Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman
Elena Ferrante
Anne-Marie O'Connorová
A.M. Homesová
Claire Messudová
Patrik Ouředník
Marie Kondo
Ned Beauman
Roger Moorhouse

Asi Esther

Autobiografický príbeh opisuje tragický koniec židovskej komunity v Kyjeve, ktorej súčasťou bola aj rozvetvená autorkina rodina. Úryvok zachytáva osudy slávneho rodinného atentátnika, strýka Judasa Sterna.

Velikášstvo

Keď padli 6. júla 1918 smrteľné výstrely

na nemeckého vyslanca grófa Mirbacha,

bola tiež sobota.

Kolínske noviny 9. marec 1932

Môj prastrýko zacielil priamo do solárnej spleti času. Pretože on, ruský atentátnik menom Judas Stern, vystrelil týždeň pred voľbami ríšskeho prezidenta na nemeckého diplomata v Moskve. Stalo sa to posledný rok pred Hitlerom a v prvom roku hladomoru v Sovietskom zväze, tieto dve krajiny sa spoločne navzájom doháňali do šialenstva. A vtedy moja Hviezda, môj Stern, vystrelil.

Vystrelil, akoby chcel toho dokázať ešte viac ako vrahovia nemeckého vyslanca grófa Mirbacha v Moskve roku 1918, odvtedy uplynulo veľa času, ale v mysliach vtedajších ľudí to bolo ešte celkom čerstvé, pretože výstrely narušili vzťahy medzi krajinami. Aj prvá svetová vojna sa začala atentátom.

A vari nie je šialené, že vystrelil práve v tom momente, keď sa prudko vzmáhajúci národný socializmus postavil proti židovskému boľševizmu, ktorý podľa nich vládol v sovietskej republike? Stalin chcel nemeckých socialistov a nemeckých komunistov rozkmotriť. Dnes to vieme, ale nik nevie, že to súvisí s mojím prastrýkom.

Čím viac som sa toho dozvedala, tým tajomnejšie sa mi to videlo. Kto potreboval tento atentát a načo? Kto chcel usmerniť dejiny a ako? V roku 1932 boli vzťahy medzi Ne­meckom a Sovietskym zväzom harmonické, obe krajiny spájali početné dohody, jedným smerom sa vyvážali stroje pre potreby priemyslu, opačným obilie a drevo, reichswehru sa ušiel titul Učiteľ Červenej armády, také to boli časy. Voj­na sa každému zdala nemožná, vládlo medzi nimi takmer priateľstvo, aspoň zdanlivo, kým Stern nevystrelil. Potom už nebolo nič také ako predtým, čosi v krehkej konštelá­cii času sa zlomilo, akoby predvídal budúce katastrofy, tu ako tam, akoby sme, a tým myslím i seba, zodpovedali za najväčšie nešťastie dvadsiateho storočia, spôsobom, ktorý som chápala len sčasti.

V archíve

Je tak veľa dôvodov, pre ktoré by sa dal Stern vyhlásiť za šialenca, až som si nie istá, či ním bol. Ako atentátnik bol pre nás vždy cudzincom, na ľudí sa predsa nestrieľa! Napriek svojmu násilnému koncu, nebol obeťou. Keďže bol šialený, nemohlo byť ani reči o zodpovednosti, nuž sme ho odtisli do minulosti.

Ostával mi len archív tajnej služby na moskovskej Lubianke. Bola som v tej obludnej budove, hlavnom stane tajnej služby len raz, bolo to niekedy v polovici deväťdesiatych rokov, zašla som do múzea tajných služieb, ľahkovážne dúfajúc, že sa budú kajať. Namiesto toho sa mi dostalo lekcie o kontinuite a postupnosti Čeky, GPU, NKVD, KGB a FSB, rozprávali o hrdinských činoch a o ťažkých časoch, keď „sme aj my trpeli a utláčali nás“.

Vtedy som ešte nevedela, že aj môj brat sa pokúšal v archíve dostať k zložkám Judasa Sterna a spojil sa s jedným lubian­skym plukovníkom. Ten mu vysvetlil, že nahliadnuť možno len do tých prípadov, ktoré si nárokujú na rehabilitáciu, čiže ak bol obžalovaný nevinný. Pokiaľ ide o neho, tak to neplatí, oznámil mu plukovník a vyhlásil Sternove dokumenty za zamknuté. Previnil sa, o tom niet pochýb, povedal môj brat, ale predstavte si, pán plukovník, nezamestnaný Žid, ktorý nie je členom strany, sa vyberie do Leningradu, ukradne revolver, vráti sa do Moskvy, niekoľko dní sa nepozorovane poneviera pri veľvyslanectve, kde je viac špicľov ako ľudí, a vystrelí na nemeckého diplomata – a to v Moskve roku 1932.

– Pán plukovník, naznačuje sa v spisoch, komu by sa atentát mohol hodiť?

– Sú veľmi stručné, nie je tam nič dôležité. Máme jeho fo­tografiu po zastrelení a dve guľky.

Tie guľky mi stačili, povedal mi brat.

Vždy, keď som premýšľala nad Lubiankou, väznicou a ústred­nou mučiarňou, kde zmizol aj Judas Stern, napadli mi orgá­ny. Vždy sme tento úrad označovali ako organy, pracuje vo vnútorných orgánoch, vravelo sa, a vďaka tomu mali moc nad naším vnútrom, alebo sa jednoducho povedalo Pracuje v orgánoch, akoby existoval organizmus, ktorý nás všetkých zhltol. Už ako dieťa som si predstavovala tieto orgány, ob­rovské tmavé črevá, v ktorých pracuje mnoho ľudí, a ak tam človek zablúdi, strávia ho zaživa, pretože taká je funkcia orgánov. Stačilo si len predstaviť, ako ide do archívu na Lu­bianke, a premkla ma stará hrôza.

Prídeš do archívu, dotkneš sa hárka papiera a už pracuješ v orgánoch, si jednou z nich, riadiš sa pravidlami, a predsa sa k tebe správajú zle, si v ich moci. Dýchaš ich vzduch, vzduch je pre všetkých a už sa infikuješ. Vždy, keď mi len napadlo, že by som tam mala zájsť, do archívu, ochabli mi končatiny a mdloby ničnerobenia ma ochromili, akoby ma mohla táto slabosť ochrániť pred otázkou, kto sa dotýka pra­chu zavraždených. Toto neúmyselné odmietanie ma malo zachrániť, lebo kto nič nerobí, neodovzdá sa do ich moci, a kto nič nerobí, nie je páchateľ.

Hoci návštevníkom na Lubianke nič nehrozí, nikdy som do archívu nevstúpila.

To je na začiatok, povedal archivár a položil na stôl tri hrubé zväzky. Tu, v bývalej ríšskej banke, bolo nebezpečenstvo vy­počítateľnejšie – alebo som toho len málo vedela? –, tu našli nacistické trezory plné zlata a keďže spojenci chceli zabrániť tomu, aby zlato padlo do rúk civilistov, ako jednu z mála budov v centre Berlína ju nezbombardovali. Neskôr sa sem nasťahoval ústredný výbor SED a teraz tu sídli archív mi­nisterstva zahraničných vecí.

Nečakané dedičstvo: tri zväzky o atentáte v nemčine. Správy nemeckého vyslanectva v Moskve, listy, telegramy, poznámky ministerstva zahraničných vecí, novinové články, preklady, súdne protokoly, rozhlasové relácie. Stovky dokumentov o atentáte Judasa Sterna. Myslela som si, že som prvá v našej rodine, čo sa vyskytuje po nemecky, a teraz som nachádzala na každej strane meno Judasa Sterna.

Sedím pred hŕbou papiera, takmer omdlievam od vzrušenia, ani neviem, čo z tejto kopy postaviť. Učím sa švabach, teraz si už budem môcť čítať staré nemecké knihy. Novinové články z roku 1932 sa mi rozpadávajú v rukách. Možno som prvá, kto si číta tento spis. Všade ležia žlté ústrižky. Vždy, keď idem domov, ostávajú na mojom stole papieriky popísané švabachom z jari roku 1932.

Nemecko sa drobí, je čoraz nepochopiteľnejšie. Ústrižky sa mi zachytávajú na oblečení, v počítačovej klávesnici, nosím tento rok so sebou, rozprestieram ho, vytriasam túto zlatú zásobu do vzduchu, uprostred Berlína, v jeseni, a beriem si ju so sebou. Národnosocialistickí robotníci vystupujú proti komunistom, Kuhle Wampe alebo: Komu patrí svet? prichá­dza do kín, ženy protestujú, politický teror je na vzostupe. Čím viac toho čítam, tým rýchlejšie sa listy rozpadávajú. Predstavujem si, že keď spis dočítam, papier sa úplne roz­padne a vedomosť zmizne.

Čítam pomaly, pomalšie, ako sa to stalo, pomalšie ako upo­náhľaná aktuálnosť, čím pomalšia som, tým viac sa naťahujú tieto nie veľmi stabilné, ale predsa len pekné mesiace, apríl, máj, jún 1932, slnka pribúda, ešte stále je pred Hitlerom, pred požiarom Ríšskeho snemu, a ja nenachádzam nič, čo by ma tam zaviedlo; hoci sa už všetko dalo do pohybu, svet sa mi vidí v poriadku, keď to už nebude platiť, budú sa ľudia navzájom zdraviť Heil a ja prestanem čítať.

Hlasy

V prvých dňoch po atentáte sa celá krajina pohoršovala, pretože zradca Judas Stern sa previnil voči sovietskemu mieru. Jeho čin ešte len začali vyšetrovať, ale v novinách sa písalo o všetkom: Stern mal spolupáchateľa, volal sa Vasiliev, existovala kontrarevolučná organizácia a tá chcela vojnu. Stohlasný chór ziapal jedno a to isté.

„Úkladný vrah!“

„Provokačné výstrely!“

„Politické zámery!“

„Vojnoví štváči pri práci!“

„Buržoázni teroristi!“

„Poľskí imperialisti si sľubujú rozpútanie vojny.“

„Zase má v tom prsty Francúzsko!“

V nespočetných sovietskych továrňach sa vyhlasovali oznamy o provokatérovi a vojnovom štváčovi Sternovi, pretože ľud túžil po mieri. Každý môj pokus započuť hlas Judasa Sterna bol už od počiatku odsúdený na neúspech. Nepriatelia sa už dávno spolčili, aby vyprovokovali vojnu proti Sovietskemu zväzu, hlásal hlas ľudu.

„Atentátnici a bielogvardejci!“

„Svetový kapitál a sabotéri!“

„Nedopustíme to!“

„Atentátom som zamýšľal vyvolať napätie medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom, a tým i zhoršenie medzinárodnej po­zície Sovietskeho zväzu.“ Prvý raz som ho počula niečo po­vedať, ale počas výsluchu povedal Stern presne to, čo všetci vyvreskovali. Azda povedal aj niečo iné, ale v novinách je napísané toto a ostali po ňom len tieto slová.

V nemeckej tlači narážam na meno Judas Stern, a ešte na Ernsta Thälmanna, Adolfa Hitlera a Paula von Hindenbur­ga, pretože práve prebiehajú voľby ríšskeho prezidenta. Môj príbuzný sa stal naraz slávny, hoci aj na krátke obdobie. Bol to vari jeho skutočný cieľ?

Nikto v chóre z marca roku 1932 si zdanlivo nevšimol, že Judas Stern bol Žid. Nemecké vyslanectvo v Moskve sa ne­nechalo nakaziť sovietskou hystériou vojnového štváčstva a domnievalo sa, že dôvodom atentátu bola nevôľa občanov trpiacich hladomorom, čo v nie poslednom rade spôsobilo aj forsírovanie vývozu obilia, ktorým bolo treba platiť import z Nemecka. Stern svojím výstrelom proti tejto skutočnosti protestoval. Zdalo sa mi, akoby práve ľudia z nemeckého vyslanectva chápali jeho čin a chceli ho morálne rehabilitovať.

Vyslanec Herbert von Dirksen sa starostil predovšetkým pre zvaľovanie viny na Poľsko, ktoré sa kde-tu objavovalo v sovietskej tlači, a tento postoj prebrali aj nemecké komu­nistické noviny. „Atentátnika Sterna si najal Piłsudski,“ písalo sa v Die Rote Fahne, bez akýchkoľvek dôkazov a von Dirksen požiadal korešpondentov nemeckých novín, aby v žiadnom prípade nespomínali ako možný zdroj atentátu Poľsko. Ale presne to bolo zdanlivo hlavným cieľom sovietskeho vý­kriku: presvedčiť Nemecko, že v atentáte má prsty Poľsko a agresia pramení tam. Pritom práve Sovietsky zväz túžil po malej osviežujúcej susedskej vojne a bol na ňu vyzbrojený. Na rozdiel od Nemecka. Toto zistenie ma znepokojilo ešte viac ako pátranie po mojom šialenom Sternovi, mojej Hviezde.

Goetheho tajná služba

Súdne pojednávanie muselo počkať, najprv sa s veľkou pom­pou oslavovalo jubileum. Keď 22. marca 1832 umrel tajný rad­ca Johann Wolfgang von Goethe, nikto si nevedel predstaviť, aký politický význam nadobudne jedného dňa sté výročie jeho úmrtia v Rusku, prebiehali Goetheho oslavy, Goetheho čítačky, Goetheho súťaže. Tajný radca prepožičal politickému atentátu poetický rámec, akoby jeho titul požehnala sovietska tajná služba, akoby bol Goethe tajný riaditeľ tajnej služby a usiloval sa udržiavať sovietsko-nemecké vzťahy. Nože vyčkaj, čoskoro si i ty odpočinieš sa vznášalo nad krajinou, Goetheho slová z jednej z najslávnejších ruských piesní, v Lermontovovom preklade. Krajina sa v triaške lámala a deklamovala. Aj prípad Faust bol aktuálny ako nikdy predtým. V zoštátnenom hos­podárstve ostala človeku na predaj len vlastná duša. Ľudový komisár pre vzdelávanie Anatolij Lunačarskij odcestoval do Weimaru, aby sa zúčastnil osláv Goetheho výročia. Nie preto, že by si sovietsky ľud ctil básnika Goetheho, ale „aby sa zlep­šila nemecko-sovietska nálada po atentáte“, ako vysvetľoval Time Magazine. Čím viac Goetheho, tým menej Sterna. Nože vyčkaj, čoskoro si i ty odpočinieš!, vraví kat odsúdenému v jednom sovietskom vtipe, ktorý vznikol počas Goetheho jubilea, azda aj vďaka Judasovi Sternovi.

Mešugener

Je šialené, že sa tak volá, povedala som otcovi, židovskejšie meno už hádam ani neexistuje. Bolo to celkom normálne meno, úplne bežné, odvetil. Ocko, volal sa Jeguda, Jehude, ba dokonca aj keby sa volal Judas, znamená to Žid, inak sa to preložiť nedá, a ešte k tomu Stern, Hviezda. Po rusky sa povie Juda, Judas je nemecký preklad, fatálna chyba, lebo tak sa nevolal nik iný ako Ježišov zradca, azda chcela tajná služba, aby sa meno Judas uhniezdilo ľudu v ušiach, Judas žije, zradca našej politiky a nášho života, on sa však volal Jeguda Stern, Jehudov bolo medzi prorokmi, filozofmi, básnikmi a huslistami veľa, ocitol by sa medzi Itzhakom a Menuhinom. Prirodzene, za iných okolností, v súlade so silnou tradíciou, by zostal svojim predkom verný a oddaný, zanechal by stopy v inej reči, z Jegudu Sterna by bol vizionár a ľudstvo by si ho navždy pamätalo. Nuž ale, okolnosti.

Ocko, ako sa začína šialenstvo? Predstav si, ako sa biblický Judas prechádza po Moskve tridsiatych rokov, s pištoľou vo

vrecku, čoskoro v krajine vyhubia náboženstvo. Azda vní­mal Bulgakov, ktorý v tridsiatych rokoch písal o večnom, čoraz ateistickejšom meste, modernú Moskvu ako kulisy pre pašiové hry a postavu Piláta Pontského objavil len vďaka nášmu Judasovi, v uliciach sa to len hemžilo judášmi, každý už niekoho zradil, ba možno dokonca vytvoril svojho Me­fista podľa procesu s Judasom Sternom, ale počkaj, povedal otec, upokoj sa, upokoj sa, dieťa moje, pre veriacich Židov nebol príbeh o Ježišovi relevantný a meno Judas sa im nikdy nezdalo podozrivé, ale ocko, Židia už vtedy nedržali spolu a len medzi sebou, už neexistovala viera, vedomosť, žiadne My, náš Judas sa vydal spolu s celým sovietskym ľudom na cestu nikam, armáda jazdcov, ocko, na koníčkoch a s barlami: Len ďalej! Ďalej! Tam vedie naša cesta! Čo si myslel o svojom mene? Akoby si sa cítil ty s takým menom?

Žid, ktorý spáchal atentát na nemeckého diplomata, by prišiel Goebbelsovi a jeho propagande ako na zavolanie, perfektná kreatúra. Ak by Stern nebol existoval, musel by ho vymyslieť, ako boľševického golema.

Judas a Stern, naša Hviezda, ocko, vari existuje niekto, komu nenapadne pri vyslovení toho mena žltá hviezda? Zlatá hviezda mu žiari na čele, ako tej krásavici z ruskej rozpráv­ky, a tu, hľa, je židovská hviezda, Mogendovid, Dávidova hviezda. Len o pár rokov, to už bol náš hrdina po smrti, nosili v getách na rukávoch hviezdu, tá myšlienka je predčasná, ocko, ako pôrodné bolesti tvojej matky.

To sú ale odvážne prirovnania, povedal otec.

Je náš Judas symbolom alebo paródiou, symptómom alebo spúšťačom? Vystrelí do tmy a o celé roky neskôr tma výstrel opätuje.

Bol skutočne šialený alebo ho do tejto roly vnútil strach os­tatných? Pretože všetko, čo o ňom vieme, nám rozpovedali na smrť vydesení svedkovia, a tí nevyslovovali vlastné slová, alebo zločinci, ktorí ho nabádali k zločinu.

Ocko, vidím čosi, čo ty nevidíš, fotku a na nej dieťa. Tvoj otec a všetci jeho súrodenci. Kto cvála v polnočnom víchre zlom? Tvoj otec Semion, najstarší, drží za ruku chlapčeka, pevne mu ju stíska, drží malého vydeseného Judasa, alebo Jegudu, to sa už asi nikdy nedozvieme, má dva alebo tri roky, tvoj otec má desať, ale vyzerá staršie. Vari ho nutnosť držať svojho brata primäla predčasne vyspieť? Nikdy ti o tejto fotke nepoviem. Jegudov pohľad hovorí za všetko, akoby poznal svoju budúcnosť, akoby sa zrkadlila v jeho vyľakaných a zmätených očiach, akoby videl Medúzu Gorgonu, a, ocko, v jeho očiach som zazrela aj tvoj strach o nás.

Katja Petrowskaja: Asi Esther, v preklade Zuzany Demjánovej vydala Premedia

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia