Úvod

Túto knihu som napísal v zime na prelome rokov 2010 a 2011, ale pracoval som na nej od roku 1979.

Vtedy, ako deviatak, som začal behávať. Okamžite som bol očarený. Miloval som ten pocit objavovania, prekonávania seba samého, to, že som bol vonku v akomkoľvek počasí. Miloval som byť osamote, mať čas premýšľať o čomkoľvek, čo sa mi preháňalo hlavou. Miloval som sledovať, či dokážem zájsť ďalej ako kedykoľvek predtým, alebo či zabehnem kolo rýchlejšie ako minulý týždeň. Miloval som to, ako som sa cítil fyzicky počas behu a psychicky po jeho skončení.

Keď som sa v tú jeseň pridal k stredoškolskému tímu cezpoľného behu, naučil som sa milovať beh ešte viac. Trénovanie s kamarátmi, súťaženie s nimi, smerovanie k dlhodobému cieľu – všetko toto a najmä to, že som bol pretekárom, pridali na príťažlivosti tejto najprirodzenejšej činnosti.

Počas prvého roku behania som sa snažil naučiť čo najviac o tomto športe. Chodil som do knižnice a prezrel som každú knihu a časopis, ktoré som našiel. (Sotva som mohol vedieť, že jedného dňa budem pre jeden z nich pracovať.) Neustále som otravoval trénera otázkami o tréningu, objemoch a súťažnej stratégii. Pýtal som sa kolegov v družstve, čo pre nich beh znamená, aby som videl, čo si môžem vziať z ich skúsenosti a aplikovať to na svoju situáciu. Keď som nasledujúci rok začal súťažiť na ceste, rozprával som sa s každým, kto si našiel zopár minút: Koľko behávali? Ako rýchlo? Aká bola ich obľúbená tréningová jednotka? Čo robili, keď ich bolelo koleno, alebo keď bolo horúco, alebo keď snežilo? Čo jedli večer pred pretekmi? A milión ďalších otázok o drobnostiach, ktoré môžu mať taký veľký dosah na behanie.

Počas strednej aj vysokej školy, aj potom, keď som behával sám po skončení školy, som naďalej hovoril viac-menej s každým bežcom, o ktorom som si myslel, že sa môžem od neho niečo naučiť. Nakoniec som sa začiatkom 90. rokov prepracoval k písaniu o behaní. Zrazu som sa rozprával s najlepšími bežcami a trénermi na svete a naplno som využil túto príležitosť. Uplatňovaním toho, čo som sa naučil, a horlivou prácou, nie však posadnutosťou, som dokázal zabehnúť nadpriemerné časy ako 30:48 na desať kilometrov a 51:01 na desať míľ, čo je oveľa rýchlejšie, ako by som „mal“ zabehnúť pri mojom celkom priemernom talente.

Mal som šťastie, že som sa mohol učiť od stoviek vytrvalcov a trénerov svetovej triedy tým, že som sa s nimi rozprával, pozoroval som ich a behal som s nimi. Teraz je už pre mňa prirodzené filtrovať to, čo som sa z týchto stretnutí naučil, spôsobom, ktorý som prvý raz použil na strednej škole: Ako môžem túto informáciu použiť tak, aby som mal z behania väčší pôžitok a bol v ňom úspešnejší? A ako sa môžem prostredníctvom časopiseckých článkov a štyroch kníh, ktorých som spoluautorom, podeliť o tieto informácie s ďalšími bežcami rôznej úrovne tak, aby aj oni vyťažili z behania čo najviac?

Výsledkom troch desaťročí mojej zvedavosti je táto kniha. Nemá byť definitívnou rozpravou o behaní ani dennodenným sprievodcom k špičkovej výkonnosti. Ak som sa za uplynulé tri desaťročia niečo naučil, tak to, že úspech v behu často prichádza vďaka jednej alebo dvom úpravám v tréningu alebo v mysli. Táto kniha je plná takýchto zrniek, ktoré môžu mať pozitívny účinok. Dúfam, že táto múdrosť bude pre vás užitočná, aby ste z behu mali viac potešenia, spokojnosti a aby bol pravidelným vrcholom vášho života.

Scott Douglas
Hlavný editor Running Times

Malá červená kniha o behanívyšla 4. mája, vydala premedia.sk