3. január 1923

Dnes prišiel celkom neočakávane list od Natašinho kniežaťa. Oznámil jej, že sa Tosii podarilo zariadiť jeho prepustenie z koncentračného tábora, ale že ľúbi len Natašu a chce sa s ňou oženiť. Zamyslene sedela s listom v ruke a napokon povedala: „Skutočne neviem, čo mám robiť... Mám sa azda vydať za nejakého súdruha? A nechcem ani zostať starou pannou...!“

Zatkli ženskú lekárku z oddelenia, na ktorom som porodila svoje dieťa. Jedna z pacientok jej súkromnej ambulancie zomrela na otravu krvi. Bola to manželka významného straníka. Zažalovali ju za nedbalosť.

23. január 1923

Dnes som na Trockého ulici stretla Jekaterinu Pavlovnu. Bolo veľmi zima a bolo vidieť, že vo svojom obnosenom zimníku mrzla.

„Čo sa stalo, Jekaterina Pavlovna?“ spýtala som sa, pretože som si všimla, že je takmer rozrušená a bledšia ako zvyčajne.

„Ach, nič, len sa prechádzam.“

„Vy sa prechádzate? Odkedy?“

„Len som trochu vyšla na čerstvý vzduch, pretože manžel musí doma pracovať so svojou asistentkou... Ach čo už... prečo by som sa mala pred vami hanbiť. Šla som preč, lebo chce byť s ňou sám. Sľúbila som mu, že nebudem narúšať jeho súkromnú sféru, a slovo držím... Ale padne mi to zaťažko, to mi môžete veriť.“

„Ale prečo chodíte po ulici? Môžete predsa niekam zájsť – napríklad do knižnice!“

„Nie, to nemôžem! Nechcem sa s nikým stretnúť, musím sa hýbať, čím chladnejšie je, tým lepšie!“

„Ach, úbohá Jekaterina Pavlovna... A musíte sa ešte dlho prechádzať?“

„To je rôzne... Niekedy prídem domov a musím odísť po druhý raz... niekedy ešte neboli spolu dostatočne dlho sami...“

25. január 1923

Po včerajšom večere som sa stretla u Jekateriny Pavlovnej po prvý raz s novou milenkou Georgija Alexandroviča. Musím uznať, že ma nadchla svojou krásou. Je malá, jemná, takmer krehká, má neuveriteľne pôvabnú porcelánovú tváričku, sivé oči s dlhými riasami a štíhly biely krk – skrátka očarujúco pôvabná. Na dôvažok je ešte aj veľmi inteligentná, pokojne sa rozpráva s profesormi a svoje názory vyjadruje výnimočne jasne. Jekaterina Pavlovna sa k nej usiluje správať zvlášť láskavo.

30. január 1923

Dnes nás navštívila manželka felčiara Filipova, práve toho, s ktorým sme cestovali spoločne vo vagóne, keď sme utekali do Irkutska.

„Naozaj neviem, čo robiť,“ sťažovala sa. „Naša Varia teraz chodí na druhý stupeň a nedá pokoja, bezpodmienečne chce vstúpiť do Komsomolu. Znamenalo by to, že by som ju navždy stratila, a neviem, či by to manžel prežil. Viete predsa, čo tam deti učia: Boh neexistuje, poslúchať rodičov je smiešne, životným prikázaním je voľná láska – a tak ďalej. Varia je také milé tiché skromné dievča a viem celkom iste, že by ju Komsomol načisto zmenil.“

„A prečo tam chce vôbec vstúpiť?“ začudovala sa matka.

„Nuž, vlastne celkom chápem jej dôvody. Má pätnásť rokov a chcela by ísť na univerzitu. Keď však nebude komsomolkou, tak nemá vôbec šancu. A tak si myslím, či mám vôbec právo sťažovať jej život pre môj názor. Sme starí ľudia, či nespácham ťažký hriech, keď jej takto znemožním život, ktorý ju čaká?“

„Máte pravdu,“ povedal otec. „Môžeme robiť, čo chceme. Nemáme však právo nútiť deti žiť podľa našich starých spôsobov.“

7. február 1923

Samozrejme, Nataša kniežaťu na list neodpovedala ani jediným riadkom. Napriek tomu prišiel do R... Priepustku mu vybavila Tosia. Dnes večer sa u nás zjavil Igor Vladimirovič. Veľmi sa zmenil, v koncentračnom tábore zostarol o niekoľko rokov, ruky má drsné od práce, veľa kašle a sťažuje sa na neustále bolesti hlavy a problémy so srdcom.

Nataša prijala jeho ponuku na sobáš. Je však zvláštne, ako k tomu prišlo. Sedel ako zvyčajne vedľa pohovky, na ktorej Nataša ležala, a naliehal, aby konečne súhlasila. Vtom sa zrazu zrútil na operadlo, smrteľne zbledol a stratil vedomie. Akiste dostal srdcový záchvat. Trvalo pomerne dlho, kým sme ho opäť vzkriesili k životu. Prvé, čo povedal, keď znovu otvoril oči bolo: „Súhlasila Nataša?“

„Áno, súhlasím,“ odvetila ona.

A teraz sedia oproti sebe, zlostne na seba hľadia a z tvári im srší nervozita a nepokoj.

„Absolútne si neprajem, aby si mi na svadbu kupoval kvety! V týchto časoch je hriech vyhadzovať peniaze na taký luxus!“ povedala Nataša, keď sme dojedli.

„Nemôžem predsa odviesť svoju nevestu k oltáru bez kvetov!“ odvetil podráždene Igor Vladimirovič. „Nevesta kniežaťa Ľvova bez kytice?! A potom, vždy som si to predstavoval tak, že budeš mať na sebe biele šaty a v ruke biele kvety.“

„Možno sa chceš so mnou oženiť len preto!“ vytkla mu Nataša jedovato. „A vôbec, zdá sa mi, že ma potrebuješ len ako model, a nie ako ženu.“

„Nataša, uvedom si predsa, čo vravíš!“ odvetil jej Igor trpko. Potom sa rozplakal, naozaj rozplakal. Nataša plakala tiež a mali sme čo robiť, aby sme ich oboch utešili a upokojili.

A to má byť ženích s nevestou!

5. marec 1923

Nataša celý deň plače. Horko narieka, trhá mi to srdce.

„Povedz mi teda, prečo si ho vlastne, pre Boha živého, chceš potom vziať?“ spýtala sa matka nahnevane.

„Jednoducho sa s ním rozíď, ak sa ti nepáči,“ povedal otec. „Čo je to vôbec za muža? Machlí svoje obrazy, ktoré teraz nikoho nezaujímajú, a myslí si so svojou modrou krvou, že je bohviekto! To má byť chlap? Je to hlúpy panák, nič viac!“

8. marec 1923

Nataša ešte stále plače a o niekoľko dní je svadba. Zohnali sme im izbu na ulici Karla Marxa a zariadili sme ju. Igor zavesil na všetky steny svoje obrazy – samú Natašu.

„A z čoho budeme vlastne žiť, Igor?“ spýtala sa ho dnes Nataša. „Musím ti povedať, že od rodičov si nechcem nič vziať. Musíme si sami zarobiť na živobytie.“

„Ach, niekde sa zamestnám, môžem napríklad učiť...“

„Bol si však biely dôstojník, len ťažko ti dajú miesto učiteľa,“ povedala pochybovačne Nataša.

„Tak budem maľovať obrazy...“

„A kto ich kúpi? Vieš, čo mi práve napadá? Budeš jednoducho maľovať obrazy vodcov. Tie musia predsa visieť v každom úrade. Iste by sme niečo predali!“

„A myslíš si vari, že pôjdem od úradu k úradu a budem ponúkať Leninov a Trockých?“ povedal Igor odmietavo.

„Nuž, ak nechceš ty, tak potom ich budem predávať sama.“

Všetci sme sa začudovane pozreli na Natašu. Aká zmena sa nám tu odohrávala pred očami? Čo sa stalo z tej slabej peknej bábiky?

„Mimochodom, moja ruka sa nemôže pošpiniť tým, že by som ňou kreslil tých vodcov!“ namietol Igor.

„A z čoho chceš potom žiť? Už som ti vysvetlila, že nechcem byť rodičom na príťaž!“

„Nuž niečo sa iste zoženie.“

„Zoženie?“

„Predám nejaké veci. A potom, matka mi iste niečo pošle a Tosia...“

„Tosia?“ spýtala sa Nataša zhrozene a oči sa jej naplnili slzami. „Ak sa so mnou oženíš, tak nezoberieš nič od Tosii. Vôbec si mi nepovedal, že si si od nej bral i peniaze!“

„Nevedel som, že sa vieš tak rozhnevať,“ povedal Igor. Nataša sa naňho pozrela s pohŕdaním.

„Nevedel si? Stále si mi vravel, že ma ľúbiš práve pre moju zlostnú povahu. Len v tomto prípade si sa trochu pomýlil. Nehnevám sa, len si vážim samu seba a je veľmi smutné, že ti to vôbec musím vysvetľovať.“

To sú „ľúbostné rozhovory“ nevesty a ženícha.

11. marec 1923

Aféra doktorky Andrejevovej súvisiaca so smrťou jej pacientky sa rozrástla na veľkú senzáciu. Budú ju verejne súdiť v divadle. Rozprávala som sa o tom s jednou priateľkou, ktorá je „právnou zástupkyňou“. Myslí si, že doktorkine vyhliadky sú veľmi zlé, pretože je zo šľachtickej rodiny. Má štyri malé deti a poslednou nádejou je, že to sudcu obmäkčí.

10. apríla 1923

Dnes verejne súdili doktorku Andrejevovú. Nešla som tam, neznášam také veci. Veľké hľadisko divadla bolo zaplnené do posledného miesta, naša Duňaša tam, prirodzene, tiež bola. Porozprávala mi podrobne, čo sa tam dialo: „Nuž, vstala; bola oblečená do čierneho, mala takú jemnú bledú tvár a ruky držala po bokoch – a to takto.“

Pritom sa Duňaša usilovala napodobniť lekárkin postoj a to tak, že som sa napriek vážnej veci, o ktorej rozprávala, nezdržala smiechu.

„Povedala: Vždy sú a boli časy, v ktorých sa dejú veci bez ladu a skladu a niekoho z toho treba obviniť a väčšinou sa z toho musia zodpovedať tí, ktorí nesú najmenší podiel viny. Tak to povedala. A potom povedala, že keď komisárka Gulinová zomrela, nemala k dispozícii ani poriadnu vatu a jód, a že na sestry sa spoľahnúť nedá, i tak nespravia, čo im prikáže. Potom ešte povedala: To nie je nemocnica, ale vražedná jama, pretože z nej vychádzajú živí a zdraví len tí, ktorí majú obzvlášť silnú telesnú konštitúciu. A ešte povedala: Áno, som na vine, ale len tomu, že som sa nesťažovala, že za takýchto okolností nemôže lekár prevziať zodpovednosť. Vtom sa jedno z detí rozplakalo a ostatné tri sa pridali. Dievčatko, milučké, asi tak päťročné stvorenie, začalo kričať: ,Mama, mama, kedy sa vrátiš?’ – už totiž nebola doma štyri mesiace, veď je už tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe... A sudca zreval: ,Kto sem dovolil priviesť deti? Hneď ich vyveďte!’ Doktorka bola dovtedy pokojná, no vtedy sa roztriasla. Nezdržala sa plaču. Obrátila sa k deťom, pokrižovala ich a potom povedala: ,Asi vás už nikdy neuvidím, deti!’ Vtom sa rozplakali všetky ženy a aj veľa mužov plakalo. A prokurátor sa rozkričal: „Obžalovaná je kapitalistická agentka! Vedome sabotuje prácu sovietskych úradov, je doslova záškodníčka! Má kontakt na organizácie, ktoré sabotážou a podobnými vecami podrývajú zámerne autoritu Sovietov. Má šľachtický pôvod a preto sa v nemocnici pokúša medicínskym spôsobom zabíjať ženy z ľudu! Pre takých ľudí niet miesta v našom socialistickom štáte, týmto navrhujem trest smrti zastrelením!“

Doktorka pokojne sedí, neplače, mlčí, ale je bledá ako smrť. Neďaleko od nej sedí jej manžel. Je šialený, stále sa smeje, len oči má plné sĺz. Zošalel, pretože ho chceli v roku 1919 zastreliť a v poslednej chvíli ho prepustili. Vraví sa však, že vôbec nie je blázon, len sa tak pretvaruje, aby mu dali konečne pokoj a predsa ho len napokon nezastrelili...

Samozrejme, že bola odsúdená na smrť zastrelením. Telegrafovali do Moskvy a žiadali o milosť. Iste nezaspím celú noc. Nebudem mať pokoja, kým nebudem vedieť, či ju zastrelili. A tie štyri deti, jedno menšie ako druhé. A veď skutočne vlastne nič nespravila!“

30. apríl 1923

Dnes bola u nás žena felčiara Filipova. Ich Varia je už niekoľko mesiacov v Komsomole a v priebehu tohto pomerne krátkeho obdobia sa od základov zmenila. Je bezočivá, odvráva, odchádza a nepovie kam a niekedy nepríde domov celé dni. Keď sa jej matka odváži spýtať, kde bola, odvetí: „Ach, mama, staré časy, keď sa museli skladať rodičom účty, sa už pominuli!“

Pozýva domov všemožných podozrivých ľudí, ktorí posedávajú na posteliach a pohovkách, fajčia a robia hluk a vôbec neberú ani v najmenšom ohľad na ťažko chorého felčiara. Vidí, že matka tým hrozne trpí, no tvári sa, ako by si to vôbec nevšimla. Na dôvažok štve proti nej aj malých súrodencov.

„Na vlastné uši som včera počula, ako povedala osemročnému Feďovi: ,Či sa nehanbíš, že ešte stále poslúchaš mamu! Mal by si už byť pionierom, a nie visieť matke na zástere ani prišitý. Najvyšší čas, aby si sa konečne oslobodil od tých buržoáznych predsudkov! Namiesto toho, aby si budoval štát, sedíš pri mame!’“ rozprávala nám felčiarova žena.

Úbohá pani Filipovová musí sa tomu všetkému prizerať a ešte si aj vymýšľať, aby túto zmenu ukryla pred smrteľne chorým manželom.

Slovenské vydanie Manželstiev v červenej búrke vyšlo v auguste