Nad Sierrou Leone, vlastne nad celou oblasťou visí jeden veľký otáznik. Cítiť ho vo vzduchu, je napísaný v očiach ľudí, keď ešte stále s prekvapením rozprávajú o včerajšku a súčasne neisto dúfajú v zajtrajšok. Zajtrajšok, ktorý má byť lepší ako dnešok. Ale dovtedy sa pred ľuďmi vynorí ešte množstvo otázok: Naozaj sa mier udrží? Spravia politici raz niečo aj pre nás? Ako to bude vyzerať? Život bez korupcie… Možno sa nejakou náhodou môj vlastný osud pozitívne zmení… Možno má Boh nejaký plán… Možno je terajšia epocha naozaj jedinečnou šancou na preformovanie krajiny... Ale ako to uskutočniť?

V očiach ľudí stále svieti zmes optimistickej nálady vyvolanej zmenou a neistoty, keď nevedia, čo majú robiť. Sú nútení žiť v prechodnom štádiu, ktoré vždy dovoľuje len malinké krôčiky. Môžu si síce robiť plány a snívať, ale pohľad do budúcnosti zostáva zahmlený.

……

Keď som odchádzala, dozvedela som sa, že do mesta príde na návštevu prezident. Ľudia v Kailahune to považujú za dobrý vtip. John je rád, že sa opäť vraciame do hlavného mesta. Aj keď priama cesta z Kailahunu je teraz neprejazdná, a tak sa musíme terigať niekoľkohodinovou skratkou cez buš. Práce na ceste sú vraj v plnom prúde. Tie najhoršie výmole už opravili. Veď čoskoro tadiaľ pôjde prezident!

„Hlava štátu príde do poslednej diery v krajine? No to je úžasné! Tak nech len pekne využije tunajšiu cestu a nieže v poslednom momente ešte poletí lietadlom,” môj šofér sa hneď ponára do svojich pochmúrnych myšlienok. „Peniaze na stavbu cesty medzi Kenemou a guinejskou hranicou totiž zo zahraničia už dávno previedli,” informuje ma. „A kde je teda asfalt?!” A už sme opäť pri jeho obľúbenej téme.

Na polceste prechádzame cez križovatku, jedinú uprostred buše. Pred nami odbočuje nákladiak na sever do Kona. Na otvorenej korbe v páliacom slnku sa poriadne otriasa viac ako tridsať detí a mladých ľudí. „Všetci idú do baní,” hovorí John. „Mnohí to majú už v rodine. Už ich otcovia hľadali drahokamy. Ale teraz verbujú aj veľa detí, ktoré žili v mestách na ulici, alebo prichádzajú aj sami, niekde prespia a potom skúšajú šťastie.” John nesúhlasne pokýve hlavou. „Aj na to by sa mal prezident pozrieť,” dodáva ešte.

Keďže sa opäť ponára do svojich teórií o neodvratnom zániku svojho národa, chcem ho trochu vyprovokovať a pýtam sa ho, či tiež v kútiku duše netúžil hľadať diamanty. Ale John len rozhorčene zavrtí hlavou. „Tieto deti potrebujú vzdelanie, nie rýchly zárobok,” odpovedá teraz s úplnou vážnosťou. „Krajina, ktorá neinvestuje do vzdelania svojej mládeže, nemá šancu prežiť. To povedal už Nelson Mandela!”

Aj keď sa zdá, že chlapci na nákladiakoch sú hnaní skôr zlatokopeckou horúčkou ako zúfalstvom, cesta z baní späť je už teraz pre nich zatarasená. Aj rýchly zárobok sa čoskoro ukáže ako ilúzia, pretože mzda, ktorú dostanú za jeden drahokam, im postačí maximálne na dva až tri mesiace. To, čo ich čaká, nie je nič iné ako moderná forma otroctva. Jediné, čo im zostane, kým budú dennodenne rozkopávať zem za mzdu, ktorá im postačí iba na jedlo, bude sen o blahobyte a o šťastí.

Po návrate do Kenemy mi miestny básnik vtisne do dlane rukou napísanú hymnu na svoje mesto, v ktorej ospevuje práve časy kolonizácie. Vo vojne prišiel mister William o oko, teraz má veľa času, ktorý trávi vo svojom malom obchodíku. Bývalý novinár je tiež dlho na stope otázniku, ktorý hmatateľne visí aj nad Kenemou.

„Tento neznesiteľný prach sa tu každý deň usádza na nás a každý sa pod ním udusí,” sťažuje sa a vyklepáva si zo svojej košele okrovočervený oblak. „Tento prach je ponižujúci. Sme nútení žiť dennodenne v špine, pretože sa nikto nevie postarať o to, aby cestu vyasfaltovali. Akoby už vojna nespôsobila dosť nešťastia. Teraz aby ľudia ešte aj každý deň bojovali so svojou bezmocnosťou.“ Mister William už dávno nepíše stĺpčeky pre miestne noviny, ale teraz predáva šaty, topánky, keksy, nápoje a rybacie konzervy. Keď ho kopne múza, recituje anglických klasikov alebo píše básne.

Vzdelaní Sierraleončania ako on majú v pohľade okrem otáznika ešte aj množstvo smútku. Život im pretiekol pomedzi prsty. Strácať všetko, čo im bolo drahé, to sa už aj tak dávno naučili. Ale musieť sa kvôli nedostatku materiálnych prostriedkov vzdať viery v seba samého, to je zase ďalšia výzva. Mister William ma ešte kúsok odprevadí. „Snívam o tom, že budem môcť chodiť do knižnice.

Prečítať si o najnovších sociologických výskumoch,” hovorí potichu, zatiaľ čo okolo nás s ohlušujúcim hrmotom prechádzajú chlapci na motorkách. „Túžim po serióznej, intelektuálnej diskusii. Chudoba, to nie je len každodenný hlad. Tunajšia chudoba nezlomí len každú hrdosť, ale pošliape aj dôstojnosť ducha. To sa často znáša oveľa ťažšie a ťažšie sa na to pozerá ako na deti s nafúknutými bruškami.” Na malej križovatke sa so mnou rozlúči. Britský gentleman by dámu odprevadil až k vchodovým dverám, ospravedlňuje sa. Ale tie sú ďaleko. A on sa teraz musí vrátiť späť do svojho obchodíka. „Afrika má taký veľký potenciál,” povie ešte na rozlúčku, „žiaľ, nevyužívame ho.”

Nasledujúci deň na spiatočnej ceste do hlavného mesta prechádzame cez Waterloo, predmestie Freetownu, ktoré robí česť svojmu menu. Tak ako je Kailahun rušnou prechodnou stanicou, Waterloo je zas rušným záchytným táborom. Najprv tu bývali tisícky vnútorne presídlených osôb, potom sem prišli utečenci z Libérie. Potom tu opäť žili vnútorní presídlenci a dnes obývajú túto oblasť ľudia, ktorí čakajú na to, že jedného dňa bude všetko lepšie. Ale ich čakanie je dlhé.

Waterloo počas vojny povestného 6. januára 1999 tiež prepadli rebeli a zmasakrovali jeho obyvateľov. V ten deň len medzi vnútorne presídlenými zo Sierry Leone oplakávali stovky mŕtvych. Tí, ktorí si vo Waterloo zachránili život, dnes nemajú v pohľade len otáznik a hrôzu, ale aj neopísateľnú zlosť. Túto zlosť si momentálne nikto nevšíma, pretože spoločnosť sa sústredene pozerá dopredu. Dúfa v stabilný mier a je preto pripravená na trvalé zmierenie. Niektorým sa to však darí len proti ich vôli. Iní priznávajú, že momentálne toho nie sú schopní. Títo ľudia neveria Špeciálnemu súdu pre Sierru Leone, ktorý má dnes podľa vopred dohodnutej všeobecnej amnestie pre všetkých účastníkov vojny národu sprostredkovať nádych spravodlivosti. „V každom prípade sa môžeme snažiť o odpustenie, ale nezabudneme,” hovoria títo civilisti, ktorým začarovaný kruh v tejto oblasti neustále ničil ich životné plány.

Sierraleončania, ktorým počas vojny amputovali končatiny, sa nemôžu naučiť ani zabúdať. Dennodenne bojujú so svojím zmrzačením a bolesťami, nezostáva im nič iné, ako sa mlčky podriadiť svojmu osudu. …

…

Na dlhej lavici už sedia štyria 17-roční chlapci, v tvárach ktorých sa odráža zmes vzdoru a mrzutosti. Chceli by mi zveriť svoje príbehy. Rovnako ako mnoho podobne postihnutých ľudí ich už vyrozprávali aj iným, pred niekoľkými rokmi dokonca generálnemu tajomníkovi OSN Kofi Annanovi, ktorý sa vraj po návšteve u nich rozplakal. Napriek tomu chcú o svojich skúsenostiach hovoriť znova a znova. Žalovať osud, ktorému nerozumejú. Chcú pomenovať vinníkov, vyžiadať si súcit a rozhorčenie. Ich hrôza je zakorenená tak hlboko, že sa zdá, že aj stále spomínanie a rozprávanie o trápení má za následok ešte viac bolesti a zlosti.

Annette Rehrlová: Diamantové deti, preklad Natália Ďurníková

______________________

Knihu si môžete zakúpiť na www.rebelia.sk/diamantovedeti

Verejné prezentácie knihy:

4.decembra 2011, 15:15, kaviareň KC Dunaj/ Nedbalova 3 - prezentácia knihy v rámci filmového festivalu Jeden svet v Bratislave za účasti autorky - tlačovej hovorkyne Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov

15.decembra 2011, 17:00, Radnica/ Nám.SNP 1 - prezentácia knihy v Banskej Bystrici