Ajhľa, krajan

Rübner – v slovenčine mu vyšla len zbierka básní Pamäť popola (2002) – odišiel zo Slovenska v apríli 1941, keď sa mu ako jedinému z rodiny podarilo vycestovať do vtedajšej Palestíny. V tejto súvislosti sa obmedzuje len na konštatovanie, že za ostatných príbuzných vtedajší režim Slovenského štátu už vyplatil Nemecku povestných päťsto ríšskych mariek.

Spätný pohľad

V Rübnerovom prípade ide o jeden z tých životných príbehov, ktoré akoby boli nepretržitou sériou osudových momentov. Keď sa napríklad dozvedel, že patrí medzi šťastlivcov, vyvolených pre „Alijah“ – ako sa medzi sionistami označovala životná perspektíva v Palestíne – v mladíckej nerozvážnosti odmietal odísť bez svojej „prvej lásky“, Žilinčanky Aji, a najlepšieho priateľa Ješuhu. Keďže však na príslušnom zozname boli aj ich mená, Rübner vycestoval a – tomu vďačí za to, že prežil.

Písanie sa mu potom stalo jediným záchytným bodom vo svete, v ktorom prišiel o všetky iné istoty. Paradoxne si však nikdy neviedol denník, takže jeho autobiografia má podobu voľne plynúceho rozprávania, prelínajúcich sa spomienok, ktoré spája rovnaký štýl – pokojný, vzhľadom na početné rany osudu až prekvapivo vecný tón bez akéhokoľvek náznaku trpkosti, s veľmi dobre rozvinutým zmyslom pre detail. On sám to však značne relativizuje: „Aj to, čo nazývame súčasnosťou má charakter minulosti – v okamihu, keď si uvedomujeme, čo prežívame, je z toho už spomienka. Skutočnosť je to, čo nevieme.“ A na inom mieste: „Dnes, v čase zrýchlenej komunikácie, rád myslím na tabuľku v jednom švajčiarskom obchode, na ktorej stálo: ´Boh nám dal čas. O zhone nepovedal nič.´ Neponáhľam sa. Pozerám sa späť.“

Len (zlý) sen?

Jednou z udalostí, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili Rübnerov život bol popri samotnom opustení Slovenska zdanlivo bezvýznamný fakt, že sa stal členom plaveckého klubu Bar Kochba Bratislava. Platí to jednak v metaforickom zmysle slova, lebo práve tam – po tom, čo ho plavčík jednoducho hodil do bazénu – prvý krát zažil, čo to znamená, ocitnúť sa vo vode a musieť plávať. Cez plavecký klub sa však predovšetkým dostal do sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorý mu poskytol duchovné zázemie a sprostredkoval pocit sebavedomia v čase, keď Židia vzhľadom na všadeprítomné ponižovanie trpeli skôr pocitom menejcennosti.

Hoci tam prešiel aj základnou prípravou na život v Palestíne, realita kibucu bola podstatne zložitejšia. Dnes, po vyše šesťdesiatich rokoch, sa Rübnerovi zdá, akoby to už ani nebola pravda: „Čo mám spoločné s tým mladým telom, ktoré v zime dokázalo na chrbte nosiť stokilové vrecia krmiva pre ovce, s tým holobradým mužom, ktorý sa nesťažoval, keď cez deravú strechu pršalo na dojičov, ktorý nenosil ponožky a topánky mal plné hrudiek zeme, ktorý si robil kytice z poľných kvetov a v izbe mal namiesto vázy kravský roh?“

Takéto pochybnosti a neustále sebaspytovanie sú neoddeliteľnou súčasťou Rübnerovej identity. Holokaust a s tým súvisiaci pocit vykorenenia a osamotenia pritom nebol jediným úderom: Ani nie rok po narodení svojho prvého dieťaťa, dcéry Miriam, Rübner síce prežil ťažkú havárii autobusu, umrela však jeho prvá manželka; o niekoľko rokov neskôr prišiel o Morana, mladšieho syna z druhého manželstva, ktorý za doposiaľ nevyjasnených okolností zmizol počas prázdninovej cesty po Južnej Amerike, pravdepodobne v Peru...

Rübnerov starší syn, Idan, sa stal budhistickým mníchom. A práve s odvolaním sa neho Rübner tvrdí, že život v celej jeho mnohotvárnosti, nevyspytateľnosti, záhadnosti a rozporuplnosti nikdy nedokážeme úplne pochopiť. Podľa vlastnej skúsenosti vie, že s vekom ho prežíva čoraz intenzívnejšie. V plnej intenzite si ho však údajne dokážu uvedomiť len osvietení – rinpoches.

Druh stromu

Kým v Európe Rübner, ako vyslanec Jewish Agency, prežil tri roky (v autobiografii má toto obdobie predovšetkým podobu spomienok na stretnutia s osobnosťami primárne z oblasti kultúrneho života), na Slovensku bol len na krátkych návštevách: Prvý krát ešte v šesťdesiatych rokoch, z vtedy ešte komunistickej krajiny má však skôr anekdotické zážitky; v deväťdesiatych rokoch potom prišiel už ako starý otec, ktorý chce svoju niekdajšiu a medzičasom slobodnú vlasť ukázať svojim kozmopolitným vnúčatám. A kým oni sa napríklad do Bratislavy zamilovali, jemu pripadala – hoci obnovená, ale naďalej bez trojjazyčných názvov ulíc, a už navždy len s torzom Židovskej štvrte a Starého mesta – akási prázdna. A tak sa Rübner zase raz sám seba pýta, kde je vlastne jeho domov. A hoci svoju židovskú identitu nespochybňuje, neopovažuje zaň ani Izrael. Sam seba nazýva stromom, ktorý ma korene vo vzduchu.