Toto je už môj tretí pracovný denník. Píšem ho, aby som vydržal sedieť v aute, ohnutý s ubolenou krčnou chrbticou, pretože mám sto deväťdesiatdva centimetrov a okrem toho, že trpím jemnou klaustrofóbiou, každú chvíľu si udieram o niečo hlavu. Mám zákaz aj čítať, hrať hry alebo počúvať hudbu, na to všetko je môj parťák háklivý, tak sa tomu vyhýbam. Iba počúvam. Slúchadlá majú síce celoživotnú záruku, priliehajú dobre, ale aj keby boli zo zlata alebo zo špeciálnej peny obtiahnutej najjemnejšími látkami z Orientu, po čase by ma srali tak či tak. Odpočúvania sú často nezáživné. Celé dni a noci iba počúvam, triedim informácie podľa Screcciho tabuľky, ktorá je dômyselne vypracovaná ešte v časoch založenia Propaganda due. Robím si zápisky. Aspoň to od kolegu nemám zakázané. Robím si ich vlastne s odôvodnením, že všetky budú patriť zadávateľovi, čo sa samozrejme nestane. Určite mu tieto denníky nepodarujem. Je to len obyčajná výhovorka, ktorá pomohla k tomu, aby mi Jazva nepozeral cez plece. Presvedčil som ho, pretože som mu povedal, že zápisky aj tak na konci dostane a pred tým, ako ich odovzdá spolu so zvukovými záznamami klientovi, si ich podrobne preštuduje.

Denníky si píšem do zošitov rukou a používam na to plniace pero. Udržiavam sa tak v istom pohotovostnom režime, nedementiem v analógovej rovine a písmo, ktoré som si vytvoril, je čisto pre moje oko, takže sa ponad plece nedá len tak ľahko čítať, ako keby som písal do počítača. Niežeby som písal niečo, za čo sa treba hanbiť, skrývať to alebo nedajbože kódovať. Iba som musel spojiť poznámky o odpočúvaniach so záznamom svojich súkromných pocitov, ktoré si zapisujem od jedenástich rokov, keď som havaroval na sánkach, napálil to rovno do múru školskej jedálne a bol mesiac v nemocnici. Odvtedy si zapisujem všetko. Baví ma to. Nič sa nestratí, pocity tu nie sú iba ten krátky okamih, môžem sa k nim vrátiť a priblížiť si ich, kedy chcem. Len v uplynulých týždňoch mi zápisky splynuli do jediného denníka, pretože nemám čas písať dva – jeden pre seba a druhý pre klienta. Cítil by som sa ako schizofrenik, ktorý musí zvažovať, čo dať do jednej verzie a čo do druhej. Nepáčilo sa mi to, tak som úplne zavrhol, že niečo vôbec pôjde klientovi. Najdôležitejšie je, aby som veci zaznamenával okamžite, získava to na autenticite, ide to, ako sa vraví, z prvej ruky.

Vlastne sa po celý čas zaoberám odpočúvanými, analyzujem ich správanie, vytváram si prepojenia, ktoré sa z neho postupne kryštalizujú. Raz sa to všetko zíde. Dobre viem, že sa môžem stať podozrivým z vraždy len preto, že si nezapamätám, čo som robil pred týždňom o desiatej večer, lebo som bol opitý alebo som bez svedkov zaspal za počítačom a teraz sa pokúšam spomenúť si, či som bol v kubánskom bare na nábreží alebo v mexickej putike na predmestí a moja sloboda závisí len od toho, či mi niekto uverí alebo nie. Nie je to paranoja, tú prináša presvedčenie o vlastnej neomylnosti. Je to taká malá poistka, pretože zásadou je, že v denníkoch a s účtami pre daňovú kontrolu sa neklame. Stalo by sa to náročným a neprehľadným, a ako mi povedali v Brazílii, ak už klameš všetkým, pretože to je v mojom prípade napríklad prácou, tak musíš stále ­vedieť, že to je lož a neustále si to pripomínať. Preto si všetko píšem. Preto nekupujem na internete falošné bločky za benzín z krajín, kde som nebol, a neberiem ani účty z reštaurácií, v ktorých nejedávam, lebo viem, že by som tomu mohol ľahko uveriť.

Viem, že moje denníky sú veľmi špecifické. Ale veď som človek zaznamenávajúci rozhovory, odpočúvam, žijem v zakázanej zóne, do ktorej ako cez lievik prichádzajú informácie, ku ktorým sa bežný človek nedostane. Aj denníky musia byť preto iné, nedajú sa porovnať s Dostojevským, Gidom alebo Kafkom. Spoločné s nimi majú snáď to, že aj veľkí spisovatelia odpočúvali, pozorovali, zaznamenávali. Nie, to nie je zľahčovanie a vulgarizovanie. Trestné tábory, cesty po Európe, revolučné vrenia, politické atentáty a zvrhnutia vlád, zachytávanie pohybov vlastného vnútra. Napríklad Andrejevove zápisníky z Fínska, z núteného exilu, v ktorom prehodnocuje spoločnosť, politikov, priateľov. Určite sa k nim neprirovnávam. Umelecké stvárnenie sveta týmito velikánmi je nenapodobiteľné, ale spoločné máme asi to, že sa snažíme o zachytenie doby tu a teraz, že nám nedá nekomentovať dianie okolo seba. Je to potreba a povinnosť zároveň, s tým rozdielom, že oni mali k dispozícii iba svoje zmysly, pamäť a fantáziu, pričom ja mám k tomu ešte arzenál technickej nadstavby, vymoženosti pozostávajúce z mikrosveta digitálnych vzorcov jednotiek a núl, v ktorých sa vyznám ako málokto a viem ich patrične využívať.

Na druhej strane, aký je rozdiel medzi spisovateľom, ktorý sedí v trestaneckom tábore ticho v kúte, nikto ho nevidí, nepočuje a on nasáva každú situáciu, ukladá do pamäti a po nociach podáva svedectvo ceruzkou na ušpinený zamastený papier a mnou, ktorý síce nesedí v kúte kobky alebo cely, ale je zavretý v malom aute niekoľko metrov od tých, o ktorých práve píše?

Nedokážem si na to jednoznačne odpovedať, ale napadá mi, že dnešná doba prikladá odpočúvaniu iné významy, ako tomu bolo v minulosti. Začína byť súčasťou spoločenského života. Ľudia si nahrávajú rozhovory, ktoré využívajú na súdoch. Kontrolujú si emailové schránky a čety, aby zistili, či je ich tušenie, že ich partner podvádza, pravdivé, aby nežili v hmle klamstva. Médiá občas vytiahnu prepis rozhovoru medzi politikom a financovateľom strany, developerom a zástupcom miestneho zastupiteľského úradu, ktorý mu sprostredkuje povolenia na jeho šialený alebo pološialený nápad výstavby na mieste, kde stojí historická budova, a verejnosť to oceňuje. Nezavrhuje tento prísun informácií, naopak, dokáže sa s ním stotožniť a oceniť ho. Ale to je nič. Objektívny postoj k pozorovanému je plytký, rýchlo ho nasajeme, rýchlo vyprchá, jeho obsahová stránka nie je držaná v pevnej forme. Dáva ľuďom iba pocítiť, že čosi také, ako je odpočúvanie, existuje, že s tým treba rátať, ale netreba to brať vážne, netreba sa tým zaoberať dlhšie ako tých pár minút nutných na prečítanie stĺpčeka na titulnej strane novín. Hneď potom na to treba zabudnúť.

V porovnaní s tým sa ja dostanem asi tak k stonásobne väčšiemu počtu takýchto informácií za deň. Nie za rok, za deň. Znie to strašne, vyzerá to naozaj ako spletitý labyrint, pavučina, ktorú vyprodukovalo ľudstvo za tých pár tisíc rokov svojej existencie po vysokej dávke kofeínu, alkoholu, barbiturátov alebo čo ja viem čoho všetkého. Ocitneme sa v nej hneď po narodení. Bez pýtania, samozrejme. Pavučina je tu na to, aby sme do nej vypadli rovno z maternice, mäkko pristáli a neudreli sa. Načo klásť otázky: Chceš sa stať kresťanom? Chceš chodiť do škôlky pre zakarpatských Nemcov alebo na základnú v komunistickom ústave? Nie, nie, utkaná pavučina to predsa za nás vyrieši. Mnohí z nás si myslia, že sa z jej lepkavých vlákien možno vymotať. Snažíme sa o to všetci, ale väčšine sa takáto existencia javí ako príjemná a počká si, kým ju predátor neskonzumuje úplne. Schválne, ten princíp médií, spôsob oboznamovania ľudí, ktorým pomaly, po malých dávkach vštepujú, že okolo nás je niekoľko výzvedných tajných služieb, ktoré vlastnia spisy v obrovských hangároch a suterénnych skladoch na každého trochu vytŕčajúceho jedinca, je úplne chorý. Otvorte tie spisy! Veď okrem toho nás permanentne monitoruje mobilný operátor, banka, sociálna poisťovňa, zamestnávateľ, susedia, rodinní príslušníci. Zoznam, kto koho sleduje a vytvára psychologické posudky, ktoré posúva orálnym spôsobom ďalej a ďalej, by bol dlhý a neprehľadný. Veď vravím: pavučinová sieť.

Pýtam sa len, či nie je lepšie vypustiť informáciu v plnom rozsahu. Myslím, že v súčasnosti sú už odpočúvacie systémy, aký máme k dispozícii aj my s kolegom, v krajine tri. Oficiálne majú po jednom samozrejme SIS, VOS a ministerstvo vnútra. Už to je samo osebe riadny bordel. Nedá sa určiť, kto vlastne odpočúvanie zadá a vykonáva, preto sa nedá odstopovať, kto napríklad vypustil monitorovanie novinárov či hlavy štátu. A koľko súkromných subjektov má vlastné odpočúvacie systémy, sa v skutočnosti nevie vôbec. Odhadol by som, že okrem najväčších developerských spoločností, ktoré si týmto spôsobom chránia svoje investície, ich môže byť ešte takých dvadsať. Možnosť prehliadať si databázy, záznamy telefonických rozhovorov, mailové správy, by bola asi najlepším riešením. Čo by nám bránilo, aby sme manželke takto dokázali, že sme ju včera nepodviedli, že sme boli tam, kde sme mali byť, pretože okrem telefonátov a GPS signálu by si pozrela záznam kamier z lokalít, v ktorých sme sa pohybovali a videla by všetkých, s ktorými sme sa stretli. Veď len samotný Londýn má viac ako desaťtisíc kamier a nedá sa pred nimi uniknúť. Určite by som to svojej manželke umožnil. Našťastie žiadnu nemám.

Pamätám sa však, ako sa redaktor britského denníka Daily Mirror pred pár rokmi stavil so Scotland Yardom, že sa bude pohybovať po meste tak, že ho na žiadnom zo záznamov nespoznajú. Nepomohlo mu ani maskovanie, ani šikovné manévrovanie v zle vysvietených uličkách. Stávku prehral. Neznamená to však, že nádej umrela a idealizmus prehral na celej čiare. Áno, verím, že aj tu sa istý typ jednotlivca bude od ostatných odlišovať, vymaní sa nakoniec zo siete, odlepí sa a bude samostatným satelitom, neuchopiteľným a svojbytným. O to predsa ide. Tejto ilúzii veríme všetci. Preto politici vstupujú do politiky. Veria, že oni sa stanú prorokmi, že nebudú ľahostajní a niečo pre to spravia. A odpočúvanie a zapisovanie, vytváranie profilov a záznamov je v našom jedálničku úplnou samozrejmosťou. Robíme to aj tak, potom prečo nedostaneme od reality, čo nám skutočne patrí? Je to predsa z našich daní. Dajte nám k dispozícii pamäť národa.

Ďalšiu ukážku si môžete prečítať na portáli JeToTak.

© Michal Havran, Maroš Hečko

Viac o knihe.