Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Elena Ferrante
Anne-Marie O'Connorová
A.M. Homesová
Claire Messudová
Patrik Ouředník
Marie Kondo
Ned Beauman
Roger Moorhouse
Éric Faye
Jørn Lier Horst

Ich zázračné oppidum

Poviedka Ich zázračné oppidum je súčasťou knihy Vandy Rozenbergovej, ktorá vychádza pod názvom Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov. Autorka sa trikrát dostala medzi finalistov v súťaži Poviedka, je texty ste mohli počuť aj vo vysielaní českého a slovenského rozhlasu.

-

Každý má svoj sen. Perla sníva o krásnom byte. Staré obytné domiská, čo boli útulné ako hniezda vtákov, chránené zo všetkých strán a zabezpečené pred votrelcami, v ich meste zbúrali. Dom, v ktorom žije, je šedivý a starý, nie však ušľachtilým spôsobom veľkomestských bytov s točitým schodiskom a mramorovou dlažbou. Je to obyčajná zanedbaná bytovka bez strechy, na jednej strane spojená s kotolňou.

Perla by chcela bývať inak. Ak o tom chce snívať, pustí si svoj obľúbený film. Možno aj Mojmír má nejaký sen, ale Perla o ňom nevie. Aj teraz, keď sa pohybuje po kuchyni, pretože chce upiecť kura, má svoj sen stále so sebou. Díva sa na biele dvierka skriniek. Stojí na orechovej podlahe zo skutočného dreva. Odpíja si z ružovej šálky z francúzskeho porcelánu a elegantná v bielom roláku šikovnými pohybmi umýva kurča a solí ho zvonku i zvnútra.

V skutočnosti stojí na sivom linoleu a dvierka jej kuchynských skriniek visia z pántov. Eleganciu nosí vo vnútri a nemožno ju vidieť voľným okom. Sníva o sebe ako o kráľovnej. Perla je sivá presne ako dom, v ktorom žije, takže si také veľké snívanie môže dovoliť.

„Mojmír, idem sa kúpať,“ otvorí dvere do izby, v ktorej po celý ten čas sedí človek za počítačom a hrá hru.

„Dobre moja,“ povie Mojmír a jedným kliknutím posiela tristo Sparťanov do boja. Perla chápe, že muž má svoje úlohy. Poraziť nepriateľa, ochrániť svoju dedinu, ukoristiť čo najviac dreva na zimu. Ona sa kúpe a myslí si, že Mojmír možno nakukne dnu, vkradne sa k nej do vane ako voľakedy a voda vystúpi až po okraj. Ale Mojmír teraz nemôže. Bojuje.

„Mám dobrého muža,“ premýšľa Perla.

„Nepije. Nechodí do krčmy, ani netipuje. Nehráva poker, biliard, ani karty. Nemá frajerky a jediné peniaze, ktoré odkladá, sú tie na letnú dovolenku. Z práce ide vždy rovno domov. Ale načo?“

Perla je čistá, kura upečené. Je február a vonku tma. Až teraz prichádza domov Maroshko. Má šestnásť rokov, hráva basketbal a do mena si vkladá „h“. Perla mu odkrojí stehno a Mojmír mu naleje kofolu. Po večeri sa rozídu, každý do svojho oppida.

Otec sa vracia na bojisko, Maroshko si vkladá hlavu do slúchadiel a Perla si navlieka telo do svojej nočnej košele, aby priamo z postele sledovala film, ktorý ju nikdy neomrzí. Miluje Eriku. Erika je hlavná postava. Svieža päťdesiatročná spisovateľka, elegantná, iskrivá, pracovitá a nezávislá a býva v najkrajšom dome na zemeguli.

Pred polnocou, keď Imperiáni vo vedľajšej izbe nielenže odrazili útok, ale rovno dobyli susednú dedinu sa zástupca miestodržiteľa Pretorián Mojmír zvalil do postele. Predtým ešte pohľadom skontroloval Perlu a zamyslel sa nad faktom, že je to naozaj dobrá žena. Nevysedáva s kamarátkami na káve, nenecháva peniaze v kaderníctve, ani v kozmetike, nevyvoláva mu zbytočne do roboty, ako to robia ženy jeho kolegov, neháda sa pre každú hlúposť, dobre varí, pečie domáci chlieb a z práce ide vždy rovno domov.

„Ale načo?“ opýtal sa v duchu a vyčerpaný z boja zaspal. Mimochodom, v tejto posteli posledný raz.

aby nespadla. Čo vidí prvé, je jej sivý kabát a fialový šálik, oboje zavesené v pootvorenom šatníku, v pootvorenej skrini zo svetlého dreva s vyrezávaným štítom a mosadznými rúčkami, ktorú v živote nevidela.

Roztrasenou rukou prejde po dreve. Je hladké a vonia.

Otočí sa a vyjde späť na chodbu, potom dolu schodmi na ulicu.

Chvíľu len tak stojí a dýcha. Cudzí byt. Ale zdá sa, že je plný ich vecí. Trasľavou rukou vyťuká mužovo číslo:

„Kde sú?“

„Kto?“

„Tí ľudia. Štáb. Mám čakať?“

„Mojmír nevie, o čom hovorí. Počkaj, počkaj Perla, ja neviem, o čom hovoríš... Bože môj, aký štáb?“

„Tí ľudia, čo ničia veci. Čo rúbu pekné stoly a pília dobré skrine... Tí, čo stavajú sen. Čo renovujú! A ty – nie si s nimi? Aha, to je súčasť prekvapenia...“

„Perla, čo sa deje? Som v hale a slabo ťa počujem, máme vývoz a neviem čo vlastne potrebuješ.“

„Príď hneď domov, Mojmír.“

Vracia sa späť. Chcela sa upraviť v zrkadielku, keby tam predsa len boli nejakí ľudia s kamerami, ale zdá sa, že ani nevládze zdvihnúť ruky, mechanika ich ovládania je mimo prevádzky.

Nebol tam nikto.

Byt je ako nový. Nie, byt je nový.

Teraz vchádza smelšie a hneď za sebou zatvorí. Kuchyňa je sve- tlá. Perla vie, že tento odtieň, trochu jemnejší ako vanilka, sa volá slonia kosť. V jej strede je pracovný pult. Na pravej strane miest- nosti nachádza vysokú vstavanú policu a v nej má pod sebou zabudované všetky spotrebiče, umývačku riadu, teplovzdušnú rúru,

mikrovlnnú rúru, celkom hore dokonca televíziu. V jednoduchých zasklených skrinkách vidieť malé aj veľké šáločky, sivé a biele, na okne stojí šesť terakotových kvetináčov s drobnými bielymi fial- kami. Drevené stoličky pri pracovnom pulte sú zoradené po dvoch na každej strane a na jednej visí starý Perlin svetrík. Zabudla si ho v kuchyni, keď sa včera išla kúpať. Erika by povedala

keď je to príliš silné a chce sa ti plakať, zapoj rozum. Prijímaj to rozumom, Perla!

Zdráha sa pripustiť, že by jej to mohlo patriť. Predtým, než vojde do spálne, zatvorí na chvíľu oči a prinúti sa prijať to rozumom. Tuší, že keď otvorí dvere, bude tam nádherná biela posteľ s vysokými čelami z ohýbaného dreva. Lesklá drevená podlaha zo širokých dosák. Huňatý koberec soľ a korenie s vysokým vlasom. Toaletný stolík pravý biedermayer a pod oknom drôtená panna – ako zvláštny stojan na šaty.

Vošla a je to tam. Presne také. Ľavú ruku má stále na ústach, pre prípad, že by ju rozum opustil. Do pravej chytá veci. Na toaletnom stolíku sú všetky jej drobnosti. Nemá ich veľa, ale sú cenné, sú od Mojmíra. Skrine, vysoké a biele, splývajú so stenou a jej i jeho oblečenie sú v nich starostlivo uložené.

Keď prichádza Mojmír, Perla ho čaká v bielom koženom kresle. Podobnú situáciu vo svojom oppide nikdy neriešil. Nestalo sa mu, že by zapol počítač, prihlásil sa heslom ku svojmu vojsku a namiesto disciplinovaných Sparťanov tam našiel skupinku opitých námorníkov z Kolumbovej Santa Márie. Je naozaj otrasený. Druhú signálnu sústavu má odstavenú.

Vlastne to vedela hneď – že to nezariadil on. Mojmír by také čosi nikdy nevymyslel.

Drží si rukami hlavu ako vo zveráku.

„Mám ísť na políciu? Možno náš byt niekto podvodom predal a rovno ho aj zariadil. Ale uznaj sama, ráno vstanem, nechám neupratanú posteľ a raňajky na stole, kefku hodím na policu a neviem nájsť druhú ponožku – a o osem hodín sem prídem a som u cudzích? A naše veci? Všetky sú uložené. Veď to sa nedá, Perla! Nemožno za pár hodín prevrátiť celý dom hore nohami, vymeniť všetko a ešte to aj upratať. Aj tá kefka je na svojom mieste, pravda, len kúpeľňa je trošku iná! Nepatrne! Drobné úpravy! Aj tá ponožka čo nemá pár, je v skrini, pozri, položená hneď navrchu. Bože, nemôžem s tým ísť na políciu, nemôžem s tým ísť k lekárovi, nemôžem s tým ísť nikam, ba nemôžem to nikomu povedať! Idem sa aspoň popýtať po susedoch.“

Mojmír zistil, že nikto nič nevidel. Prezerá nábytok zo všetkých strán a hľadá akékoľvek značky, alebo čísla. „Nálepky, či kódy, musí tu niečo byť.“

Kontroluje každý centimeter, každú skrinku, podlahy, steny, lampy, kvety, obrus, uteráky v kúpeľni. Nič.

„Predstav si, vyniesli aj odpadky,“ volá na Perlu a jej sa vidí celkom logické umiestniť do novej kuchyne nový smetiak bez starých odpadkov.

V kuchyni muž pootvára všetky zásuvky a obdivuje rafinované systémy. Vytiahne si jeden z pohárov. Prezerá chladničku. Pozri, ešte je tu aj to kura z večera, volá na ňu, vyťahujúc slivovicu, ktorá je tiež tam, kde má byť.

„Nalej si za jeden,“ hovorí mu žena, „Niečo ti pustím.“

Po dlhom čase netrávi Mojmír večer so svojimi Sparťanmi, ale pozerá film so svojou ženou.

„Perla, tá hlavná postava, tá Erika... má úplne rovnakú posteľ ako je táto! Neviem, čo sa deje. Izba v tom filme je rovnaká. Celý byt je taký! Pravda, s malými dispozičnými úpravami... predsa len, náš triapolizbový bytík v starom tehlovom dome sa nevyrovná jej domu na pobreží, ale inak, to všetko ostatné... Bože môj.“

Na obrazovke plače hrdinka Erika za svojím pracovným stolom a je na ňom...

„Presne tá istá váza! Aj tie tulipány v nej sú rovnaké! Perla, ona má taký sveter ako máš ty!“

„Nie, Mojmír, to ja mám taký sveter ako ona.“

„Chceš ma presvedčiť, že sa nám tu vyčaroval kus nejakého filmu?! To je absurdné. Čo sa stalo? Zariadila si to ty, však? Vedel som to. Aby som nesedel za počítačom a hral hry. Perla, povedz prosím, že si to zariadila ty sama, ty sama!“

„Nie Mojmír. Nič som nezariadila. Vieš, že sa hanbím zavolať aj na informácie o presnom čase. Vieš, že v reštaurácii si neviem vypýtať jedálny lístok. Nedokážem ísť na mestský úrad vyzdvihnúť tlačivo, lebo by som musela klopať na cudzie dvere. A na rodičovskom združení sedávam úplne vzadu, aby sa ma nikto nič nepýtal. Ako by som to mohla zariadiť? Vieš predsa, že z práce idem rovno domov, tak ako aj ty, že som rada doma a nikde inde, že rada varím a rada sa kúpem a rada ležím vo svojej posteli, vo svojej nočnej košeli a pozerám filmy. To je všetko v mojom živote a to mi aj stačí.“

„Hm, tak ale podľa toho, čo hovoríš, som mohol prísť prvý domov ja a nájsť tu, povedzme, múzeum obranných štítov z grécko-perzských vojen.“

„Tak si mal prísť prvý.“

Dohodli sa na tom, že Maroshkovi nemôžu povedať o zázraku.

„Je to môj dar. Pre mamu,“ povedal Mojmír a poprosil Maroshka, aby o tom vonku príliš nerozprával.

„Tak to je iný štýl,“ hulákal Maroshko a nadšene chytal všetko do rúk. Vo svojej novej bielej izbe objavil techniku zabudovanú do bieleho nábytku a nový notebook na stole rovno pred oknom. Jeho výkriky ich prinútili byť mu stále v pätách a tlmiť ich.

Maroshko vošiel do novej rodičovskej spálne.

„Ty kokos. Tak to je iný priestor lásky,“ pokýval Maroshko hlavou.

„Veru Majko, tento priestor je teraz naozaj iný,“ vzdychol si Mojmír, nevediac si predstaviť, že tam dnes bude spať.

Ale vyspali sa. Vyspali sa do soboty. Do voľného dňa, ktorý sa od pracovného líšil len tým, že sa Perla po raňajkách opýtala, či si dá Mojmír kávu a on povedal – uvar moja! Kým ju vypil, vycvičil dvadsať otrokov z Helladie, zabral pre seba a svoje oppidum ďalšie úrodné polia a kováč zo susednej dediny mu za tridsať strieborných mincí ukul dva železné chrániče na hlavu.

Perla sa teraz pritúlila k mužovi, najprv nesmelo, potom, keď ju pevne chytil za rameno, celkom isto.

„Ako často si pozerala ten film,“ pýta sa ženy, hladkajúc ju po chrbte. „Každý večer?“

„Nie, preboha. Ale tak dvakrát v týždni určite.“

„A nepoznáš nejaký film, ktorý sa odohráva na plachetnici? To by sa mi páčilo... Plachetnica v Egejskom mori...“

„Nepoznám, Mojmír.“

„Keby som to teraz chcel vyskúšať ja, dopadlo by to asi ako s macochou, keď chcela zopakovať Maruškin úspech s jahodami. Keby som si každý deň púšťal film o plachetnici a naplno ho prežíval, miloval tú loď a stotožnil sa s ňou, keby som o tom naozaj sníval, nestalo by sa nič. Čo myslíš?“

„Asi nie.“

„Ja si myslím, že isto nie. A vieš prečo? Lebo by bolo zbytočné chcieť niečo viac, ako je toto,“ Mojmír kývne rukou do priestoru.

„Máme krásne miesto pre život a mali by sme si ho užiť. Hm? Tento priestor lásky,“ Mojmír sa prevalil na ženu a Perla slabo a zahanbene zvýskla. Chytil jej hlavu do dlaní a povedal, že sa cíti byť taký iný, ako iný je ich byt.

„Vieš Perla, nikdy som dobre nerozumel tomu prepojeniu ducha s hmotou. Keď sme v škole mali technické kreslenie, učiteľ Milučký nám jednostaj vykladal o veľkých stavbách a o duchu s hmotou. Vidíš, a ja tomu začínam rozumieť. Duch spojený s hmotou, to je čosi ako trvanlivosť a krása. Napríklad ten môj pracovný stôl, ten je teraz úplne iný, dokonca má káble zabudované v nábytku a v stene a všetko je to také čisté, nič nezavadzia. Mám pohodlné kreslo s pohyblivou opierkou, nebude ma tam bolieť chrbát. Nehovoriac o tom, že ten počítač je vlastne notebook a môžem si ho vziať kamkoľvek so sebou. Aj do Tučepi.“

Perla má dobrého muža, ale je tiež pravdou, že sa ho snaží nerozčúliť, napríklad tým, že by mu zakazovala hrať hry. Spomína si, ako raz ráno jeho opuchnutej nevyspatej tvári povedala – asi si už závislý. Vtedy najskôr zvýšil hlas, ale potom sa ovládol a celým telom začal vysvetľovať: „Kdeže moja. O mňa sa ty neboj. Ja viem, čo je závislosť. Vidím chlapov v robote, ako si požičiavajú peniaze, keď všetko nechajú pri automatoch alebo v stávkovej kancelárii.Som doma? Som. Hazardujem? Nie. Tak sa o mňa neboj.“

Odvtedy o tom nehovorila. Až dnes.

„Mojmír, mal by si tie hry obmedziť. Pre istotu. Neprežívať to tak. Vlani, keď sme boli v Tučepi, celý týždeň si vydržal nehrať. Pamätáš? Nebolo tam žiadne pripojenie, žiadny počítač a vidíš, ani si si nespomenul na Pretoriánov. Nič ti neušlo.“

Muž prešiel rukou po hladkom bielom ráme postele.

„Perla, týždeň je pre hráča ako ja strašne dlhý čas. Keby som bol stratil jeden celý týždeň, bol by som býval zase na začiatku. Nerozumieš tomu. Stavanie dediny, nulové zásoby obilia, nemal by som ani nárok na žiadne brnenie... nehovoriac o armáde, to je najťažšia robota, vychovať si svojich chlapov... Perla, minulý rok, keď sme boli v Tučepi… poprosil som Maroshkovho spoužiaka, nech to ten týždeň hrá za mňa. Je síce len začiatočník, ale udržal ma v prvej desiatke.“

Privrela oči a cítila sa ako to surové kura na pekáči. Otvorila ich a pozrela na svojho kuchára. Zabalená v nových návliečkach pretočila sa na brucho a zaborená tvárou do matraca sa rozosmiala. Ešte ju takú nevidel.

Perla je teraz taká iná, ako iný je ich byt.

Pregúľala sa opäť na chrbát a roztiahla ruky.

„Poď za mnou.“

Neisto ju objal.

„Pôjdeme aj tento rok do Tučepi?“ opýtala sa.

„Pravdaže.“

„Tak, keď sa vrátime, priprav sa na to, že to múzeum štítov z grécko-perzských vojen tu bude. Ja to zariadim.“

(c) Vanda Rozenbergová, Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov. Inaque 2011

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia