Začíname skoro. Na inom mieste. Pred reklamnou agentúrou. Štvrť je rušnejšia, mali sme problém s miestom. Parkovanie je iba pre rezidentov alebo predplatiteľov a z garáže nič nepočujeme. Budeme sa musieť zaobísť bez obrazu, máme iba zvuk, aj ten nie je vnútri. Spoliehame sa na výkonné zosilňovače. V noci sme dostali od nášho zadávateľa správu, že sa sem chystá biskup Jozef, a že to bude dôležité stretnutie. Jazva tvrdí, že ho to už unavuje, a pritom sme ledva začali.

Druhým cieľom je Adam Lambert, majiteľ agentúry, podľa všetkého chic chlapík. Nadránom som si o ňom našiel pár informácií, ale boli to len povrchné báchorky. V ktorom roku jeho agentúra urobila, aký obrat, aké ceny na domácich a zahraničných festivaloch získal za kampane. Zdá sa, že nevedie žiaden z druhov dvojitého života. Je spokojný, vplyvný a slávny. Agentúru vlastní spolu s akousi Alenou, nikdy ju nepredali zahraničnej sieti, čo dnes využíva na politický marketing. Miestni politici totiž nedôverujú Britom alebo Američanom, boja sa, že by s nimi museli točiť klipy s vybielenými zubami, po ktorých by odznelo: „Toto posolstvo kandidát schválil.“ Majú z toho paniku, je to ako predvádzať sa na MTV s pesničkou od Desmodu.

V podstate robil každé voľby pre KDH, s ktorými sú investori poprepájaní aj cez iné aktivity, ako sú návštevy kostola Svätej Alžbety počas nedeľnej liturgie. Preto majú radi Lamberta, rozumie ich malosti, ich fóbiám, vie, že sú to deti, ale dokáže ich hrady z piesku nasnímať skôr, než ich zmetie prvá vlna skutočnosti.

Jazva si doniesol kávu a nejaké biomafiny, ktoré chutia ako spečené klíčky. V dodávke začína byť smrad, už dva dni sme sa neumývali.

Adam Lambert je žiariacou hviezdou na reklamnom nebi, píše sa v kratučkom maile, ktorý mi poslal Emil. Môj spolužiak a riadny geek, hikikomori petržalského slamu. Nevychádza z bytu, takmer nespí, jedlo si objednáva výlučne na nete a fajčí aj tri škatuľky denne. Permanentná dymová clona ho zahaľuje do neprehľadného závoja, pretože vôbec nevetrá, čerstvý vzduch by ho vraj zabil. Žije s matkou, ktorá mu v živote nevkročila do izby, na stretávanie, objímanie a občasné rozhovory majú obývačku, križovatku ciest do kúpeľne, do kuchyne a jeho izby. Na dverách má nasprejované All Roads Lead to Me. Keď to na neho príde, ošuká perinu.

Emil je klasický computer otaku, čo je podľa tokijského slovníka človek asociálny, žijúci permanentne na sieti, ktorá sa mu stala osudovým paralelným vesmírom. Z internetu vie vytiahnuť všetko, sám si naprogramoval softvérové projektily, ktorými neostreľuje Dubrovník, ale vie sa nabúrať do servera národnej banky a nechať tam odkaz v podobe obrázku, na ktorom je zmorfovaný ksicht ministra financií, ktorý nahý tancuje na stole pred celou správnou radou a zo zadku mu trčí chvost s vlajkou bývalého Sovietskeho zväzu. Emil vstúpi, niečo vyvedie a hneď zase zmizne. Nikomu o týchto úletoch nerozpráva, som jediný, komu dôveruje, pretože nás okrem dlhoročného priateľstva spájajú aj kšefty, ktoré mu dohadzujem. Jeho anarchistické kúsky ostá­vajú v prudkom utajení, nikdy ho nechytili a ani mne nie je jasné, ako to robí, keď nemá k dispozícii pohyblivý satelit, ktorý sa nedá zamerať, ale obyčajnú prípojku za šesťdesiat eur mesačne. Mne napríklad posiela správy vždy z iného konca sveta. O jednej mi príde fórik z Guatemaly cez operátora Pablo Chain a hneď na to ma pozdraví zo Sydney z mailu pána Greya otázkou: Tak čo, kde som?

Už na škole odmietal športovať, tvrdil, že má čierny opasok z Jediovskej školy bojových umení, že bol v minulých životoch gladiátorom, bojoval so Spartakom a dejepisárku dokonca presviedčal, že jeho priateľ v boji nezahynul, ale sa stal cisárom. Je logické, že opovrhoval rebrinami a skokmi cez kozu. Hovoril, že v Simmonsových románoch sa v boji proti kozmickým chiméram cvičia vojaci v beztiažovom priestore, a nie na žinenke.

Bol medzi prvými, čo mali doma Atari. Zatiaľ čo pre nás ostatných bol vtedy počítač súčtom všetkého poznania, pre Emila to bol iba nástroj, ako ísť ďalej. Programovať začal veľmi skoro, v druhej polovici deväťdesiatych rokov mal dokonca aj firmu. Nikdy však nechodil na žiadne stretnutia, nemal priateľku a ak, tak len cez videohovory alebo konferencie, skrátka exot.

V izbe mal obdivuhodnú zbierku komiksov Captain America, Smiley, Hulk, Joe Commander, simulátor virtuálnej reality, operačný stôl pre prípad, že uloví mimozemšťaňa a bude ho musieť zachraňovať a päť obrazoviek. Štyri otočené na svetové strany a jednu dovnútra. Po smrti sa chce stať spamom a žiť večne
v harddiskoch miliónov počítačov.

Prácu v Silicon Valley nezobral, lebo mu odmietli presťahovať detskú izbu a nájsť ubytovanie, kde by mohol žiť s mamou. Napriek tomu mal dobré zákazky, robil pre Rusov aj Amíkov, podieľal sa na programovaní Gallilea a CERN mu často posielal nejaké maily. Nikdy som nevedel, či si ich sám vyrába alebo sú skutočné. Nevadilo mi to, to sú príjemné zastávky v emancipovanom svete virtuality, v ktorom je jedno, či je niekto žena, homo­sexuál alebo hermafrodit. Jedno je isté, Emil ostal vďaka svojmu autizmu ochránený pred slávou a netušil, aký dosah má jeho práca na vonkajší svet. Pre mňa to znamenalo to, že mal dostatok času na moje bláznivé požiadavky.

Bol som jeden z mála ľudí, s ktorými sa aj osobne stretával. Facebook považoval za primitívne zrkadlo, v ktorom chceme každodenne vidieť vlastný obraz, ostatné siete ani nepoznal a vraj bol členom cyberpirátskeho združenia Chan4, ktoré nabúralo Pentagon a Visu, keď zatkli Assangea. Jeho názory som ale vlastne nepoznal, nikdy sa mi nezdôveroval, mám pocit, že verí v nejaké technologické zlepšenie človeka. Mohol to byť taký klasický geek, ktorý zbiera drahý merkantil z Batmana a točí videá z Hviezdnych vojen s Lego postavičkami, ktoré vešia na YouTube, lenže do tohoto súkromného priestoru ma nikdy nepustil. Myslím si však, že Emil je seriózny človek, ktorý vie rozlišovať, čo je svinstvo a čo môže pomôcť spoločnosti. Nikdy som sa mu nevysmieval, ani keď mu telocvikár povedal, že so sto dvadsiatimi kilami, napriek tomu, že mal iba osemdesiatpäť, nemôže ani cvičiť, ani sedieť na lavičke, lebo ju zlomí. Emil to ocenil, teraz mi pomáha, hoci sa nestretávame často.

Druhý mail, ktorým zareagoval na moju otázku, čo by mi vedel zistiť o Lambertovi prišiel zo servera švédskej ambasády v Kuala Lumpure:

Ahoj, priateľ! Odpoveď na tvoju hlúpu otázku je: Všetko! Ale pre začiatok ti musia stačiť aj bezpohlavné údaje, našiel som si totiž novú kočičku, ktorá sa mi cez home kameru predvádza a hrozne ju to baví. Tak tu je pár blbostí, ktorými ťa určite nepoteším. Literárne som sa to snažil podať veľkolepo, aby som mal snáď v budúcnosti šancu chytiť Man Booker Prize. Ak by si chcel vedieť niečo zaujímavejšie, bude to stáť tisíc eur.

S pozdravom, tvoj honorárny konzul.

Lambert má štyridsaťpäť rokov, je to urastený vysoký muž s pestovaným telom a udržiavaným zovňajškom (to som vytiahol z četu na Facebooku medzi jeho asistentkou a jej najlepšou kamarátkou, obidve by sa na neho rady napichli). Šediny na hlave mu dodávajú u klientov na vážnosti a patria k znakom, ktoré charakterizujú náročnosť jeho práce (to je moja veta). Ale práve preto, že sa dokáže aj medzi niekoľkými komplikovanými kampaňami o seba starať, nájsť si čas, cvičiť, dobre si vypiť, vychutnať si kvalitné jedlo, požíva úctu celého svojho okolia (aj keď som zistil z platieb kreditkou, že v klube celý večer pije tie staré, odstáte whisky, niekedy aj dvadsaťštyriročné, len aby to nad ránom na záver zaklincoval Spišskou borovičkou). V rebríčku úspešnosti, ktorá sa vyhodnocuje podľa ročného obratu, množstva zahraničných a domácich klientov, počtu zamestnancov a získaných cien Zlatý klinec, je jeho agentúra v prvej päťke najvplyvnejších (toto neustále spochybňuje akýsi Ivan Muller z konkurenčnej zahraničnej siete, má ho neskutočne v zuboch). Raz na vrchole, inokedy na druhom či treťom mieste. Ekonomické časopisy ho už niekoľkokrát vyhlásili za marketéra roka a schopnosť postaviť dobrý tím a vsadiť na správnych ľudí je jednou z jeho výnimočných vlastností (takto zase o ňom písal akýsi biskup, keď ho odporúčal v 98 šéfovi KDH). V odbore sa považuje za človeka, ktorému nie je cudzí žiaden produkt a aj z bezvýznamnej veci dokáže ľuďom ponúknuť predmet hodný peňazí, ktoré za neho vytiahnu zo svojich úspor alebo z pôžičky od banky (ukradol som mu z počítača zopár jeho prezentácií). Lambertovi je (podľa mnohých mailov priateľom) z manipulácie s ľudskou intimitou síce často zle, ale zas nie až tak, aby nedokázal oceniť prvé námorné míle na jachte v Stredozemnom mori a neskôr čoraz častejšie cesty do bezvýznamných rajov na Aljaške, zabudnutých oblastí severného Nórska, Južnej Ameriky alebo Indočíny (toto som samozrejme trošičku odľahčil, tiež z môjho pera). Tieto cesty dosvedčujú krásne saturované fotografie (predpokladám) na stole a po stenách kancelárie. Neustále mu pripomínajú, kto je a čo dokázal (myslím, že títo magori si takto škrabkajú svoje egá často). Keď má čas, tak sa vylieva v dlhých mailoch priateľovi v Prahe. Častejšie ako je zvykom sa sťažuje, že zo skutočného života z obdobia spred reklamy mu ostal pocit zbytočného človeka. Teraz je to inak. V Artfore kupuje veľa kníh (viem z kreditiek), ktoré sa mu množia neprečítané v rohu miestnosti (napísal v januári tohto roku doktorovi, ku ktorému chodí na sedenia). Milenkám posiela perverzné darčeky a svojim zamestnancom vymýšľa netradičné teambuildingové pobyty vo Vysokých Tatrách, kde má výhodné ubytovacie podmienky, pretože sa pred rokom postaral o propagáciu celého rezortu (obdobný zdroj). Celkom závidí Jurajovi (pravdepodobne myslí šéfa konkurenčnej agentúry, s ktorým si preskákal stovky žúrov, ich mailovú korešpondenciu ti nedám len tak, ale poskytnem za primeranú sumu, stojí za to), že to riskol a išiel do politiky, ale jeho desí predstava, že by mal chodiť v saku, aj keby mu ho mal šiť na mieru Lagerfeld. On je totiž športový elegán a oblek si na seba nevezme, ani keď prezentuje celoročné koncepcie kampaní. Uvedomuje si, že má veľkú moc, s politikmi hovorí s nohami vyloženými na stole. Bez jeho schválenia neprejde ani jedna reklama na stavebné sporenie. Má jedno dieťa (vraj krásne dievča, tak to píše v každom maile, kde je reč o deťoch, čo by som na jeho mieste veru netvrdil, podľa fotografií je to rozmaznaný vykŕmený spratek), naplnené ambície, nejasný literárny talent, slušnú zbierku vinylových platní a obrazov súčasného výtvarného umenia, vzácne známky, bibliofílie a vie vyvrcholiť trikrát za sebou, lebo sa venuje tantre (to zase spochybňuje Alena, jeho spoločníčka, neviem, či sa dá žene v tomto veriť). Lambert je veľmi pohodlný človek, nemá rád operácie, v ktorých treba ukázať viac dôvtipu, ako si podľa jeho úsudku zasluhuje väčšina obyvateľstva. Dôkazom toho je aj jeho tvorba (to o ňom písal jeho úhlavný nepriateľ, brať s rezervou!). Keď pred rokmi zistil, že na predajnosť pracieho prášku alebo víťazstvo miestneho poslanca stačí používať tie isté postupy, rezignoval na pravidelné cesty do Londýna do Galérie Saatchi a prestal si navrávať, že sa venuje umeniu. Na presvedčenie ľudí potreboval iba veľa peňazí, drahé kamery a hypnotický spôsob, akým viedol obchodné rokovania. V deväťdesiatych rokoch bol jednookým medzi slepými a dnes, dvadsať rokov po tom, ako založil agentúru, sa stal dvojokým medzi nemeniacim sa obecenstvom (tvrdí Alena). Cíti sa ako hlavný hrdina v Mad Men (opäť postreh jeho asistentky), seriáli, ktorý dostal všetky ceny Grammy za to, že v ňom ženy nosia sukne nad lýtka, muži si líhajú v tweedových oblekoch, všetci fajčia a veria, že reklama je naozaj najvhodnejšou formou umenia v dobe, keď sa ľudský život môže stať dobrým výrobkom alebo nepotrebným smetím (tiež moja veta). Lambert si vtedy myslel, že práca v reklame je umenie, pretože sa v nej používajú slová, obrazy, zvuky. Sú v nej pekní ľudia a túžby sú vždy distingvované a duchaplné. Dnes vie, že reklama je psychoanalytickým priemyslom a jediným imperatívom je presvedčiť neznámeho človeka, že nepotrebná vec, ktorú ešte nevlastní, je nevyhnutným kúskom poznania na ceste k vlastnej ľudskosti (toto som lepšie napísať nemohol). Takže, moje bankové spojenie máš (bývam stále na tom istom poschodí, ak si náhodou zabudol, je to šieste). Od pondelka som ti plne k dispozícii, dovtedy sa zabávam s Ulrikou po sieti.

PS: Predstav si, pozvala ma k sebe domov. To je ale krava. Maj sa.

Prichádza biskup. Je presný. Kým mu otvoria, zoberú kabát a uvedú do kancelárie, bude 7:30. Vidno, že funguje podľa liturgie. Dnes je oblečený striedmo. V rukách drží väčšiu obálku. Auto s jeho šoférom ostalo stáť na zákaze. Vedia, že nikto si nedovolí odtiahnuť auto policajtovi, invalidovi a biskupskému úradu. K právu udeľovať rozhrešenie dostal aj právo parkovať, kde len chce. Horšie je, že netuším, prečo ide na stretnutie.

© Michal Havran, Maroš Hečko

Viac o knihe.