Filozofické zrnká

Spolu majú len nejakých 190 strán, takže pokojne by mohlo ísť aj o knihu jednu. Síce sa mierne líšia svojou formou, ale obsahom sú si veľmi podobné. Vydavateľstvo ich síce označuje za prozaické texty, ale ťažko povedať prečo.

V skutočnosti ide o niekoľko desiatok zamyslení na rôzne témy. Nie sú to eseje, pretože na to im chýba rozsah aj väčšia hĺbka. Na stĺpčeky sú to však texty až príliš vážne, aj keď občas nechýba ani humor. Na žánrovom označení až tak nezáleží. Dôležité je, že sú to knihy podnetné.

Stručnosť ako cnosť

Možno najlepšiu ich charakteristiku napísal sám autor: „Jeho knihy sú stručné. Imponuje mi hustota textu. Riedkosť textu je smiešna.“ Presne v duchu orwellovsko-zweigovského odporúčania, že slová a vety, ktoré sa dajú vyškrtnúť, jednoducho vyškrtnúť treba. Pre mňa osobne to bolo príjemné prekvapenie, pretože niektoré jeho publicistické texty sa mi zdali zbytočne rozvláčne. Tu sa tomu však úspešne vyhol.

Niekedy je na škodu, že sa nedržal aj iného Orwellovho odporúčania – používať domáce slová namiesto cudzích. Nemyslím si, že išlo o Žuchov intelektuálsky exhibicionizmus. Skôr si možno neuvedomil, že ak nečítate knihu v obklopení slovníkmi alebo s všemocným Googlom na dosah ruky, tak sa v určitých pasážach môžete v tej záplave latinských výrazov cítiť trocha stratene.

Útlejšia z dvoch knižiek, Náhody, je vlastne súbor 57 jednostranových textov. Každý z nich je viac-menej o nejakej téme každodenného aj menej bežného života. Nehľadajte v nich však žiadny systém alebo organizované zoradenie. Veď ak si len zoberieme každú piatu kapitolu, tak nám vyjde takýto rozmanitý zoznam: šťastie, fakt a ne-fakt, naturfilozofia, obrazy, nežnosť mužskej tváre, osamelosť, imaginárny šľachtic, podvojnosť, symboly, ruky a démonickosť.

Čitateľ ako partner

Záber teda mimoriadne široký, ale Žucha nie je typ, ktorý by prehnane mudroval. Skôr len tému nadhodí, trocha sa s ňou pohrá, poobzerá z viacerých strán a potom posunie čitateľovi, nech rozmýšľa sám. Nech polemizuje, nech nesúhlasí, nech sa hnevá, nech predstaví alternatívu, nech pochybuje alebo nech sa len posunie ďalej, keď ani na jedno z toho nemá chuť.

Ako sám píše: „...každé nezáväzné mudrovanie je filozofovaním. Učenec, ktorý mudruje, keď odpočíva alebo zbiera sily, je filozof.“ Povaha oboch kníh je taká, že robí filozofa tak z autora, ako aj z čitateľa, čo je pri tomto druhu textov pomerne neobvyklý jav. Mnohí autori totiž uprednostňujú, keď sa čitateľ ocitne v úlohe žiačika, ktorý len počúva a prikyvuje.

Ak sa niekedy autorovi témy občas vymykajú spod kontroly, tak je to tam, kde sa zaoberá podstatou jazyka. To je oblasť, ktorej by možno aj rád porozumel, ale cíti sa tam akýsi nesvoj. Sám možno nechcene priznáva, že „slová sa trocha vzpierajú. Svet slov zdá sa veľký, ba nekonečný. Aj les je veľmi veľký...“ Nuž a v takom lese sa dá aj stratiť.

Na druhej strane, jedná z pasáží v knihe Strácanie nájdeného času pôsobí v kontexte súčasného diania na Slovensku takmer ako prorocké varovanie. Dáva v nej do protikladu morálku osobnú, ktorá považuje zabíjanie za neprijateľné, a morálku spoločnosti, ktorá zabíjanie vo forme vojny pripúšťa, ba niekedy až prikazuje. Potom nasledujú riadky, ktoré sú (pre niekoho možno kontroverzne) tvrdou obžalobou spoločnosti: „Sociálna mravnosť je mizernejšia ako osobná... Napríklad pravidlo, ktoré je chválou demokracie a mechanizmov slobody: ,čo nie je zakázané, je dovolené‘, zvádza občanov hľadať medzery v zákonoch. ,Spoločnosť‘ núti osobu byť ,občanom‘.“

Takýchto trefných postrehov je v oboch knihách niekoľko, len si každý musí nájsť tie svoje.