Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Nemám chuť na odpúšťanie

V júni 1943 väčšinu z dievčat na fotografii deportovali z Paríža do Auschwitzu, kde ich pozabíjali

Literatúra má vlastné podoby korektnosti. V knihách sa pravidelne objavujú postavy a osudy, ktoré dnes patria k dobrej výchove. Povinným prototypom z kategórie „patrí sa“ je židovská osvienčimská obeť.

Hádam niet vychyteného románu amerického alebo európskeho pôvodu, v ktorom by sa v istej chvíli na scéne neobjavil – v spomienkach alebo priamo v akcii – niekto, kto sa konfrontoval s holokaustom. Vulgárny antisemitizmus je pravidelne vyvažovaný literárnou korektnosťou, ktorá má napĺňať terapeutické poslanie voči tým, čo prežili alebo dokumentovať naše vyrovnávanie sa s týmto ojedinelým zlyhaním ľudskosti.

Jean Améry vo svojej zbierke esejí Bez viny a bez trestu nemá nič spoločné so záväzkami voči tomuto druhu „literárnej korektnosti“. On jednoducho osvienčimským väzňom bol. Jeho písanie na pomedzí memoárov a filozofujúcich esejí je svedectvom toho, kto sa po tejto skúsenosti nedokáže vrátiť späť. Nečaká naivne na pôsobenie času, ktorý ako pokojný vánok zahladí škaredé stopy a vráti duši život.

Améry prestal existovať viackrát. Prišiel o domov útekom z rodného Rakúska. Hoci má ďaleko od patetického vlastenectva a poskakovania v alpských krojoch, chápe, že „človek musí mať domov, aby ho nepotreboval, tak ako myslenie musí zvládnuť pravidlá formálnej logiky, aby za ne mohlo vykročiť do plodného priestoru ducha.“

Domov je priestorom istoty, poznaných symbolických znakov. Kozmopolitizmus je často len intelektuálsky znejúcou, ale falošnou nálepkou pre povrchnú znalosť sveta formovanú turistikou a obchodnými cestami. Améry pocítil stopy domova v Belgicku, kam utiekol pri nástupe nacizmu, perverzným spôsobom. „Domov“ mu sprítomnili po nemecky hovoriaci esesáci, ktorí ho zatkli a odvliekli do neslávne známej pevnosti Breendonk. Potešil sa dialektu svojho kraja, aby hneď na to s hrôzou zistil, že jeho krajania sa medzitým zmenili na vrahov z povolania.

Po skončení vojny - hoci ako jeden z mála prežil – prestal existovať druhýkrát. Pôvodne sa totiž volal Hans Meier, až po vojne je z neho Jean Améry. Pod týmto pseudonymom napísal niekoľko prozaických a esejistických diel. Autor Rozpravy o dobrovoľnej smrti sám realizoval tento druh odchodu zo života uprostred literárneho turné v jednom salzburskom hoteli v roku 1978. Kto v tej chvíli skončil: Meier alebo Améry?

Prvé vydanie esejí Bez viny a bez trestu pochádza z roku 1966. Napísal ich ako osobnú reakciu na nacizmus vzmáhajúci sa v myslení nemeckej mládeže. Améry si kladie otázku o osude intelektuálov v koncentračnom tábore. Nemyslí na ľudí s formálnym vzdelaním, ale na tých, ktorí skutočne uvažujú a žijú v referenčnom rámci nazývanom „duchovným“. Nie sú schopní agresivity, nedokážu sa fyzicky brániť, nevedia zmeniť slovník tak, aby primerane reagovali na všadeprítomnú vulgárnosť, sú telesne slabí a remeselne nezruční. Zlá vyhliadka na prežitie.

Intelektuálovi sa v Osvienčime zrútili nielen kultivované obrazy života, ale i estetické predstavy o smrti. Améry odmieta očakávania, podľa ktorých takéto utrpenie urobilo tých, čo prežili, mravne lepšími, ľudskejšími alebo duchovne hlbšími.

Najprovokujúcejšou časťou je Améryho postoj k vine Nemcov za tzv. konečné riešenie židovskej otázky. Nehlási sa k odpusteniu, dokonca súhlasí s ideou kolektívnej viny. Vie, že táto kolektívna vina nemôže mať právne alebo politické následky. Vníma ju ako súčasť psychologického bremena, ktoré padlo na všetkých Nemcov kvôli ich ľahostajnosti alebo aktívnej spolupráci so zlom. Kolektívna vina je pre neho úhrnom viny všetkých, čo sa zaplietli. Chce tento pojem odmýtizovať. Kvantita nie je morálne neutrálna. „Kto má sto mariek, nie je milionár. Kto protivníka len škrabol, nespôsobil mu ťažké zranenie.“ Je dôležité, že štatisticky významné množstvo ľudí sa pridalo k ťaženiu zla.

Odmieta prijať výzvy Bubera, Arendtovej a iných židovských intelektuálov, aby svoje utrpenie zvnútornil ako súčasť emocionálnej askézy. „K tomu mi chýba chuť, talent i presvedčenie.“

Každú chvíľu skončí čas živých svedkov. Čas masového vraždenia sa znovu viac posunie k povinnej literárnej téme. A potom bude najviac hroziť zovšednenie a únava.

Jean Améry:Bez viny a bez trestu, Prostor 2011

NA SNÍMKE: V júni 1943 väčšinu z dievčat na fotografii deportovali z Paríža do Auschwitzu (Osvienčimu), kde ich pozabíjali.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia