Ako prežívame katastrofy

Reakcie ľudí na extrémne sitácie sú pestré, rovnako ako množstvo nebezpečenstiev, ktoré nás môžu stretnúť. Americká novinárka Amanda Ripley v knihe The Unthinkable (Nepredstaviteľné) opisuje celý proces, ako ľudia reagujú na načakané katastrofy – od pádu lietadla cez udusenie v dave až po útek z horiaceho mrakodrapu.

Šťastie praje pripraveným

Jedným zo záverov knihy je, že opakovaním bezpečnostných cvičení sa procesy zautomatizujú a v čase krízy váš mozog ľahko nájde odpoveď, kde je únikový východ, čo robiť a čomu sa vyvarovať.

Spoločnosť Morgan Stanley mala prenajatých celých dvadsať poschodí vo Svetovom obchodnom centre, kde pracovalo takmer tritisíc jej ľudí. Vďaka fanatickému šéfovi bezpečnostnej služby, ktorý ich neustále nútil nacvičovať evakuáciu budovy a robil množstvo falošných poplachov, prežili teroristický útok takmer všetci, zahynulo menej než desať ľudí pracujúcich pre túto spoločnoisť, z čoho polovica boli zamestnanci bezpečnostnej služby.

Autorka sa k útokom z 11. septembra 2001 v knihe neustále vracia – zatiaľ čo väčšine Američanov spôsobili na dlhý čas traumu, bezpečnostný experti sa tu mohli poučiť, čomu sa nabudúce vyvarovať. Mnoho ľudí napríklad nepoznalo základnú zásadu, že v horiacej budove nikdy nesmiete vystupovať na vyššie poschodia, ale pokiaľ je to možné musíte zostupovať. Hoci teoretické predpoklady rátali s tým, že ľudia zostúpia jedno poschodie za menej ako pol minúty, v skutočnosti to bola v priemere minúta a mnohým trvalo celú hodinu, než opustili horiaci mrakodrap.

Prečo sa ľudia nehýbu

Reakcia na katastrofu má zvyčajne tri fázy: odmietanie, uvažovanie a rozhodnutie. Ľuďom v horiacich mrakodrapoch trvalo v priemere šesť minút, než opustili svoje kancelárie, mnohí najprv dopíjali kávu, vypínali počítače alebo telefonovali. Hoci o hurikáne blížiacom sa k New Orleans vedeli všetci, riziko tisíce ľudí podcenili a rozhodli sa radšej zostať doma. Ľudia majú často tendenciu veci odďaľovať a vystavujú sa väčšiemu riziku než je nevyhnutné.

Aj keď sa často hovorí o panike pri katastastrofách, objavuje sa oveľa menej často než sa predpokladá, ľudia sú zvyčajne prekvapivo pokojní. Neraz za to môže paralýza, keď sa v kritickom momente ani nemôžu pohnúť. Ripley hľadá vysvetlenie v evolučnej biológii, táto stratégia mohla (nielen) ľuďom pomôcť prežiť stretnutia so silnejším predátorom – tieto zvieratá sa vyhýbajú koristi ktorá sa nebráni ani neuteká, mohla by byť totiž chorá. Je to najľahší spôsob ako sa v prírode vyhnúť otrave z jedla.

Paralýza môže pomôcť v niektorých prípadoch aj dnes, častokrát vás však môže stáť život. Príkladom sú letecké havárie, kde pri požiari máte len pár vzácnych minút či desiatok sekúnd, počas ktorých musíte lietadlo opustiť. Ak sa budú všetci príliš ponáhľať a tlačiť k únikovým východom, je pravdepodobné, že evakuácia bude trvať dlhšie a obetí bude viac, pretože sa východy upchajú. Veľa ľudí v panike nafúkne svoje záchranné vesty už v lietadle alebo vlečie príručnú batožinu, čo môže stáť ďalšie životy. Ako tvrdí autorka, zachránilo by sa mnoho ľudí, keby personál lietadla pri úvodnej inštruktáži vysvetlil nielen to, čo majú ľudia robiť ale aj to, čo sa stane, ak to neurobia. To by však pôsobilo príliš odstrašujúco, a tak stále počúvame iba rady o tom, že sa máme pripútať a namiesto počúvania toho, čo hovorí, si obzeráme letuškinu postavu.

Prežitiu katastrof pomáha napríklad vojenský výcivik, keď je človek naučený čeliť extrémnym podmienkam a koná namiesto toho aby to odkladal, ako aj zvyk sústrediť sa, kde sú v hoteloch či lietadlách únikové východy. Jeden odborník na bezpečnosť sa napríklad v každom hoteli prejde po požiarnom schodisku – hneď ako sa ubytuje sa vyberie po schodoch až na prízemie aby zistil, kam vedú a aké sú ďalšie možnosti.

Nedostatok hrdinov

Podobne ako relatívne málo ľudí podľahne panike relatívne málo ľudí podľahne pokušeniu stať sa hrdinom. Podľa vedcov skúmajúcich stovky prípadov hrdinského správania ho len málo alebo vôbec ovplyvňuje vaše náboženské vyznanie. Oveľa silnejším faktorm je to, či pochádzate z rodiny alebo komunity, kde bola vzájomná pomoc oceňovaná a vysoko hodnotená. Väčšina skúmaných hrdinov boli muži, aj keď to bolo dané aj tým, že fyzicky silnejší muži robia práve také hrdinské skutky, akým sa venujú médiá. Väčšina zachránených obetí boli rovnako muži, pretože majú tendenciu vyhľadávať nebezpečné situácie a preceňovať svoje sily.

Amanda Ripley napísala veľmi pútavú knihu plnú množstva veľkých aj malých príbehov, pričom sa ale drží zvolenej štruktúry a ilustruje nimi rôzne fázy ľudských reakcií. Sú to kapitolky zo psychológie a sociálnej psychológie premiešané s množstvom katastrofických opisov. Ideálne čítanie do lietadla pre tých, čo si radi pripomínajú, čo všetko sa môže prihodiť dovtedy kým pristanete.