Autori knihySamovražda Západu ponúkajú syntézu viacerých ideí, na ktorých Západ vznikol a vytvoril tak civilizáciu, ktorá nemá v ľudských dejinách obdobu. Zvláštnosťou je, že si túto výnimočnosť zvyčajne neuvedomujeme.

Smrť optimizmu (úryvok z kapitoly Optimizmus)

Korene moderného pesimizmu siahajú prinajmenšom do šesťdesiatych rokov 18. storočia, keď anglické „gotické romány“ oživili pochmúrne nadprirodzené predstavy, zobrazovali sebeckých hrdinov a hrdinky a naštrbili harmóniu božskej a ľudskej láskavosti. Či už v románoch nemeckých romantikov zo sedemdesiatych rokov 18. storočia, v zvrátenosti Sadeho románov z osemdesiatych rokov 18. storočia, či v davom poháňanom terore Francúzskej revolúcie sa naplno prejavila predtým prehliadaná alebo uhladeným idealizmom osvietenstva dusená temná stránka ľudstva. Počas desaťročí pred rokom 1914 sa spojili bomby ruských nihilistov, Schopenhauerova filozofia, umenie raných expresionistov a Freudove psychologické výskumy, aby podporili pochmúrny obraz charakteru a osudu ľudstva. Optimistickú ilúziu 18. a 19. storočia však nič tak úplne nezničilo ako udalosti medzi rokmi 1914 a 1945.

Vieru v nezávislosť človeka, v jeho dobro a pokrok západnej civilizácie pre celú generáciu, a možno aj navždy, rozdrvila séria pohrôm a reakcií na ne – desivosť charakteru a následkov prvej svetovej vojny, narastajúce presvedčenie, že objektivita vylučuje hľadanie zmyslu a vnímanie, zrejmé napríklad v prorockých románoch Franza Kafku z polovice dvadsiatych rokov, že ľudia v skutočnosti nie sú slobodní a sebaurčujúci, ale že ich ovláda a podmaňuje si rozumovému chápaniu unikajúce zlo, zhmotnené v hrôzostrašnosti, byrokracii a iracionalite. Takto charakterizované spoločnosti sa objavili v strednej a východnej Európe, keď Stalin a Hitler znetvorili a rozložili západnú civilizáciu. Dokonca aj Ameriku a niekoľko častí Európy, ktoré zostali nedotknuté nenávistnými štátmi, zasiahol v tridsiatych rokoch hospodársky kolaps a teórie o úpadku západnej civilizácie, medzi ktorými sa však ozýval hlas pozoruhodného optimistu Franklina D. Roosevelta. Rozvoj ľudstva uviazol na plytčine. Ako povedal Bertrand Russell, zdalo sa, že „myslenie je vstupnou bránou k zúfalstvu“.

Prežitie Západu bolo otázne v rokoch 1917 až 1989, keďže v tomto čase sa tu objavili, prekvitali a upadli komunizmus a nacizmus – dve západné idey, ale nenávistní a takmer smrteľní nepriatelia západnej civilizácie.

Dokonca ani ukončenie totalitnej nočnej mory a šesťdesiat rokov mieru a prosperity historický optimizmus Západu nenavrátilo. Dnešný obraz má dva rámy. Európania, sčítaní intelektuáli, médiá, popkultúra a zamestnanci v dolnej tretine príjmovej tabuľky majú sklony k pesimizmu. Američania, Austrálčania, obchodníci, vedci, politické elity a bohatí inklinujú k optimizmu. Príťažlivosť fatalizmu je silnejšia.

Úpadok optimizmu od roku 1900 možno pripísať skutočnosti, že celý západný pohľad na ľudstvo a konkrétne názor prevládajúci medzi rokmi 1700 a 1900, bol jednoducho príliš veľkorysý. Autonómia a dobro človeka, ako aj jeho viera v historický pokrok bola implicitne spochybnená na začiatku 20. storočia, keď Sigmund Freud vydal Výklad snov. Polstoročie predtým Karol Marx tvrdil, že sloboda a nezávislosť človeka sú ilúziami. Zdalo sa, že Freud k tomuto tvrdeniu poskytol dôkazy. Objavením koncepcie nevedomia a podrobným opisom sexuálnych impulzov, ktoré motivovali správanie dokonca aj navonok najzdatnejších jednotlivcov a uväzňovali ich v kruhu automatických reakcií, Freud podkopal predstavu o ľudskej slobode. Psychológia otvorila Pandorinu skrinku kvasiaceho vnútorného konfliktu, potláčania, odcudzenia, viny, hanby a nekončiacich neuróz.

Freud nepochyboval o význame svojej práce ani o dôsledkoch, ktoré môže ľudstvu priniesť. „Ľudstvo,“ napísal, „časom muselo zo strany vedy zniesť tri veľké urážky na adresu svojej naivnej sebelásky“: zistenie, že svet nie je stredom obrovského vesmíru, ale len jeho malou súčasťou; zistenie, že nás nestvoril Boh, ale pochádzame z opíc; a zistenie, že naša vedomá myseľ nevedie naše konanie, ale nám len nahovára nejakú ľúbivú rozprávku. Azda ani jeden intelektuál nezmenil západné myslenie výraznejším spôsobom, pričom prevládajúci optimizmus zmenil na prevládajúci pesimizmus.

To, čo odštartoval Freud, za posledných päťdesiat rokov dokončila genetika, neodarvinistická biológia a kognitívne vedy. Objav Francisa Cricka a Jamesa Watsona z roku 1953, že ľudia majú rovnakú základnú štruktúru DNA ako všetky ostatné rastliny a živočíchy, zvýšilo význam génov. V roku 1976 oxfordský biológ Richard Dawkins spôsobil nový prelom v myslení o otázke nezávislosti človeka. Vo svojej nanajvýš vplyvnej knihe Sebecký gén vníma dedičný gén ako základnú jednotku výberu a sebeckosti. Moderná neuroveda dokázala, že naša myseľ pozostáva zo zložitých nervových obvodov určených na myslenie, pociťovanie a učenie sa.

Nové poznatky o génoch a mysli spochybnili dve idey, ktoré boli dovtedy oporou západného optimizmu a viery v človeka. Idea tiahnúca sa 18. a 19. storočím vychádza z predpokladu, že myseľ človeka je na začiatku „prázdnou tabuľou“, ktorú môžu rodičia, učitelia a spoločnosť voľne zaplniť. Dnes však vieme, že táto idea je nesprávna. Zmeniť ľudskú skúsenosť môže mať istý vplyv, nemôže však preformovať samotný charakter. Ďalšou, oveľa staršou ideou podporujúcou ružový pohľad na ľudstvo, bola, ako sme sa už zmienili, idea duše, ktorá od víťazstva kresťanstva na Západe nebola spochybnená. Neurovedci v 20. storočí však dušu márne hľadali.

Pre intelektuálov aj obyčajných ľudí bolo úlohou psychoanalýzy a neurovedy ospravedlniť pochmúrny obraz ľudskej prirodzenosti, ktorá sa zhmotnila v zverstvách 20. storočia a desivých vojnách a bojovaní, ktoré sa na svete od roku 1939 nezastavilo. Televízia a tlač prinášajú neochabujúce dôkazy o zvrátenosti ľudstva. Dokonca aj v samotnom srdci Západu, ktorého sa od roku 1945 nedotkol nijaký vážny konflikt, pesimisti vedia nájsť množstvo dôkazov o slabosti či skazenosti ľudskej prirodzenosti, keďže narastá počet prípadov depresií, narcizmu, alkoholizmu, drogovej závislosti, posadnutosti sebou samým či samovrážd, a to najmä medzi mladými ľuďmi, a keďže sa zdá, že hodnoty slušnosti a komunitného ducha potlačili všadeprítomný materializmus, chamtivosť a sebectvo.

Jediný problém, ktorý sa spája s týmto jasným a rozšíreným názorom, totiž že veda a skúsenosti 20. storočia dávajú za pravdu pesimizmu, spočíva v tom, že je nesprávny. Neznamená to, že optimizmus potvrdzujú fakty. Len platí, že základy súčasného pesimizmu sú do veľkej miery vratkejšie, než sa zdajú.

Vedci a historici, ktorých verejnosť veľmi neoceňuje, dnes zastávajú veľmi kritický postoj k Freudovi a jeho zisteniam. V roku 1972 sir Peter Medawar, uznávaný britský lekár a držiteľ Nobelovej ceny, psychoanalýzu označil za „jeden z najneradostnejších a najzvláštnejších medzníkov v dejinách myslenia 20. storočia“. Historik ideí, Peter Watson, ktorý ponúka nestranný a vyvážený výklad myslenia 20. storočia, považuje Freudovo dedičstvo za chybné: freudovské romány, maľby a opery, hovorí Watson, „pomohli spopularizovať a legitimizovať istý pohľad na ľudskú prirodzenosť, ktorý je nesprávny, pričom dôkazy, ktoré by ho potvrdzovali, chýbajú.“. Watson hovorí, že Freudov „výskum“ je dnes do veľkej miery zdiskreditovaný a väčšina jeho ideí je úplne nevedecká, „na úrovni viery v lietajúce taniere“.

Neurovedu a neodarvinovskú biológiu nemožno takto zamietnuť. Ich závery však nemusia byť také pesimistické, ako sa na prvý pohľad môžu zdať. „Vyvrátenie teórie prázdnej tabule,“ hovorí Steven Pinker, „je menej znepokojujúce a istým spôsobom menej revolučné, než sa na prvý pohľad zdá... Nadvláda génov neznamená, že nemožno rozvíjať láskavosť a spoluprácu, podobne ako zákon gravitácie nezabraňuje rozvoju lietania.“

(c) Chris Smith a Richard Koch. Slovenské vydanie knihy Samovražda Západu vyšlo v decembri 2011.