Po ľudskej jeseni už nepríde jar

Ako v predslove k českému vydaniu Slobodovho románu Láska uvádza jeho prekladateľ, Rudolf Sloboda je neobyčajným autorom, a to nielen v kontexte slovenskej literatúry. Preto sa podobne ako mnoho iných zamýšľa nad tým, prečo sa Slobodove romány neprekladajú do iných (minimálne stredoeurópskych jazykov). V prípade ľudí, ktorí po slovensky vedia, by bolo na mieste opýtať sa, prečo jeho knihy nevyšli znovu a v kníhkupectvách sú dostupné len posledné výtlačky poviedok a niektorých románov. Preto čitateľa, ktorého zaujmú Slobodove vyhlásenia v rozhovoroch týkajúce sa jeho románov Rozum, Krv, Uršuľa či Jeseň, môže sklamať skutočnosť, že si ich nemôže prečítať, ak ich nenájde v antikvariáte alebo knižnici.

Každá kritika pomáha

Zostavovateľ knihy Otto Havrila do nej zaradil rozhovory poskytnuté v rokoch 1988 – 1995 a jeden zo šesťdesiatych rokov. Niektoré z rozhovorov sú zaujímavé z literárneho hľadiska, z niektorých cítiť nepripravenosť novinára, respektíve absentujúcu základnú orientáciu v literatúre. Osobitne zábavní sú tí, ktorí si zanovito zamieňajú Slobodu s hrdinami jeho románov. Rudolf Sloboda občas reaguje trpezlivo a vysvetľuje, inokedy odpovedá ironicky.

Vo viacerých rozhovoroch zdôrazňuje význam kritiky, ktorá autorovi pomáha posúvať sa ďalej, zároveň však myslí na svojich čitateľov, ktorí podľa neho v jeho románoch hľadajú istú kontinuitu. Kritika by podľa neho však mala mať vlastnú literárnu hodnotu, teda mala by byť napísaná „pekne“ – ako hovorí Rudolf Sloboda: „Neznášam kritiku od kritikov, ktorí nikdy neskúšali písať prózu.“ Okrem románov sa rozhovory týkajú aj Slobodových divadelných hier Armagedon na Grbe a Herečky idú do pekla, ako aj zbierky esejí Pokus o autoportrét.

Čechom ešte skončíme v náručí

Samozrejme po roku 1989 sa v rozhovoroch novinári akosi nevedeli vyhnúť otázkam politiky a Slobodovho vierovyznania. Zaujímavé sú jeho prognózy výsledkov prvých ponovembrových volieb. Žiadne z iracionálnych tém (kresťanstvo, nacionalizmus, nejasné programy politických strán), ktoré slovenskou politikou hýbu dodnes nepovažoval za dosť silné na to, aby prekryli jasný program sociálnej demokracie.

Rovnako často sa opakujú témy rozdelenia Československa v roku 1993 a významu či skôr nevýznamu slovenskej samostatnosti. Otázky často súvisia aj so Slobodovým chorvátskym pôvodom a tolerancie Slovákov k iným národnostiam – skôr na osobnej než politickej rovine. Spisovateľovmu životu sa až unavujúco venujú tzv. rozhovory – portréty, kedy za ním do domčeka (nikdy sa nezabudne podotknúť, že bez vodovodu) samotní novinári prídu a unavujúco sa pýtajú, prečo nikdy z Devínskej Novej Vsi neodišiel.

Ach, Proust, Proust!

S čitateľskými poznámkami, ktoré tvoria poslednú časť knihy, súvisia aj niektoré rozhovory o literatúre, jazyku a filozofii. Sloboda začal filozofiu študovať, ale po roku štúdium zanechal a na celý život sa stal v tomto odbore samoukom. Čitateľskými záznamami sú poznámky na okrajoch stránok, polemiky s ich autormi či nahnevané odkazy vydavateľom, ktorí nedohliadli na to, aby niektoré stránky z Proustovho Hľadania strateného času neboli zle vytlačené. Najmä v jeho prípade, keďže sa považoval za najväčšieho Proustovho obdivovateľa na Slovensku (hoci ešte dodnes sa spomínaný Proust na Slovensku dá čítať nielen, ale takmer jedine v češtine).

Ďalšie poznámky na okraj Otto Havrila našiel v Hegelovej Fenomenológii ducha, Nietzscheho Radostnej vede či v Augustínových Vyznaniach. Z románov sú to okrem Prousta aj Kafka a Peter Pišťanek – Slobodov rodák, v ktorého prípade (možno aj preto) kritikou nešetril.

Z rozhovorov krátko pred dobrovoľnou smrťou Rudolfa Slobodu v októbri 1995 cítiť istú únavu – nielen nekonečnými otázkami o šťastí, snoch či Bohu. Koniec koncov aj svoj predposledný román nazval Jeseň, hoci viac sa mu páčilo slovo „ded“, ale skúste si to vysloviť tvrdo. Aj Sloboda sa sám pýta, aké anglické slovo potom pripomína.

Jeseň je príznačnejšia – jeseň, ktorá je krásna, ale smutná, všetci sa na ňu v letných horúčavách tešíme – a naraz len zistíme, že je akosi zima.“