O zburžoáznení ruskej revolúcie

Vážení páni,

Dnes večer by som vám chcel dokázať, že buržoázia je nesmrteľná. Ani najukrutnejšia zo všetkých revolúcií – boľševická – ju nedokázala zničiť. A aby to nestačilo: táto krutá boľševická revolúcia stvorila svojho vlastného, nového buržuja. Priznávam, že otáznik, za názvom dnešnej prednášky nevyjadruje moju pochybnosť o existencii boľševického buržuja, ale je zameraný na vzbudenie vašej pozornosti. Nechcel som teda povedať: je vari niečo také ako boľševický buržuj vôbec možné? Chcel som povedať: nie je to absurdné, že možno hovoriť o boľševickom buržujovi?

Spomeňte si, ako znelo ešte pred pár rokmi slovo „boľševik“ v nemeckých meštiackych ušiach, pomyslite len, čo znamená ešte i dnes pre francúzske uši. „Boľševizmus“ znamená zničenie materiálnej buržoáznej kultúry. Boľševizmus ohrozoval náš život a majetok. Medzitým uplynulo pár rokov. Prvá svetová vláda proletariátu zriaďuje v buržujskom zahraničí obchodné zastúpenia a slova boľševizmus sa už natoľko nebojíme. Zdá sa mi, páni moji, že obchodného partnera nemožno vážne ohrozovať. Sovietska vláda sa darmo usilovala trvať na tejto fikcii. Ešte i dnes sa bezvýsledne pokúša nájsť rovnováhu medzi ekonomickou nutnosťou a požiadavkami princípu. Ľudia v sovietskom Rusku darmo zachraňujú revolučnú reputáciu krajiny a zároveň sa usilujú budovať štát. S revolučnou reputáciou sa im to nedarí, takisto ako sa im to nedarí s budovaním štátu. Po červenom, extatickom, krvavom terore aktívnej revolúcie zavládol v Rusku tupý, tichý, čierny, atramentový teror byrokracie. Dalo by sa povedať, že komu Boh v sovietskom Rusku dopraje funkciu, toho obdarí aj buržoáznou psychológiou. Podľa mienky všetkých zarytých marxistov je Boh skrz-naskrz buržujom, a tak sa niet čomu čudovať. Ale ak taká revolučná sila akou je soviet, prevezme božskú úlohu rozdeľovania funkcií, nuž potom nám nezostáva naozaj nič iné, len sa čudovať drobnému úradníckemu buržujstvu, ktoré v Rusku ovláda verejný život, vnútornú politiku, noviny, umenie, literatúru a väčšiu časť hospodárstva. Všetci majú nejakú funkciu. Ľudia na ulici majú bez výnimky nejaký odznak. Každý je svojím spôsobom verejným faktorom. Všetko je mobilizované. Je to presne ako vo vojne, keď sa hrdinstvo a idealizmus vyzbrojili pijakom, kalamárom a gumou na gumovanie. Aj revolúcia mobilizuje a vydáva posledné výzvy. Marxizmus dokázal zrevolučniť aj buržujský nemecký národ, najmä v rokoch vzniku nemeckej sociálnej demokracie. Z veteránov nosiacich v deň cisárových narodenín cylinder, by možno trúfalosť komunistického manifestu dokázala spraviť revolucionárov. Ale z nefalšovaného euroázijského stepného ľudu, akými vždy Rusi boli, spravil marxizmus v literárno-estetickom zmysle buržujov. Kto sa veľmi nevyzná v ruských dejinách posledných desaťročí, ľahko si zamieňa dnešných komunistov s naozajstnými hrdinskými atentátnikmi, čo otriasali cárizmom už v posledných desaťročiach devätnásteho storočia a ktorým padli za obeť cári i ministri. No títo atentátnici neboli vôbec marxisti, ale sociálni revolucionári, ktorých socialisti nenávidia viac ako buržujských konzervatívcov. Najodvážnejší komunisti: Trockij, Radek, Lenin vyzerajú popri sociálnych revolucionároch veľmi sporiadane a buržujsky. Veď sa riadia princípom, ktorý odsudzuje vášeň ako niečo škodlivé, temperament ako niečo druhoradé a nadšenie ako slabosť. Tento princíp znásilňuje ruský ľud. Dejiny sveta boli vždy plné irónie. Ale len zriedkakedy sa nami svetové dejiny takto pobavia. Teraz sa nám jednoznačne posmievajú. Teória, ktorá má oslobodiť proletariát, ktorá si vytýčila za cieľ beztriednu spoločnosť, táto teória pretvorila pri jej prvom zavedení do praxe všetkých ľudí na malých meštiakov. Marxizmus v Rusku sa javí len ako súčasť meštiacko-európskej civilizácie. Áno, takmer sa zdá, akoby meštiacka európska civilizácia poverila marxizmus, aby bol v Rusku jej priekopníkom.

Neviem, či niekto z vás pozná staré Rusko. Kto bol niekedy v Rusku, videl, aký obrovský bol rozdiel medzi európskou a ruskou buržoáziou. Ruský obchodník má rytiersko-aristokratickú tradíciu. V Rusku žili obchodníci, ktorí dobyli a osídlili Sibír, vlastnoručne zabíjali medveďov, s kožušinami ktorých obchodovali, poľovali na zvieratá i ľudí, založili prvé ázijské osady. Táto tradícia bola až donedávna živá. Moskovský obchodník fujazdil ulicami mesta na lichači[1], najrýchlejšom voze na svete, koňa ctižiadostivo popchýnal, až kým nepadol, bol pánom v absolútnom feudálnom zmysle. Podľa marxistickej teórie boli, pochopiteľne, v Rusku buržuji, t. j. ľudia žijúci z neproduktívnej práce. Ale títo buržuji boli z hľadiska spôsobu života či zmýšľania, svetonázoru a zvyklostí aristokratickejší ako napríklad pruskí junkeri. Možno povedať, že v nemarxisticko-vedeckom ponímaní neexistovala v Rusku žiadna buržoázia. A práve marxizmus ju mal vytvoriť.

Niet horšieho typu ľudí ako malomeštiacki revolucionári, karieristi, povýšeneckí byrokrati. Pred úzkymi dverami komunistickej strany je tlačenica, sú tu protekčné deti podobne ako vo veľmi buržujskom Francúzsku, snaživci a závistlivci uprednostňovaní terajšími pánmi a zavrhnutí voľakedajšími. Je pravda, že v Rusku sa nepodpláca ako za čias cára. Za úplatkárstvo sa odsudzuje na Sibír – a trestajú sa nielen podplácaní, ale i podplácajúci. Dá sa povedať, že charakteristickým pre staré Rusko bola ruka vystretá v očakávaní prepitného. Ale príznačným pre dnešné Rusko je ohnutý chrbát. Teória, ktorá urbanizuje Rusko, je ideológiou, ktorá sa môže uplatniť, len ak sa táto tajomná, najprirodzenejšia, takpovediac „najrodnohrudnejšia“ zo všetkých európskych krajín, rapídne zamerikanizuje, a napriek všetkým frázam plodí táto teória typického meštiaka. V Rusku pohŕdajú tancom – verejne tancovať možno len v Leningrade a len raz do týždňa. Dôkazom bezpríkladnej krátkozrakosti a izolácie od sveta nefalšovaných ideológov je to, že nechápu, že džez a charleston súvisia vo väčšej miere so strojmi, s mechanizáciou života, ako s „buržujskou amorálnosťou“. Aj vo všetkých komunistických kluboch sa už tancuje. Veď dobové zvyklosti nie sú utvárané len, a predovšetkým, výrobnými pomermi, výnosom, druhmi živnosti. Sú určované životnou náplňou ľudí a času. Ľudia nie sú amorálni, pretože sú zamestnávatelia, rovnako ako nie sú amorálni, lebo sú zamestnanci. Charleston sa netancuje, pretože je svet kapitalistický. Tancuje sa, lebo je jedným z výrazov umenia a družnosti našich čias. Ľudia nie sú plytkí a banálni, pretože zarábajú peniaze, rovnako ako nie sú hlbokí a duchaplní, lebo obsluhujú prístroj. Zamestnanec a zamestnávateľ stojaci nepriateľsky zoči-voči sa na seba podobajú viac, ako obaja tušia. Prítomnosť stmeľuje viac ako názor a bližší ako mŕtvy stranícky súdruh je mi živý rovesník. Ak teda chce komunizmus posotiť Rusko, ktoré zaostávalo o sto rokov za Európou, do úplnej prítomnosti, tak ho potom musí zburžoázniť. Pretože prítomnosť je buržoázna. Ruská revolúcia nie je proletárska, ako si to myslia jej reprezentanti. Je buržoázna. Rusko bolo feudálnou krajinou. Začína sa z neho formovať svetácka, buržoázna krajina s mestskou kultúrou.

Ale keďže určitá ideológia túto revolúciu viedla a určití ideológovia ju ešte i dnes spravujú, respektíve to, čo z nej zostalo, tvária sa v Rusku socialisticky, akoby skutočne pripravovali cestu socializmu. Dnes to vyzerá ešte na povrchu tak, akoby bola táto krajina skutočne novým svetom. Ešte sa zdá, akoby v Rusku neboli staré triedy ako v iných európskych krajinách. Ale čoskoro zbadajú, že je to lživé, zahmlievajúce názvoslovie pre staré, dobre známe pomery. Otázka sociálneho postavenia, miesta, ktoré človek zaberá v sociálnej štruktúre krajiny, nie je už najdôležitejšia – kým ste: aristokratom, továrnikom, obchodníkom, zo strednej vrstvy, proletárom? Táto otázka už neplatí. Predovšetkým nie je tak veľa povolaní, ktoré by boli primárnymi znakmi triedy spoločenského rebríčka. A tak sa dnes ľudia v Rusku delia na komunistov, proletárov, sympatizantov s komunistickým programom, čestných nestraníkov (čestnyje bezpartijnyje), neutrálnych, opozíciu (tí, samozrejme, nemôžu verejne protestovať, predpokladá sa však, že sú proti). Keďže takmer všetci ľudia predtým vykonávajúci voľné povolanie – obchodníci, advokáti, riaditelia bánk, sú teraz zamestnaní a poberajú plat, možno ich v štatistikách počítať jednoducho ako proletariát či poloproletariát. Veď počas sviatkov revolúcie poctivo pochodujú v proletárskych sprievodoch, prirodzene, len preto, že sa boja, a nie preto, že to tak cítia. Pochodujú pri demonštráciách a k davu sa pridávajú aj v štatistikách. A tak to z pohľadu povrchného diváka vyzerá, akoby zo sto štyridsiatich miliónov Rusov pochodovalo prinajmenšom stotridsať miliónov na strane komunistov. Myslím si, že aj komunisti sa mýlia, pokiaľ ide o skutočný postoj obyvateľstva k ich ideológii. Súčasní vládnuci komunisti už totiž dávno nie sú voľakedajší rafinovaní dialektici. Sú to dobrí, poslušní, priemerní optimisti a dogmatici. Buržuja si predstavujú podobne naivne ako účinok svojej ideológie na ruského neproletára. Stačí, aby ste si pozreli jeden z ruských filmov, no nie tie, ktoré posielajú do západnej Európy – tie sú väčšinou dobré, ale jeden z mnohých snímkov určených hluchému uzavretému domácemu publiku, v ktorom vystupuje zlý buržuj. Vždy je bruchatý a nosí cylinder. S láskou sa dotýka najdrahších hodiniek a jeho čierne srdce je naplnené nenávisťou k proletárovi. Tomu sa, mimochodom, vôbec nečudujem. Veď ani najrozumnejší vodcovia komunistickej strany nevideli skutočného meštiaka zblízka. Bývali síce v západoeurópskych mestách, ale v proletárskych štvrtiach a žiaľ, nemali možnosť navštíviť meštiacku domácnosť, a zakaždým, keď hovoria o buržujoch, majú pred očami nemotorné, nepravdivé klišé, možno v najlepšom prípade švajčiarskeho meštiaka z Zürichu, keďže to bolo obľúbeným mestom vyhnancov.

Ale to len tak mimochodom.

Chcel som vám vysvetliť, že aj pre neveľmi pozorných návštevníkov by vyzeralo Rusko meštiacky, ak by len nebolo určitej skupiny, pomocou ktorej možno neustále dokazovať, že sú predsa len komunistickou krajinou. Sú to nepmani, nová buržoázia. Porodila ich revolúcia. Neboja sa revolúcie. Ak som zburžoázneného revolucionára nazval boľševickým meštiakom, tak by sme mohli novú ruskú buržoáziu vnímať možno ako meštiackych boľševikov. Slovo boľševizmus v tomto prípade používam v jeho primitívnom slova zmysle, v akom ho používali ruskí sedliaci počas vojny. Vtedy hovorili: boľševici sú chlapi, s ktorými sa dá žiť. Ale komunisti sú židia, ktorých možno pokojne zabiť. Sedliaci mali teda na mysli boľševikov ako hrdinov a dobrodruhov. Ale iróniou revolúcie je, že dnes sú jedinými boľševikmi vo vyššie vysvetlenom slova zmysle – meštiacki obchodníci. Ak si chcete predstaviť nového ruského meštiaka, len si spomeňte na šmelinárov z obdobia inflácie. Ale predstavte si šmelinára ruských rozmerov. Je to suchozemský pirát, voľný ako vták a bezprávny. Zrieka sa štátneho oprávnenia, štát nenávidí a bojuje s ním. Medzi ním a štátom je neustála vojna. Tento nový ruský buržuj sedí v mnohých väzeniach a mnohým väzeniam sa mu podarilo vyhnúť .

Frankfurt am Main, január 1927

[1] Nájomné luxusné drožky s lakovanou úpravou, do ktorých boli zapriahnuté najlepšie kone, bohatí páni si ich často najímali na celú noc, pozn. prekladateľky.

Slovenské vydanie Rothovej knihy Cesty do Ruska vyšlo 4. júna