Viem, že kto víno cíti (nie v zmysle ovoniava), tu nájde známe veci, a ten, kto ho nepije, sa bude pýtať, prečo by sa mal zaujímať o niečo, čo je mu úplne ukradnuté. No i tak vás žiadam, aby ste počúvali.

Piť víno bolo roky zvykom len v niekoľkých krajinách: bol to nápoj, ktorý uhášal smäd a vyživoval. Jeho požívanie bolo veľmi rozšírené a štatistiky o konzumácii hrozivé. Produkovali prúdy ľahkého stolového vína a potom sa vďaka vášni a kultúre nechali opájať naozajstným umením: vtedy vyťahovali veľké vína. Robili to, takmer výnimočne, Francúzi a Taliani. Vo zvyšku sveta, treba pripomenúť, sa pilo iné: pivo, tvrdý alkohol a ešte čudnejšie veci. O víne nevedeli nič.

Pozrime sa, čo sa stalo po druhej svetovej vojne. Američania, ktorí sa vrátili z francúzskych a talianskych vojnových polí, si domov priniesli (okrem mnohých iných vecí) pôžitok z vína a spomienku naň. Bolo to niečo, čo na nich zapôsobilo. My sme začali žuť chewing-gum a oni začali piť víno. Teda, boli by ho radi pili. Len kde ho nájsť?

Slovo dalo slovo. Istý bláznivý Američan si vzal do hlavy, že sa ho pokúsi vyrobiť. A tu začína zaujímavá časť príbehu. Ak chcete rok, meno a miesto, tu sú: 1966, Oakville, Kalifornia. Pán Mondavi si povedal, že bude vyrábať víno pre Američanov. Svojím spôsobom bol génius. Rozhodol sa, že bude napodobňovať najlepšie francúzske vína. Neuniklo mu však, že ich musí trochu prispôsobiť americkej verejnosti: za oceánom je totiž umelec a marketingový manažér tou istou osobou. Bol pionierom, nemal za sebou štyri generácie vínnych umelcov a robil víno tam, kde nikto predtým ani len nepomyslel na to, že by dorábal niečo iné ako broskyne a jahody. Skrátka, tabu preňho neexistovalo. A s určitým majstrovstvom urobil, čo chcel.

Vedel, že americké publikum je (vo vzťahu k vínam) hlboko neznalé. Boli to čitatelia ašpiranti, ktorí nikdy neotvorili knihu. Vedel, že sú to ľudia, ktorí často jedávajú veľmi elementárnym spôsobom a zaiste nebudú mať onú naliehavú potrebu nájsť buket, čo najlepšie sedí s confit de canard. Predstavil si ich s cheeseburgeriskom a fľašou barbaresca* a uvedomil si, že to nemôže fungovať. Pochopil, že ak budú chcieť víno, tak preto, aby ho mohli piť pred jedlom ako drink. Pochopil, že ak je alternatívou tvrdý alkohol, víno ich nesmie sklamať, a ak je ňou pivo, nesmie ich vyľakať. Bol to Američan, a tak vďaka rovnakému inštinktu, ktorí iní uplatnili v Hollywoode, vedel, že to víno musí byť jednoduché a efektné. Emócia pre kohokoľvek. Toto všetko vedel a evidentne mal nejaký talent: chcel to víno a urobil ho.

Išlo mu to tak dobre, že jeho presná predstava o víne sa stala vzorom. Nemá meno, preto mu jedno, aby sme si rozumeli, dám. Hollywoodske víno. Tu sú niektoré jeho vlastnosti: nádherná farba, dosť silná gradácia (ak je niekto zvyknutý na tvrdé, nevie, čo si počať s dolcettom), guľatá chuť, veľmi jednoduchá bez hrán (bez nepríjemných tanínov či ťažko zvládnuteľnej kyslosti). Už pri prvom dúšku je v ňom všetko: dáva pocit bezprostredného bohatstva, plnosti chuti a vône. Keď si z neho odpiješ, dochuť trvá krátko, účinky vyhasnú. S jedlom súvisí pramálo a pomerne dobre ho možno oceniť už aj pri povzbudení chuťových pohárikov nejakou mizernou zájedkou v bare. Navyše sa vyrába z hrozna, ktoré sa dá pestovať takmer všade: chardonnay, merlot, cabernet sauvignon. Keďže sa nepripravuje s veľkou bázňou, má skôr konštantný charakter, rozdiel v ročníkoch je takmer nebadateľný.

Voilà.

S touto predstavou o víne pán Mondavi a jeho nasledovníci dosiahli jedinečný výsledok: Spojené štáty dnes konzumujú viac vína než Európa. Za tridsať rokov stúpla ich konzumácia vína päťnásobne (dúfajme, že obmedzili pitie whiskey). To však ešte nič nie je: hollywoodske víno nezostalo iba americkým fenoménom, no presne ako Hollywood sa stalo fenoménom celosvetovým: síce sa im nikdy predtým nesnívalo, že to budú robiť, ale teraz pijú víno, povedzme, v Kambodži, Egypte, Mexiku, Jemene a aj na absurdnejších miestach. Aké víno pijú? Hollywoodske. Ani Francúzsko, ani Taliansko, dve vlasti vína, z toho nevyšli bez ujmy: nielenže pijú vo veľkom množstve hollywoodske víno, ale pustili sa i do jeho výroby. Prispôsobili sa, poopravili zo dve či tri veci a robia ho. A veľmi dobre, treba povedať. Vo vinotékach hocijakého talianskeho mesta poľahky natrafíte na Taliana, ktorý si pred večerou popíja hollywoodske víno vyrobené na Sicílii a ujedá si zo zemiakových lupienkov a pikantných chuťoviek. Už to je čosi, že ho nepije pred telkou priamo z fľaše pri sledovaní posledného bejzbalového zápasu.

Barbari!

Ak pôjdete za starým vinárskym majstrom, jedným z tých Francúzov alebo Talianov, ktorí vyrástli v rodinách, kde nebola na stole voda, ktorí žijú na tom istom kopci, kde po tri generácie chodila ich rodina spávať za vône muštu, ktorí poznajú vlastnú zem a vlastné hrozno lepšie než obsah svojich trenírok, ak pôjdete k majstrovi, v ktorom žije stáročná múdrosť a dôverná znalosť výroby vína, ak k nemu pôjdete a dáte mu vypiť pohár hollywoodskeho vína (možno toho, ktoré sám robí) a opýtate sa ho, čo si o ňom myslí, odpovie: Pch! Niekedy zo seba dostane viac, no každopádne to treba trochu interpretovať.

Interpretujem to takto: nezaujíma ich, je to bezvýznamná zábavka. Možno na ňom obdivujú prefíkanosť, ale pokrútia hlavou pri myšlienke na tých, čo ho budú piť a nevedieť, o čo prichádzajú. Potom odídu vedľa, aby si ústa vypláchli ročníkovým barolom. Je to ako posadiť Schumachera do motokáry, pustiť Glennovi Gouldovi Let it be, žiadať De Gasperiho* o názor na UDC, pýtať sa Luciana Beria* na to, ako sa mu pozdáva Philipp Glass. Aj keď to nepovedia, myslia si: srandisti, títo barbari.

Mohlo by sa zdať, že ide o zvyčajnú aroganciu starej moci, o známy syndróm après moi le déluge*. Víno je však relatívne jednoduchá vec, nie je to hudba ani literatúra, preto ho môžete skúšať, piť a overovať, ak máte k nemu čo len minimálny vzťah. Vezmite si teda vysokokvalitné barbaresco a odpite si: hravo zacítite sériu ak nie nepríjemných, tak aspoň ťaživých tónov. Pravdepodobne budete musieť hľadať pomoc v nejakom jedle, aby ste tie dojmy stlmili. Pri ďalšom dúšku už bude všetko inak (zamiešali ste do toho, čo ja viem, pečené mäso). Zároveň však stále pretrváva aj chuť prvého dúška a vy začínate chápať, že ochutnávanie vína je záležitosťou, ktorá sa netýka iba prvej chvíle alebo okamihov, keď ho pijete, ale celého času potom, celého príbehu, ktorý vám víno rozpráva. Počas večere cestujete medzi dojmami, ktoré sa menia a ktoré vás nejakým spôsobom zväzujú i odmeňujú, no s mierou a akýmsi zvláštnym sofistikovaným sadizmom. Keď sa postavíte od stola, vysvetlia vám, že to bolo barbaresco istého ročníka a z istej usadlosti: jedna z mnohých možností. A tie ďalšie možnosti predstavujú ďalšie svety, ďalšie objavy, ďalšie cesty. Sú to veci, ktoré vás nadobro chytia do pasce a zobudíte sa o dvadsať kíl ťažší a s nebezpečnou náklonnosťou k enogastronomickým prázdninám.

Ak sa potom vrátite k hollywoodskemu vínu, jedno si z neho vyberiete (azda preháňam, ale sú si navzájom také podobné, že môžete vyberať takmer náhodne) a pokojne si z neho pred príjemnou vinotékou vypijete pohárik, pochopíte veľa vecí. Bude vám chutiť, budete šťastní, že ste tam, a ak nie ste rafinovaní a školení pôžitkári, budete mať dokonca dojem, že ste našli víno, ktoré ste odjakživa hľadali. Nepochybne tu ale ide o čosi úplne iné. O motokáru, ak rozumiete, čo tým myslím. A to vám hovorí niekto, kto by radšej ako enogastronomickú dovolenku zatiahol dovolenku v hotelovom komplexe na Kanároch (dobre, preháňam: nebol by som toho naozaj schopný...).

Víno bez duše. Svojimi obmedzenými možnosťami mikrokozmos vína zaznamenáva príchod jednej praktiky na planetárnej úrovni. Hoci sa zdá (povedal som, zdá sa), že táto praktika uchráni gesto, v skutočnosti nadobro rozptýli jeho zmysel, hĺbku, celistvosť, pôvodné bohatstvo, vznešenosť, dokonca históriu. Ide o mutáciu veľmi podobnú tým, ktoré hľadáme. Chceme sa pokúsiť do toho ešte viac preniknúť? Dá sa pritom naučiť mnoho vecí, ak máte trpezlivosť.

© Alessandro Baricco. V preklade Magdy Kučerkovej vydal Kalligram