Joseph Roth - posledný z pozostalých

„Nerobme si žiadne ilúzie,“ napísal Joseph Roth v januári 1933 Stefanovi Zweigovi, „bude nová vojna. Zavládlo barbarstvo, rozpútalo sa peklo.“ Snáď nebol jediný, kto s krištáľovou jasnosťou predpovedal nielen nastávajúci celosvetový konflikt, ale aj jeho absolútne zničujúci dopad na dôveru v civilizovanosť ľudskej rasy. Spisovateľ pochádzajúci z haličských Brodov bol práve na ceste z Nemecka a jeho knihy mali čoskoro vzbĺknuť na hranici, rovnako ako napokon aj Zweigove. Zamieril do Paríža, kde v máji 1939 v ťažkom delíriu tremens a s obojstranným zápalom pľúc umrel.

Odborníka na stratených ľudí, ktorý vo svojich nemecky písaných románoch vyznával všetky kvality jidiš literatúry, pretože jednoducho nemohol inak, pochovali „po katolícky“, no opatrne, keďže nik nevedel spoľahlivo doložiť jeho krst. Na Cimetiére de Thiais bolo v smútočnom zhromaždení cítiť napätie: rakúski legitimisti, komunisti, katolíci a židia – tí všetci tvrdili, že zosnulý patril im. Kontroverzia bola napokon Rothovou životnou filozofiou. Bol mnohým pre mnohých.

Hoteloobčan

Hoci Roth opustil vlasť až v roku 1933, stratil ju už v okamihu rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie. Ani predtým sa nezvykol zdržať dlho na jednom mieste a nedá sa o ňom povedať, že by sa niekde naozaj usadil, no v roku 1918 sa stal skutočným, plnokrvným hoteloobčanom. Azda je viac ako náhoda, že jeho prvý vydaný román sa odohráva práve v hoteli.

Roth v ňom použil štýl, ku ktorému sa naplno už potom nevrátil: krátke, priam úsečné vyjadrovanie s absenciou pátosu, ktorý tak rád používal v neskorších dielach. V tom čase patril k hnutiu nová vecnosť a román naplnil jeho požiadavku, že veci treba vnímať a hovoriť priamo. Od februára do marca 1924 román vychádzal na pokračovanie vo Frankfurter Zeitung a v tom istom roku vyšiel aj knižne.

Ústrednou postavou Hotela Savoy je Gabriel Dan, ktorý má všetko, čo má večne blúdiaci žid mať. Dan sa vracia z vojnového zajatia, vydáva sa na Západ a uviazne v najeurópskejšom hoteli Východu – hoteli Savoy. Hotel je symbolom sám o sebe, ikonou metaforizujúcou svet a ľudí; rôzne poschodia ukrývajú rôzne osudy ľudí z rôznych sociálnych vrstiev.

„Do hotela Savoy sa dalo prísť s jednou košeľou a odísť ako pán dvadsiatich“ je veta, ktorá sa v románe opakuje viackrát. Ako pesimistovi z presvedčenia a životných skúseností sa však Rothovi zdá viac pravdepodobná opačná cesta. Gabriel je pasívnym hrdinom, akosi mimochodom prežil zákopy, zajatecký tábor a cestu na hranice a rovnako mimochodom sa uchýlil do hotela Savoy. Stasia, ktorú stretáva v jednom z jeho predpekelných kruhov, ho síce upúta a zaľúbi sa do nej, no šancu na naplnenie tohto vzťahu necháva vyprchať. Vo svojej odovzdanosti sa osudu stelesňuje to, čo tak výstižne vyjadril iný hoteloobčan Lion Feuchtwanger: „... mali pravdu so svojou nevierou, pesimizmom, so svojím nihilizmom a on bol hlupák, pretože veril. ,Silný človek bojuje´- taká blbosť.“ Gabriel už dobojoval, neverí nikomu a ničomu a neverí ani tomu, že by niekto uveril jemu. Dokonca aj cesta na Západ sa pre neho stáva akousi chimérou, snom, ktorého naplnenia sa podvedome hrozí. Vie totiž, že vlasť, po ktorej túži, nenájde ani tam. Hotel ju aspoň ako-tak nahrádza, láskavo mu dovoľuje dúfať a jeho obyvatelia suplujú rodinu, ku ktorej sa cíti čoraz viac priťahovaný.

Spisovateľ umiestnil hotel Savoy do priemyselného mesta a toto mesto, pokryté uhoľným prachom, zhnité a špinavé, viní zo smrti robotníkov, morálneho úpadku, násilia, pijanstva a v konečnom dôsledku aj neodvratnej krvavej revolúcie. Továrnici stelesnení spoločnosťou, ktorá sa schádza v nočnom klube pozorujúc tancujúce nahé dievčatá odkázané na tento spôsob obživy, slúžia tomuto mestu, modle pokroku a Roth im podvedome upiera právo na dušu. Bývalý šepkár, kedysi ašpirujúci divadelný režisér a Gabrielov sused Ábel Glanz to odôvodňuje priam biologickou nemožnosťou: „Veru tak, pán Dan, ľudia majú zlé srdcia, primalé. Veľa sa doň nevojde, len žena a dieťa.“

Gabriel je až priveľmi ľudský, slabý, skrýva sa v ňom priveľká časť našich dejín, strednej Európy a Stasia je až priveľmi ženou, „ktorá sa dopúšťa hlúpostí nie preto, že by bola nedbalá či ľahostajná, ale preto, že je nešťastná“. V hoteli Savoy sa bolesť stáva kolektívnou bolesťou, zúfalstvo kolektívnym zúfalstvom, každý však žije s nimi sám, „vo svojom malom, súkromnom pekle“.

Jiří Trávníček veľmi výstižne pomenoval tri veci, ktoré definujú strednú Európu: nemčina, židia a skúsenosť exilu. Roth bol žid, písal po nemecky a svet otcov nechal za sebou. V Savoyi tento svet reprezentuje americký milionár Bloomfield, na ktorého čaká celé mesto. Práve tomuto exulantovi vkladá Roth do úst definíciu, ktorá s ohromujúcou presnosťou definuje bolestnú podstatu spisovateľa: „Som východný žid a naša vlasť je tam, kde máme svojich mŕtvych.“ Roth sa púšťa do popisu miest, v ktorých bývajú: „Ľudia prechádzajú popri sebe ani nemé tiene, je to stretnutie duchov, blúdia tu nebohí. Tisícročia kráča tento národ po úzkych uličkách.“ Chápe čaro a príťažlivosť štetlov, zaháňa myšlienku na ich zánik, no pritom vie, že je to svet balansujúci na svojom sklonku.

Na križovatke ideológií a náboženstiev

Josepha Rotha často spájajú so socializmom či dokonca komunizmom. Nie je to celkom presné, no zapadá to do kontextu vtedajšej doby a do podmienok, v ktorých spisovateľ tvoril. Sám o svojej mladosti a detstve podával (sčasti zámerne) neurčité informácie, skutočnosť je však taká, že pochádzal z priemernej haličskej židovskej meštianskej rodiny. Napriek svojej nechuti k meštianskemu publiku mu nič nebránilo, aby v roku 1929 písal pre konzervatívny Münchner Neuesten Nachrichten a nechal si platiť veľa za málo. Hoci sa v článkoch pre socialistický Vorwärts podpisoval ako Červený Josef, jeho diela nemali ani tak socialistický ako skôr sociálny nádych. Vedel výstižne popísať atmosféru prvých rokov 20. storočia a treba pripomenúť, že tá nebola v strednej Európe veľmi pôvabná. Prvá svetová vojna strhla so sebou nielen monarchiu, ktorú nazýval spisovateľ svojim domovom, ale i celý systém morálnych hodnôt.

Podobne ako veľa iných intelektuálov aj Roth spočiatku vášnivo flirtoval so socialistickou ideológiou, no po svojich cestách do sovietskeho Ruska (1919 – 1930) dospieva k presvedčeniu, že komunizmus nie je koncom meštianstva, ktoré sa mu z hĺbky duše bridilo, ale len momentom vzniku novej buržoázie: „Na troskách zničeného kapitalizmu zastane nový buržuj... primitívny ako v prapočiatkoch kapitalizmu...“ Roth bol známy svojim antimilitaristickým postojom, ruskí komunisti ho, podobne ako mnohých iných, oslovili proklamovanou snahou o nastolenie mieru. Taliansky spisovateľ Claudio Magris v knihe Ďaleko odtiaľto s podtitulom Joseph Roth a východožidovská tradícia pripomína, že „význam jeho útočných a nekompromisných článkov, ktoré po návrate z vojny písal do rôznych ľavicových plátkov, nezotrel ani jeho neskorší zamietavý postoj“, v chaotickom medzivojnovom období však mnohí menili rýchlo a radikálne názory a nik sa tomu nečudoval.

V posledných rokoch svojho života rozpoltený Roth so zápalom brojí nielen proti fašizmu ale aj proti komunizmu a liberálnej demokracii a sníva o katolíckej c. a k. monarchii. Dokonca sa domnieva, že jedine katolícka cirkev dokáže zabrániť celosvetovému konfliktu, vyčíta pápežovi, že sa nepostavil fašizmu a vyhlasuje o sebe, že je katolíkom. Bohužiaľ vieme, akú rolu napokon cirkev v mnohých krajinách zohrala a ako veľmi sa spisovateľ mýlil.

Jeho kritike neunikli ani židia, resp. východní židia, ktorých osud Roth zaznamenáva s nevídanou vášňou a vhľadom. Napriek bohémskemu spôsobu života kdesi v hĺbke duše zostal melancholickým východným židom. Zmätený a otrasený vojnovými zážitkami hľadá odpoveď v židovských tradíciách a podobenstvách a sleduje, čo sa deje s jeho národom. Odsudzuje sionizmus, keďže odmieta nacionalizmus v akejkoľvek forme. Židom vyčíta, že sa postavili len proti antisemitizmu, zatiaľ čo mali odmietnuť nový režim nastolený v Nemecku ako celok. Z jeho románov však na mnohých miestach dýcha precítené pochopenie pre Ostjuden. Ako správne poznamenávajú mnohí vtedajší doboví kronikári, židia žijúci v niektorých ruských guberniách alebo na Haliči, boli exotickým zjavením nielen pre západných kresťanov, ale i pre židov z Viedne, Prahy či iných väčších miest monarchie. Atmosféru štetlu, domova, ktorý žid vydávajúci sa do diaspóry, na západ, stráca, zachytili i iní, málokomu sa však podarilo tak dokonale preniesť na papier clivotu a rozpoltenie duše, ktorá túto cestu sprevádza.

Šialenstvo

Stalo sa akýmsi dobrým zvykom, že melancholickí literárni velikáni napokon skôr či neskôr prídu o rozum. Roth vychovávaný v chasidskom prostredí pokladal duševné choroby za prekliatie, za trest Boží a primerane tomu sa ich bál. Jeho otec strávil značnú časť života v ústave pre choromyseľných a neskôr ho umiestnili u haličského wunderrabbiho – rabína, od ktorého sa doslova očakávali zázraky. Svojho syna nikdy nespoznal, o rozum prišiel skôr, než sa narodil, a tak malého Josepha vychovávala iba matka s pomocou príbuzných.

Podobne skončila aj jeho manželka, ktorá ťažko znášala mondénny život po boku novinára. Spisovateľ prepadal často depresiám, v období po manželkinom zrútení začal veľmi piť a tak sa (oprávnene) obával nevyhnutného: splýval so svojimi románovými postavami, vymýšľal si, zahmlieval.

Roth bol nielen brilantným fabulátorom, ale i mystifikátorom – šíril o sebe legendy, ktoré sa až neskôr ukázali ako mylné. Už ako chlapec vyrastajúci v neúplnej rodine si vymýšľal fantastické historky o svojom otcovi a vlastnom narodení, iné sa týkali jeho údajného vojnového zajatia či pôsobenia v rakúsko-uhorskej armáde. Mnohé z toho, čo tvrdil, sa nedá spoľahlivo doložiť. Červeného Josefa vystriedal monarchista a tradicionalista, žida katolík a katolíka žid. Prehlasoval, že nenávidí film, no v období pred svojou smrťou pracoval na niekoľkých scenároch a všetko nasvedčuje tomu, že z Európy by mu napokon pomohla diva strieborného plátna – Marlene Dietrich.

Jeho hrob je našťastie označený pravdivým, nekontroverzným a jednoduchým nápisom: Rakúsky spisovateľ – zomrel v parížskom exile. Aj tu však treba dodať, že Rakúsko je v tomto prípade skôr pomenovaním pre celú monarchiu než len pre malú krajinu, ktorá pod týmto označením existuje dodnes.

Slovenské vydanie románu Hotel Savoy vychádza 16. apríla, vydáva Premedia