve desaťročia, ale v tom literárnom sú takmer ako siamské dvojčatá. To je však pre Esterházyho tvorbu príznačné. Jeho knihy sa vzájomne dopĺňajú, odkazujú na seba, občas ako keby sa vzájomne aj hašterili, popri tom sú plné odkazov na iné literárne aj historické texty a spoločne tak vytvárajú akýsi veľký stredoeurópsky multiromán s otvoreným koncom.

Od Esterházyho však v žiadnom prípade neočakávajte klasickú rodinnú ságu, akú v maďarskom prostredí vyprodukoval napríklad jeho súčasník Miklós Vámos Knihou otcov (v slovenčine ju nehľadajte, ale na Amazone sa dá zohnať anglický, nemecký alebo francúzsky preklad).

Esterházy neponúka nič, čo by pripomínalo súvislý dej a na chronológiu môžete rovno zabudnúť. Jeho knihy, vrátane tých „otcovských“, čiže Harmonie Caelestis a Opraveného vydania, sú skôr súborom fragmentov, anekdot a zamyslení, v ktorých sa premiešavajú reálne postavy a udalosti s fikciou. Matka alebo otec sú niekedy skutoční, inokedy len takí všeobecní ako platónska idea.

Takéto spracovanie nepochybne kladie vyššie nároky na čitateľa, ale zároveň tým autor otvára dialóg a umožňuje mu, aby si sám niektoré naznačené veci domyslel alebo interpretoval tak, ako sa mu to hodí. Treba však priznať, že Esterházy občas skĺza do samoúčelného predvádzania sa, akoby chcel dokázať, že sa nebojí žiadnych experimentov.

Prínosom Esterházyho prózy je však to, že rodinu, nielen svoju ale aj ako koncept, zbavuje falošnej lojality a zakrývania nedostatkov, ktoré je nám také vlastné. Jeho matky aj otcovia sú hrdinami aj zloduchmi, opilcami aj pobehlicami, donášačmi aj nerozlučnými priateľmi. Najmä v Pomocných slovesách srdca, ktoré sú predovšetkým o umieraní matky, sa nevyhýba ani naturalistickým opisom chradnúceho ľudského tela.

Matku predstavuje bez akýchkoľvek príkras, bez idealizácie dôstojného umierania, ale so všetkou bolesťou, zúfalstvom a postupným neodvratným telesným aj duševným rozvratom. Je to úplne iná matka ako tá živá, neposedná žena v Žiadnom umení, ktorá flirtuje s Puskásom aj ďalšími členmi aranycsapatu, ale Esterházy nám tým pripomína, „ako raz hrozne zostarnem“ a že „mŕtvola sa rozkladá nečujne“. Zároveň má však pre nás aj optimistický odkaz od svojho otca o tom, že „dokedy nie je zle, nie je zle, zle je, až keď je zle“.

Aj v týchto na prvý pohľad jednoduchých slovách sa odráža Esterházyho majstrovská práca s jazykom, jeho schopnosť vypovedať veľa bez toho, aby bol uvravený, a zároveň spustiť lavínu slov, ktoré viac-menej znamenajú to isté, čo najlepšie dokumentoval vyčerpávajúcim zoznamom prídavných mien, ktorými obdaril svojho otca v Opravenom vydaní – a teda mnohé z nich by väčšina z nás otcom priamo do očí nikdy nepovedala.

Esterházy však nie je len brilantný štylista a hravý experimentátor, ale aj ironický komentátor maďarských reálií. Svojich krajanov nijako nešetrí, pripomína im hriechy a nedostatky minulé aj súčasné, vysmieva sa z pokryteckých mýtov o vlasti, morálke a predstieranej úcte k ženám, ale zároveň tým dokazuje, že im na nich záleží, lebo inak by sa nimi vôbec nezaoberal.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia