Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman
Elena Ferrante
Anne-Marie O'Connorová
A.M. Homesová
Claire Messudová
Patrik Ouředník
Marie Kondo
Ned Beauman
Roger Moorhouse
Éric Faye
Jørn Lier Horst
Irvin D. Yalom

Gottland: Ani krok bez Baťu

Výrez z dobového plagátu obuvníckej firmy Baťa

Populárna kniha poľského publicistu Mariusa Szczygela je súborom reportáží o našich západných susedoch. Jej oblúk sa tiahne celým dvadsiatym storočím, prvá kapitola, z ktorej pochádza nasledujúci úryvok, sa venuje príbehu Baťovej firmy.

Egonovi Erwinovi Kischovi

Rok 1882: Zápach

– Prečo to tu tak smrdí? – pýta sa svojho otca Antonína šesťročný Tomáš Baťa. Takto sa prvýkrát pokúša usporiadať skutočnosť.

Nevieme, čo mu otec odpovedal. Asi bol vôbec málovravný.

Obuvník Antonín Baťa je druhýkrát ženatý. Dvakrát sa oženil s vdovou s deťmi. S každou mal aj vlastné dieťa. V malej obuvníckej dielni v Zlíne vyrastá spolu dvanásť detí zo štyroch manželstiev. Antonín má okrem toho sedem spolupracovníkov. Druhá manželka nemá rada prievan.

O dvanásť rokov neskôr: Nároky

Pred päťdesiatročným otcom stoja tri deti z prvého manželstva: Anna, Antonín a osemnásťročný Tomáš. Dožadujú sa dedičstva po mame. Navrhujú tiež, aby im už teraz dal to, čo by mali zdediť po ňom. Nemôžu čakať toľko rokov a v dome je navyše málo miesta.

Dostanú osemsto vtedajších zlatých v strieborných minciach a zamestnajú štyroch ľudí.

O rok neskôr: Zásada

Dlh súrodencov narástol na osemtisíc zlatých. Nemôžu si dovoliť nové kože a nemajú ako zaplatiť za staré. Antonín musí narukovať do armády, Anna odchádza do Viedne za slúžku.

Tomáš sa díva na zvyšky koží a v zúfalstve objavuje hlavnú zásadu svojho života: z nedostatku vždy urobiť prednosť.

Keď niet peňazí na kože, treba šiť topánky z toho, čo majú – z lacného plátna. Zo zvyškov kože sa dajú vyrobiť podošvy. A tak Baťa vymyslí jeden z hitov budúceho storočia – plátené topánky s koženou podošvou. Z Viedne sa vracia s niekoľko tisíc objednávkami za jediný deň. Ľudia začnú topánky volať baťovky.

Vďaka nim postaví svoju prvú továreň: na 200 metroch štvorcových pracuje 50 chlapov.

Rok 1904: Otázky

Zamestnanci si všimnú, že Baťa nikdy nie je pokojný. Jeho neustála rozrušenosť ľudí unavuje.

V jednom časopise sa dozvie o strojoch z Ameriky. Vyráža do Spojených štátov a v Lynn, meste topánok v štáte Massachusetts, sa zamestná ako robotník vo veľkej továrni. Sprevádzajú ho traja zamestnanci, ktorí si nájdu prácu na troch rôznych miestach. Prikazuje im, aby si dobre všímali všetky výrobné fázy. Každú sobotu sa štvorica zlínskych obuvníkov stretáva v saloone a vymieňa si postrehy.

Čudujú sa, že v Amerike si chcú zarobiť na živobytie už aj malé deti. Najväčší dojem na Baťu urobil šesťročný chlapec, ktorý po domoch za peniaze chytá muchy.

Kým jedni umierajú hladom, iní pečú na ulici placky a predávajú ich za cent. Tomáš si všíma zaujímavú črtu Američanov: masovo si osvojujú všetky vynálezy ľudstva.

Do Ameriky Baťa pricestoval s šesťsto osemdesiatimi ôsmimi otázkami, na ktoré chcel získať odpoveď. Počas pobytu pribúda ďalších sedemdesiat. Dochádza k záveru, že priemerný Američan má v porovnaní s Európanom vyššiu životnú úroveň preto, lebo sa oslobodil od rutín.

(Československí historici budú o šesťdesiat rokov tvrdiť, že „je jasné, že Tomáš Baťa bol v USA priemyselným špiónom.“)

Rok 1905: Tempo

Tomáš robí pokroky v angličtine a dozvedá sa o Henrym Fordovi. Tento – slovami E. L. Doctorowa – chlebodarca bol vždy presvedčený, že väčšina ľudí je príliš hlúpa na to, aby si zarobila na dobrý život. Ford preto dostal nápad. Rozdelil montáž automobilov na jednoduché úkony, ktoré by zvládol aj hlupák. Namiesto toho, aby jedného robotníka učil množstvo úkonov, zamestnal ho na jednom mieste iba jedným úkonom po celý deň a súčiastky nechal posielať na bežiacom páse. To by malo odbremeniť myseľ robotníka. (Uskutočnenie nápadu trvalo Fordovi niekoľko rokov.)

V Štátoch sa Baťa prvýkrát dopočuje o vynáleze náramkových hodiniek. Američania ich poznajú už štyri roky. Na začiatku dvadsiateho storočia začali počítať čas na minúty, a tak sa čas stal základnou mierou výroby. „Produktivita práce“ a „americké tempo“ – nové fetiše – rozdelili prácu na rovnaké jednotky času. Pracovný deň už neurčovali východy a západy slnka.

5. september 1905: Sekundy

V noci umiera otec.

Tomáš sa onedlho nato vracia do Zlína – ešte stále zapadákova, o ktorom Česi hovoria, že sa „tam končí chlieb a začína kameň“. Na stenu továrne maľuje veľký nápis: DEŇ MÁ 86 400 SEKÚND. Ľudia nad tým krútia hlavami a myslia si, že sa syn starého Baťu pomiatol.

1905 – 1911: Drina

Kupuje nemecké a americké stroje. Továreň má už 600 zamestnancov. Začína pre nich stavať obytné domy.

Keď v roku 1908 Ford spúšťa sériovú výrobu „automobilov pre každého“, Tomáš je nadšený: – Ford už používa bežiaci pás!

V Amerike si výroba páru topánok vyžaduje sedem hodín, vo Francúzsku takmer šesť. Tomáš píše na stenu gumárne písmenami veľkosti človeka: ĽUĎIA – MYSLIEŤ, STROJE – DRIEŤ!

Baťa potrebuje na výrobu páru topánok iba štyri hodiny. Obuvníci z celej Moravy sú zničení. Tomáš okolo továrne stavia tehlový múr s nápisom NEBOJME SA ĽUDÍ, ALE SEBA. (O vyše dvadsať rokov túto zásadu podcení. Ešte netuší, že sa sám stane svojou obeťou.)

Rok 1911: Láska

Zamiluje sa a zasnúbi. Zasnúbenie zruší, keď sa mu jeho nastávajúca prizná, že nemôže mať deti.

Január 1912: Máňa

Zúčastní sa slávneho českého plesu vo Viedni. Je už známym obuvníkom, topánky vyváža na Balkán i do Malej Ázie. Dúfa, že si na plese nájde budúcu manželku. Zapáči sa mu dcéra kustóda cisárskej knižnice Máňa Menčíková. Dievča vie hrať na klavír a hovorí tromi jazykmi. Tomáš vie, že na všetko treba mať písomnú zmluvu. Posiela priateľa, aby sa slečny opýtal, či by podpísala dohodu, podľa ktorej by sa rozviedli, ak by nemohla mať dieťa.

– A čo dobré od neho môžem žiadať, ak by som nesplnila jeho nádeje? – odpovedá budúca Marie Baťová. (Po dvoch rokoch neúspešných pokusov otehotnieť si Marie potajomky kúpi fľaštičku s jedom.)

December 1913: Fľaštička

Už niekoľko mesiacov bývajú vo vile, ktorú Tomáš postavil pred svadbou, aby žena necítila rozdiel medzi životom vo Viedni a v Zlíne. Keď majú viac objednávok a továreň pracuje do noci, Marie roznáša robotníkom limonádu a obložené chlebíky. Doma potom v noci premýšľa, či strom, ktorý nerodí, netreba vyťať, a díva sa na fľaštičku.

28. jún 1914: Vojna

V Sarajeve umiera arcivojvoda Ferdinand. Rakúsko vyhlasuje mobilizáciu.

Najvýznamnejší Čech dvadsiateho storočia, profesor filozofie a poslanec viedenského parlamentu Tomáš Garrigue Masaryk sa vracia z dovolenky. – Cestou do Prahy som videl, ako na vojnu odchádzajú naši ľudia: s odporom, ako na jatky – hovorí neskôr. Má výčitky svedomia. – Naši ľudia idú do armády a do väzenia, a my, poslanci, sedíme doma.

Tomáš Baťa je zhrozený: do vojny, ktorú vedie rakúsko-uhorská monarchia, musia narukovať všetci jeho robotníci. Na druhý deň dostane pri káve a vajíčkach na slanine nápad: zájde do Viedne a vynúti si objednávky na vojenskú obuv. Vajíčka nechá tak, nasadne na voz a trieli na železničnú stanicu do Otrokovíc neďaleko Zlína. Vlak už odišiel. Od povozníka preto kúpi kone a káže mu vlak dobehnúť. Cez tri dediny cválajú kone zarovno s rýchlikom, vo štvrtej už nevládzu. V priebehu šiestich minút kúpi Tomáš ďalší kočiar s koňmi. Doženie vlak a po niekoľkých hodinách dorazí do Viedne.

Verí, že skutočnosti netreba podľahnúť, ale ju vždy šikovne využiť na vlastné účely. Za dva dni získava objednávku na pol milióna párov topánok a záruku, že jeho robotníci nenarukujú.

Ostáva mu sedem minút, aby stihol spiatočný vlak, pretože v tom čase už jeden z policajných oddielov zatýka robotníkov na námestí ako dezertérov. Po ceste kočiar s Tomášom zapríčiní nehodu, pasažier preto vyskočí, uteká na železničnú stanicu a nasadne na vlak do Brna.

Prácu dáva aj robotníkom a obuvníkom, ktorých predtým nezamestnával, ba i bývalým zarytým nepriateľom. Pred nástupom na front údajne zachránil celý kraj.

Napriek kríze u neho pred koncom vojny pracuje okolo 5000 robotníkov, ktorí denne vyrobia desaťtisíc párov vojenských topánok.

Vtedy už Marie Baťová nemyslí na fľaštičku s jedom, ktorú si kúpila pred Vianocami, ani na zámer spáchať samovraždu, ak by jej s neplodnosťou nepomohla ani jedenásta kúra ôsmeho doktora.

Ten jej povedal, že v Zlíne neotehotnie. Tomáš Baťa musí opustiť svoj terén. Vycestujú teda na desať dní do Krkonoší. (Nikto neveril, že Baťa vydrží toľko dní nedozerať na výrobu.)

Keď vtedy vstával od vajíčok na slanine a rozbehol sa za vlakom do Viedne, bola Marie už v siedmom mesiaci tehotenstva.

17. september 1914: Tomík

Baťovi sa narodí syn Tomáš. Aby si ich neplietli, chlapca budú volať Tomík.

Rok 1919: Batizácia

Po vojne vzniká československý štát, časom značne „zbatizovaný“.

Egon Erwin Kisch píše: „Tomáš založil pobočku takmer v každej moravskej dedine, a tak obuvníci v Čechách, na Morave, Sliezsku a na Slovensku onedlho takmer vymizli. Topánky na mieru sa stali históriou. Potom Baťa vytvoril vlastnú sieť opravovní a obuvnícky stav zanikol úplne.“

Baťa sa bráni: – Na svete žijú dve miliardy ľudí. Celosvetovo sa každý rok vyrobí iba 900 miliónov párov. Každý človek potrebuje minimálne dva páry topánok ročne. Ctižiadostivý obuvník môže predať miliardu párov. Všetko je otázkou ceny a úrovne civilizácie.

Rok 1919: Klebeta

Hovorí sa (parafrázujem komunistického reportéra Kischa) o istom obuvníkovi z Ostravy, ktorý keď si uvedomil, že ho Baťa úplne zruinoval, zbalil svoju starú dielňu zo sedemnásteho storočia do dvoch debien a poslal ich do továrne Baťovi osobne. Potom s ženou i dvoma deťmi skočil do rieky.

Keď sa Tomáš pri preberaní zásielky dozvedel o zúfalom čine obuvníka, prikázal: – Napíšte nad to, že takto vyzerala dielňa v časoch, keď som začal pracovať.

Rok 1920: Človek

Šesťročný Tomík chodí do školy bosý. Jeho otec nechce, aby sa čímkoľvek líšil od kamarátov zo Zlína.

Otec inštaluje nové výrobné pásy, ktoré majú „každú ľudskú jednotku automaticky dohnať k čo najväčšej produktivite“. Keď niektorý robotník nestačí, pás sa zastaví a na stene sa rozsvieti červená žiarovka. Vďaka signalizácii celé oddelenie nielenže musí prerušiť prácu, ale vidí tiež, kto prerušenie zavinil.

„Ide mi nielen o budovanie tovární, ale aj ľudí. Budujem predsa človeka“ – zapíše si Baťa.

Rok 1921: Leták

Šíria sa klebety, že Baťu hospitalizovali na psychiatrii. Isté noviny dokonca zverejňujú adresu nemocnice. Po celom Československu sa začnú objavovať letáky:

NIE SOM BOHÁČ

NIE SOM CHUDOBNÝ

NEZBANKROTOVAL SOM

PLATÍM DOBRE

POCTIVO ODVÁDZAM DANE

VYRÁBAM DOBRÉ TOPÁNKY

PRESVEDČTE SA

Tomáš Baťa

Začiatok roku 1922: Kríza

V Európe už tri roky vládne povojnová hospodárska kríza a vrcholí inflácia. Československu sa napriek tomu podarí zvýšiť hodnotu koruny zo šiestich na osemnásť amerických centov. Krajina vo vzťahu k veriteľom silnie, firmy však už majú dlhy v cudzine. Baťove sklady s tovarom sú preplnené, zákazníci potrebujú topánky, na ktoré nemajú.

Mesačne sa predá iba to, čo Baťa vyrobí za štyri dni. Dvadsaťšesť dní by sa nemuselo pracovať.

Tomáš nechce bojovať za úľavy na daniach. Uvedomí si tiež, že ak by začal prepúšťať, nezamestnaní by od nového štátu okamžite žiadali podporu.

Iné továrne už prepustili tisíce ľudí. Trápi ho, že si nezamestnaní nebudú môcť dovoliť jeho topánky. Hodnota nemeckej marky klesá a Československo zaplavujú zo dňa na deň lacnejšie nemecké topánky.

29. august 1922: Zlacnenie

Deň sa začína šokom: na múroch sa objavujú reklamy s obrazom päste udierajúcej do slova „drahota“ a informácia, že Baťove topánky oddnes zlacnejú takmer o polovicu. Tie za 220 teraz stoja 119 korún.

Baťa zamestnancom tvrdí, že veľkú krízu nemožno zvládnuť po krôčikoch.

Zníži im plat o štyridsať percent, nikoho však neprepustí. Zaväzuje sa, že v závodných predajniach budú potraviny za symbolické ceny. Keďže hodnota koruny stúpa, aj so zníženým platom budú žiť takmer ako doteraz.

Zákazníci sa bijú o jeho topánky. Za tri mesiace predá všetko na sklade.

Je si samozrejme vedomý, že zníženie cien znamená ohromné straty, iba tak však získa hotovosť. Tá má nakoniec trikrát vyššiu kúpnu silu, a tak bude môcť nakúpiť trojnásobné množstvo materiálu.

Aj ostatné firmy znižujú ceny, je už ale neskoro. Baťa ich predbehol. Noviny píšu o zdanlivo nelogickej, v skutočnosti však geniálnej reakcii na posilnenie koruny.

Baťa slávi úspech. Do roka prijme tisíc osemsto nových zamestnancov a zvolia ho za starostu Zlína.

Máj 1924: Čiapka

Desaťročný Tomík cestuje s rodičmi autom s otvorenou strechou do Brna. Vietor mu odfúkne čiapku. Auto zabrzdí a chlapec sa za ňou rozbehne. Keď sa vráti, otec mu povie: „Hovoril som ti, aby si dával pozor. Ak sa to stane ešte raz, pôjdeme bez teba.“

O desať minút sa situácia zopakuje. Tomáš Baťa prikáže zastať a synovi podá desať korún: „Choď na najbližšiu železničnú stanicu a príď do Brna vlakom. Naspäť ťa zoberieme autom.“

Otec sa ale nakoniec musí vrátiť bez syna. Ten včas dorazil do Brna, zašiel do Baťovej predajne, požičal si peniaze od pokladníka a vlakom sa sám vrátil do Zlína.

Článok môžte podporiť na vybrali.sme

Slovenské vydanie Gottlandu vyšlo v auguste

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia