Žena, nová sexuálna morálka a prostitúcia

Kto hovorí o mrzkom mravnom úpadku v sovietskom Rusku, osočuje; kto v sovietskom Rusku vidí zrod novej sexuálnej morálky, je bodrý optimista; a kto v tejto krajine bojuje proti starým konvenciám argumentmi dobráka Bebela[1], ako to robí napríklad Kollontajová[2], je protikladom revolucionára – a to síce banálnym človekom.

Údajná „nemravnosť“ a „nová sexuálna morálka“ sa obmedzujú na zredukovanie lásky na hygienicky bezchybné párenie podporované školskými prednáškami, filmami a brožúrkami sexuálne osvietených indivíduí rôzneho pohlavia. Vo väčšine prípadov ho nesprevádza „dvorenie“, „zvádzanie“ či duševné opojenie. Hriech je preto v Rusku práve taký nudný ako u nás cnosť. Príroda pozbavená figových listov šliape bezprostredne po svojich právach, pretože človek, celý bez seba od pýchy nad zistením, že pochádza z opice, si osvojil mravy a zvyky cicavcov. To ho ochraňuje pred výstrednosťami ako aj pred krásou; krotí ho to a udržuje v stave prirodzenej cnosti, ľudia sa stali dvojako cudní – teraz sú barbarmi s medicínskym poradenstvom, morálkou sanitárnych opatrení, slušnosťou opatrnosti a zadosťučinením, že pôžitok spojili s vykonaním hygienickej a sociálnej povinnosti. V zmysle „buržoázneho sveta“ je to všetko nanajvýš mravné. Pretože maloletých v Rusku nik nezvádza a nezneužíva, lebo ľudia poslúchajú hlas prírody, a maloletí, ktorí majú pocit, že už nie sú maloletými, pristupujú so všetkou vážnosťou a dobrovoľne k tomuto aktu, pričom si uvedomujú svoju sociálnu povinnosť. Ženy, ktorým nik nedvorí, strácajú čaro – nie kvôli úplnému zrovnoprávneniu pred zákonom, ale v dôsledku svojej politicky fundovanej pripravenosti, nedostatku času na rozkoš a mnohých sociálnych povinností, neprestajnej práce v úradoch, továrňach, dielňach, neúnavnej verejnej činnosti v kluboch, spolkoch, na zhromaždeniach, na konferenciách. Vo svete, v ktorom sa žena stala až takým „verejným faktorom“ (čo sa jej, zdá sa, páči), neexistuje, samozrejme, erotická kultúra. (Okrem toho mala masová erotika v Rusku vždy trpkú, vidiecko-prospechársku príchuť.) V Rusku začínajú tam, kde skončili Bebel a Grete Meisel-Heßová[3] a všetci ich rovnako zmýšľajúci beletristickí súpútnici.

V Rusku si ľudia myslia, že sú výnimočne „revoluční“, ak poslúchajú doslova rozkazy prírody a požiadavky jednoduchej mysle. Ale niekoľkými „revolučnými“ kultúrnymi reformáciami ich nesprevádzal veľký Voltairov duch, ale priesvitný tieň Maxa Nordaua[4]. Namiesto zdedeného pokrytectva nastúpila teoretická pedantéria, namiesto komplikovaných mravov banálna prirodzenosť, namiesto kultivovanej sentimentality jednoduchý racionalizmus. Otvorili všetky okná... a dnu vpustili potuchnutý vzduch.

Zdá sa, že nechápu, že láska je vždy svätá, že okamih, keď sa dvaja ľudia spoja, je vždy posvätený. Matriky sa usilujú o demonštratívnu jednoduchosť. Sú podriadené obecným policajným útvarom, sú v nich tri stoly, jeden je vyhradený pre svadby, jeden pre rozvody a jeden pre pôrody. Uzavretie manželstva je jednoduchšie ako prihlásenie na polícii. Groteskne sa boja konvencií. Krátky čas bol svojím spôsobom slávnostnou ceremóniou „komunistický krst“. Ale zrušili ho – alebo sa prinajmenšom stal zriedkavým. Spoločne strávený čas manželov sa v priemere obmedzil na večeru v neskorých hodinách (po zvyčajnom zhromaždení či konferencii alebo „odovzdaní správy“ či „kurze“) a niekoľko hodín spánku. Muž i žena celý deň pracujú a konferujú v oddelených prevádzkach. Ak náhodou v nedeľu či pri spoločnej demonštrácii zistia, že sa k sebe nehodia, alebo ak sa jednému či druhému zapáči niekto iný, tak sa nechajú rozviesť. Muž a žena sa poznajú menej ako partneri kapitalistického manželstva s venom. Rozvody sú častejšie ako u nás, lebo manželstvá sa uzatvárajú „ľahkovážne“ a bez veľkého premýšľania. Podvádzanie je tiež zriedkavejšie, a vzťahy sú teda počestnejšie. Ale nie je to spôsobené hlbokou etikou, ale tým, že sú natoľko uvoľnené a formality natoľko zjednodušené. Všetci sme cicavce. Od štvornožcov sa odlišujeme sexuálnou osvetou.

To všetko nevylučuje existenciu starej, buržujskej „morálky“. Pretože v Rusku je človek súčasťou ulice, ktorá vidí do jeho spálne. A keďže možno prižmúriť len jedno oko, ale nie tisíc, je ulica malomeštiackejšia, buržujskejšia a mrzutejšia ako hocijaká tetka.

Zákon je oveľa revolučnejší ako mravy. Nerozlišuje medzi manželskými a nemanželskými matkami a deťmi. Určuje, že pracujúcej tehotnej žene nemožno dať výpoveď; že dva mesiace pred a dva mesiace po pôrode má nárok na dovolenku; že za mesiac, na ktorý pripadá pôrod, dostane dvojitú mzdu; určuje alimenty, ktoré musí otec dieťaťa zaplatiť (ak nie je bez príjmu), prípadne, že sa na alimenty má zložiť niekoľko mužov, ak žena uvedie ako eventuálnych otcov niekoľkých mužov; povoľuje umelé prerušenie tehotenstva, prikazuje rozviazanie manželstva, aj keď si rozvod praje len jedna strana, takzvaný „konkubinát“ stavia na úroveň manželstva; na materiálnu podporu oprávňuje teoreticky aj muža, ak splní určité podmienky; neuznáva spoločné vlastníctvo manželov; podporuje mnohé domovy pre matky a deti, ochranné komisie, stanice sociálnej starostlivosti pre dojčatá. Je to moderný humánny zákon, no v praxi môže spôsobiť mnohé ťažkosti či smiešne situácie. Súdy, ktoré boli prednedávnom preťažené procesmi týkajúcimi sa alimentov, sa nimi zapodievajú dodnes. Tak ako v iných oblastiach, aj v oblasti manželského práva sa napokon bude musieť pristúpiť k niekoľkým základným reformám. Teória sa v súčasnosti prispôsobuje životu, ľudia sa adaptujú na zákony. Preto ustupuje oprávnené volanie po definitíve a nutne sa obmedzuje na pozorovanie a úvahy. Západná Európa sa môže od ruských zákonov mnohému priučiť, od ruskej sociálnej starostlivosti všetkému a od ruskej údajne novej sexuálnej morálky a mravov ničomu. Pretože tá je zastaraná a niekedy spiatočnícka. Je napríklad spiatočnícke zakázať bozkávanie rúk – zo strachu, že by to degradovalo ženu na dámu. Je spiatočnícke, že si v kvetinárstvach v uliciach ruských miest kupujú kvety len mladé dievčiny, aby ich darovali svojim družkám – zatiaľ čo ich mladý mužský sprievod postáva netrpezlivo bokom, povznesený v svojej „komsomolskej“ pýche nad takú „buržujskú sentimentalitu“. Je spiatočnícke premeniť ženu zrovnoprávnením na neutrum, bolo by revolučné rešpektovať ju a dovoliť jej, aby zostala ženou. Je spiatočnícke ženy len oslobodiť – revolučné by bolo oslobodiť ich a skrášliť. Skutočná degradácia nenastala z „človeka“ na „ženu“, ale zo slobodných, eroticky kultivovaných ľudí vybavených schopnosťou milovať na sexuálne fungujúce cicavce. „Darwinizmus“ je spiatočníckejší, ako si mnohí dobrácki ruskí revolucionári myslia, a metafyzično, ktorého sa boja rovnako, ako sa občania boja vyvlastnenia kapitálu, je revolučnejší než ateistické malomeštiactvo. A dokonca aj prostitúcia nenávidená pruskými kráľovnami rovnako ako mnohými komunistami, je humánna a slobodná inštitúcia – v porovnaní s mrzutou, prírodovedne odôvodnenou sexuálnou slobodou.

Prostitúcia je v Rusku krátkou kapitolou. Zákon ju zakazuje. Ľahké dievčatá – v Moskve je ich oficiálne asi dvesto, v Odese asi štyristo – zberajú z ulice, premiestňujú na políciu a odtiaľ na pracovné miesta. V niekoľkých väčších ruských mestách je zopár domov lásky, sú však odsúdené na ohrozenú, biednu a primitívnu, provinčnú existenciu. Kupliarstvo sa prísne trestá.

Mnoho Moskovčanov bolo prinútených, zbaviť sa áut, a využívajú radšej železnicu. Šoféri sa majú dobre, štátna požičovňa automobilov nemá vo večerných hodinách často obsadený telefón a je iróniou, že ju zneužívajú na obchod s láskou. Hodina jazdy v automobile bez taxametra stojí šesť rubľov. (Zatiaľ čo toto píšem, dozvedám sa o novom nariadení, podľa ktorého musí byť vnútrajšok obsadeného vozidla stále osvietený.)

Rusko nie je nemorálne, ani nápad – je len hygienické. Moderná ruská žena nie je zhýralá, naopak: je poriadna a sociálne funkčná. Ruská mládež nie je nespútaná, je len nadmieru poučená. Manželské a ľúbostné zväzky nie sú nemravné, len verejné. Rusko nie je „močariskom hriechu“, ale prírodovednou čítankou...

Hoci tento stav podporuje a udržiava prudká propaganda, je sčasti aj prirodzenou reakciou na uplynulé obdobie príliš snivej, sentimentálnej a gýčovej lživosti ľúbostných vzťahov. Ak si noví reformátori myslia, že toto štádium vývoja erotiky je spontánnym prechodom k zdravej, novej, prirodzenej láske, tak možno len dúfať s nimi. Ak si ale myslia, že prirodzená láska medzi ľuďmi sa zaobíde bez toho, čoho sa ako „metafyzického elementu“ boja – tak sa mýlia. Erotický vzťah, ktorý sa obmedzuje len na telo a vedomie, vyzerá presne tak, ako som ho vyššie opísal. Našťastie je človek schopný vyrásť z puberty sexuálnej osvety a naivity ohriateho materializmu. Hoci by aj bol absolútne popieral existenciu „duše“ – jedného dňa ju pocíti: keď sa zaľúbi.

Frankfurter Zeitung, 1. 12. 1926

[1] August Ferdinand Bebel (1840 – 1913), nemecký filozof, predstaviteľ marxizmu, predmetom jeho teoretického záujmu bola ženská otázka, pozn. prekladateľky.

[2] Alexandra Michailovna Kollontajová (1872 – 1952), ruská revolucionárka, diplomatka a spisovateľka, dcéra ruského generála a Fínky, požadovala zrovnoprávnenie žien, pre sovietske ženy vybojovala právo na prerušenie tehotenstva a bola zástankyňou kolektívnej výchovy detí a voľnej lásky, pozn. prekladateľky.

[3] Grete Meise-Heßová (1879 – 1922), pražská rodáčka, spisovateľka, vo svojich dielach sa zaoberala sexuálnym oslobodením ženy, pozn. prekladateľky.

[4] Max Nordau (1849 – 1923), lekár, spisovateľ, politik, od mladosti bol prísnym naturalistom a zástancom evolucionizmu, zakladateľ Svetovej sionistickej organizácie, pozn. prekladateľky.

Slovenské vydanie Rothovej knihy Cesty do Ruska vyšlo 4. júna