Večná nespokojnosť s vlastným dielom

Hlavnými témami Paveseho tvorby sú izolácia, samota či zrada. Podľa denníkov sa mu utrpenie z osamelosti a nepochopenia nevyhlo ani v súkromnom živote.

Pavese vyštudoval v Turíne a veľký vplyv mal na neho jeho profesor Augusto Monti. Zaujímal sa najmä o anglickú a americkú literatúru. Štúdium na univerzite ukončil prácou o Waltovi Whitmanovi a počas života preložil diela takých autorov, akými boli Herman Melville, Charles Dickens, Gertrúda Steinová či James Joyce. Pavese sa nikdy nedostal k prekladu svojho obľúbeného spisovateľa – Ernesta Hemingwaya – snáď preto, že bol jeho súčasníkom a díval sa na neho z inej perspektívy ako na tohto amerického autora hľadí kritika dnes. V každom prípade obdivoval jeho jednoduchý štýl, zbavený akýchkoľvek ozdôb a manierizmu, pričom sa sám vo svojom písaní snažil o niečo podobné.

Vyhnanstvo na juhu

V roku 1935 sa pripojil k antifašistickému hnutiu. Za svoju činnosť bol krátko zatknutý a neskôr poslaný do exilu v Brancaleone v Kalábrii. Vyhnanstvo ho odlúčilo od ženy, do ktorej bol zamilovaný a s ktorou sa plánoval oženiť. Jej vplyv na mladého básnika, ako to dokazujú listy a denník, ktorý si v tom čase začal písať, nebol práve najpozitívnejší. V každom prípade sa táto neobyčajná žena, ktorá autorovu schránku využívala na tajné aktivity komunistického hnutia, stala modelom pre mnohé ženské postavy v Paveseho novelách.

Pavese sa z tohto milostného sklamania nikdy nespamätal, ako ani z mnohých iných, o ktorých sa vo svojich denníkoch zmieňuje. Lásku v nich, ako aj vo svojej poézii a novelách, nevyhnutne spája so smrťou. Ako píše: „Mým principem je sebevražda, nespáchaná, kterou nikdy nespáchám, pomocí níž si však hýčkám svou přecitlivělost.“ Napriek tomu si v auguste v roku 1950, krátko potom, ako dostal naprestížnejšiu taliansku literárnu cenu Strega, život zobral. V niekoľkých posledných zápisoch v denníku však Pavese vyznieva šťastne. Krátka aféra s americkou herečkou Constance Dowlingovou mu však vytúženú lásku nepriniesla – skôr naopak. Rezignoval na osamelý a neuspokojivý život a z posledných síl, ho pokorne, ukončil.

Denník si Pavese začal písať ako dvadsaťsedemročný. V tom čase už publikoval zbierky básní, z ktorých prvá mala názov Pracovat unavuje (výber z nej, ako aj z ďalších vyšiel v roku 1964 v češtine pod názvom Přijde smrt a bude mít tvé oči), a tak sa v prvej časti denníku venuje najmä reflexiám o poézii a básnickom umení. Túto časť nazval Secretum profesionale a kriticky v nej analyzuje vlastnú poéziu a zamýšľa sa nad svojím ďalším literárnym smerovaním.

Umenie umrieť

Vo svojich denníkoch sa venuje úvahám o poslaní literáta, o novom spôsobe písania, o novom type románu, prostredníctvom ktorého by bolo možné zachytiť realitu 20. storočia. Pavese sa tak nevyhnutne venuje problému literárneho jazyka, pričom jeho voľbu považuje u umelca za kľúčovú. Sám, ovplyvnený najmä vtedajšou anglo-americkou literatúrou, píše vo svojich novelách o mestskej strednej a robotníckej triede a chudobných sedliakoch, pričom používa ich špecifický jazyk.

Nie náhodou v roku 1960 Italo Calvino označil Paveseho deväť noviel „za najzovrenejší, najdramatickejší a najhomogónnejší naratívny cyklus moderného Talianska. Paveseho texty sú najbohatšie, pokiaľ ide o zobrazovanie sociálneho prostredia, ľudskej komédie, možno ich považovať za spoločenskú kroniku. Predovšetkým sú to diela neobyčajnej hĺbky, v ktorých možno stále objavovať nové úrovne, nové významy.“ Paveseho denníky sú preto zaujímavé z literárneho aj litérano-teoretického hľadiska, keďže v nich polemizuje s mnohými kritikmi, autormi a teoretikmi. Navyše sú písané s nesmiernym citom pre skratku, pričom niektoré záznamy sú samostatnými aforizmami.

Už nebudem písať

Pavese sa vo vlastnej tvorbe snažil miešať efekty a žánre, jednoduchým jazykom zachytiť farebnosť moderného života v povojnovom Taliansku, ktoré práve v tom čase akoby podľahlo gýču. Snažil sa o posun od románu 19. storočia, ktorý sa sústredil najmä na postavy k románu 20. storočia – statickému textu, v ktorom je postava zafixovaná a natoľko sa nemení. Skôr sa postupne odhaľuje pod tlakom vonkajších okolností a situácií. Splývanie lyrického s panoramatickým vedie k objaveniu akéhosi súkromného bytia, ktoré by mohlo byť aj identitou národa. Aj preto sú Paveseho novely o robotníkoch bez nádeje, prostitútkach, krajčírkach, ľuďoch žijúcich na okraji.

Počas pätnástich rokov, ktoré jeho denníky mapujú sa Cesare Pavese snažil bojovať s osobným zúfalstvom prostredníctvom hľadania viery, pokoja či podstaty literárneho umenia, a tým aj umenia žiť. Neustále sa vracal k svojim vydaným básňam, ktoré prehodnocoval, len aby dospel k záveru, že umelec bude vždy trpieť nespokojnosťou s vlastným dielom, jeho vnútorným neúspechom. Pre Paveseho bolo písanie životom samotným. Preto posledné slová v denníku vyznievajú ako najkrutejšie rozhodnutie: „Už nebudu psát.“

Skrátená verzia článku vyšla v denníku SME.