Légie

Anna Petrovna stála na námestí pri stánku so slanými rybami. Čakala na Matulu, kým skončí so svojou vojenskou prehliadkou, aby ho mohla požiadať o Samarinovo prepustenie. Bolo jej zima. Predavačka rýb Kira Amvrosijevna jej požičala šál.

„Takto budú vyzerať v súdny deň,“ povedala Kira opierajúc sa celou váhou o lakeť a špičkou noža inkvizítorsky skúmajúc jednu rybu za druhou. Šupinatá sivá koža na rybách od soli zdrsnela. Boli tenké ako papier a tvrdé ako štolver. „Všetci hriešnici. Všetci smilníci. Všetci podvodníci, všetci veľkí klamári. Všetci títo… hlúpi cudzinci s puškami. Kristus im cez lebky natiahne povrazy a zavesí ich na regál ako ryby. Sánky im spadnú a ich doširoka otvorené oči nebudú chápať, čo sa stalo. A potom príde súd. Mali by ste sa, Anna Petrovna, očistiť zvnútra, pretože Kristus vás vypitve svojím tenučkým nožíkom a bude vás súdiť podľa toho, čo tam nájde.“

„Nechajte ma na pokoji,“ povedala Anna.

Z diaľky k nim doľahla streľba a výbuchy.

„Bože,“ vykríkla Kira. „Koniec sa blíži. Takto to znie!“

Anna rukou zalovila v taške a vytiahla cigaretu a zápalky. Čo ak Aľoša po svojom otcovi zdedil hrôzu z toho zvuku? Lepšie, keď na to príde teraz, aspoň mu nikdy nenapadne ísť za vojaka. Ruky zapaľujúce cigaretu sa jej triasli. Vo svojich predstavách už Samarinovi poskytla útočisko v ich dome. Nemohol ich ochrániť pred všetkými vojakmi, ale mohol byť poslom svetiel z miest tam za lesom, zvukov, myšlienok a rozhovorov, ktoré sa tam viedli. Nepremýšľala nad tým, že by sa ho chcela dotýkať. Nepredstavovala si, ako sa dotýkajú jeden druhého. Trochu, možno áno. Teda, ak takými dotykmi bol aj uprený pohľad do očí a pohladenie po líci.

„To svinstvo mi tu nebudete fajčiť,“ protestovala Kira.

„Nechajte ma na pokoji.“

„Skončíte takto,“ povedala Kira a s rybou v ruke jej mávala pred očami.

Zo strechy štábu sa ozvala poľnica. Zvrchu bolo počuť presné klikanie záklopiek a spoza odkvapu sa vystrčila hlaveň maximky. Smutný a Buchař sa pripravovali dohliadať nad vojenským defilé. Zo všetkých strán námestia sa smerom k štábu začali trúsiť českí vojaci. Jeden z nich pomaly prechádzal popri Anne s očami uprenými na jej cigaretu. Myslela si, že kríva, ale bolo to len zdanie. Mal len jednu čižmu.

„Stratili ste čižmu,“ povedala mu.

„Nie,“ odpovedal vojak, „jednu som našiel.“

Natiahla k nemu ruku s cigaretou. Zobral si ju a kráčal ďalej.

Potom, čo sa všetci Česi zhromaždili pred štábom, postavili sa do nerovného, preriedeného radu. Keď odchádzali z Prahy v roku 1914, bolo ich stosedemdesiatjeden. V Galícii pri ruskom útoku v 1916, keď im ešte stále velili Rakúšania, prišli o Hrubého, Broža, Krejčího, Makovičku, Kladiva a Krála. Rusi zastrelili aj Navrátila, keď jednotku zajali, pretože si mysleli, že ide hodiť granát, pričom on sa len naťahoval po fľašu vody. Slezák a Bureš boli zranení a umreli cestou do zajateckého tábora. Vojaci z jednotky ich pochovali na malom cintoríne pri Dnepri. Potom ich poslali na práce na statku pri Moskve a Hlaváčka zabil predák potom, čo ho prichytil v posteli so svojou ženou. Traja bratia Krížovci, akrobati, ušli s cirkusom z Turkmenistanu a stolár Růžička si našiel prácu v meste. Rusi obmedzovali prídely a Chalupníka popravili za krádež kravy. V barakoch sa rozšírila zvláštna chrípka a jednotka prišla o Stojespala a Kolínskeho. K československým légiám sa mali pripojiť v Kyjeve, ale Tesařík, Rohlíček, Žába, Böhm a Kašpar vyhlásili, že nebudú bojovať po boku Rusov proti vlastným, a tak tam zostali ako vojnoví zajatci. Vo februári 1917, keď v Rusku prebehla prvá z revolúcií a nikto nevedel, kto krajine vládne, začal dochádzať chlieb. Mladší z bratov Černých umrel na horúčku a krátko za ním aj Laník a Žito. Dragoun a Najman zamrzli v druhú noc cesty. Na streche vlaku si schovali fľašu koňaku a večer ju tam vyšli vypiť, aby sa s nikým nemuseli deliť. Zaspali tam práve v najmrazivejšiu noc. Keď zastavili pri Černigove, museli ich telá vypáčiť zo strechy železnými tyčami. Kratochvíl, Jedlička, Šafář, Kubeš a Vasata, ktorí sa vždy zaujímali o politiku, založili v poslednom vagóne soviet a v noci ho odpojili od zvyšku vlaku. Situácia sa na chvíľu zlepšila, keď sa jednotka dostala do Kyjeva a pridala sa k novému regimentu. Ukrajinci sa k nim správali dobre. Bilovský si našiel dievča z Brovarov, ktoré s ním otehotnelo. S poctou bol z armády prepustený potom, čo otec dievčiny daroval Matulovi svojho najlepšieho koňa. Vrzala sa začal po nociach vykrádať a v miestnych kasínach sa z neho stal priekupník kokaínu. Kým došli na front, boli pribratejší a nevyzerali tak zbedačene. Rusi túto jednotku zaradili do útoku. Staršieho z bratov Černých trafila guľka, keď vychádzali zo zákopov. Matula vykrikoval na vojakov, že si môžu prestrieľať cestu späť do Čiech, ale vždy, keď sa na niektorého z nich pozrel, tak mu pred očami padol mŕtvy na zem. Matula však napriek tomu ťahal dopredu a jednotka šla za ním. Vtedy Mutzovi povedal, aby sa neplazil, pretože nejde ostatným príkladom, a tak sa Mutz uprostred lietajúcich guliek postavil. Všetci vojaci sa postupne zdvihli zo zeme a Strnád schytal toľko guliek do krku, že mu hlava odpadla ako korok na fľaške od piva. Okrem Černého a Strnáda jednotka pochovala Vávru, Urbana, Mohelnického, Vlčeka, Řepu, Přecechtla, Růžičku, Procházku, Zahradníka, Vávruša a Svobodníka. Knedlík a Kolář podľahli zraneniam. Potom prišla boľševická revolúcia a Rusi v Kyjeve jednotku požiadali, aby im pomohla v bojoch proti boľševikom. Kadleca zastrelila žena v koženom kabáte. Keď sa k moci dostali späť Ukrajinci, vojaci im pomáhali nosiť potraviny z dedín na ľavom brehu Dnepra. Potom, čo vojaci zastrelili niekoľkých sedliakov, Buchta a Laník vyhlásili, že ich spolubojovníci sú špinaví reakcionárski zkurvysynovia a pridali sa k boľševikom. Biskup a Pokorný, ktorí sa neustále ponosovali, že nedostávajú žold, vykradli banku v Odese. Hovorilo sa, že s peniazmi prešli cez Čierne more a skončili v Batumi každý s tromi Adžarkami vo veľkom dome pri mori, kde im po dvore pomedzi palmy behajú malé čierne prasiatka. Tiež sa hovorilo, že ich obesili.

Potom Česi na Západe rozhodli, že légie sa presunú na západný front, aby bojovali proti Nemcom. Jediným spôsobom, ako sa tam dostať, bolo obísť svet. Začať transsibírskou magistrálou, dostať sa do Vladivostoku a potom cez Tichý oceán, Ameriku a cez Atlantik do Francúzska, a tak sa légie vydali na Východ. Keď sa ich Trockij snažil odzbrojiť, Matula a vojaci boli presvedčení, že ich zbrane skončia u Nemcov, a tak sa začali brániť. Légie obsadili celú transsibírsku magistrálu a na určitý čas bol jediným slobodným a nezávislým československým územím deväťtisíc kilometrov dlhý a dva metre široký pás, ktorý sa ťahal od Uralu až k Tichému oceánu. Keď začali boje, bola jednotka práve v Irkutsku, kde boli železničiari presvedčení červení. Celé leto s nimi Česi bojovali v železničných tuneloch na Bajkalskom jazere. Skounič, Marek a Žába zahynuli, keď partizáni vykoľajili vlak a Brada sa zranil pri bojoch v lese a umrel na gangrénu. Myška sa pridal k červeným. Keď sa ho jednotke neskôr podarilo chytiť, Matula ho strelil rovno do hlavy. Na jeseň červení partizáni prekvapili jednotku na pobreží Bajkalu a zabili Vasatu a Martínka. Matula zúril a jednotka sa vydala do mesta s názvom Staraja kreposť. Matula tam všetkým robotníkom vo fabrike a ich rodinám prikázal zhromaždiť sa na námestí, kde jednotka zastrelila desiatky mužov. Potom dezertovali Kubec a Koupil. Červení začali lepiť plagáty s Matulom ako krvilačným mäsiarom a nepriateľom ľudu. Prepadli ich v barakoch a zabili Beníška. Vtedy však prišli socialistickí revolucionári a pomohli im červených dostať preč. Bajkal už zamrzol a jednotka sa dozvedela, že po ľade sa blížia partizáni. Išli proti nim, ale v tej tme nikoho nenašli. Navyše ľad začal pod ich nohami pukať, pretože ešte nestihol poriadne premrznúť. Na úsvite zistili, že Hájek sa utopil a zatiaľ čo počítali prípady omrzlín, z brehu na nich zaútočili červení a zastrelili Zikána, Nohu a Šmída. Matulu guľka zasiahla do hrudníka. Hrdlo a priedušky sa mu začali plniť krvou tak, že nemohol dýchať. Mutz mu špičkou noža vyrezal do krku dieru, čím ho zachránil. Jahoda, ktorý mužov vyviedol zo zmrznutého jazera, chytil guľku tesne potom, ako sa dostali na breh. Mutz niesol Matulu. Druhá guľka mu zjavne prešla rovno cez srdce, ale z nevysvetliteľných dôvodov ho nezabila. Potom bola jednotka odoslaná do Jazyka. Bez zavraždeného Klimenta ich zostalo stojeden.

Keď v 1914 kráčali na stanicu v Prahe, mali na sebe nové uniformy z bavlny farby búrkových mračien a nové čižmy. V slnku sa im leskli naleštené odznaky a pracky na opaskoch. Hoci neverili, že to, čo robia má nejaký zmysel, držali sa v úhľadných zástupoch. V prvom rade preto, lebo vzbura by vtedy bola príliš veľkým sústom a potom bolo leto a oni boli mladí s rukami nepoškvrnenými krvou v uliciach, kde ich pozorovali dievčatá, pre ktoré bolo pochodovanie istým druhom tanca.

Na sibírskej železničnej stanici o päť rokov neskôr potreba vzbury visela z konárov ako dozreté ovocie, ktoré už netreba ani oberať. Spadne samé. Uniformy vojakov boli roztrhané, zaplátané, vyzerali ako zdrapy látky popriväzované ukradnutými motúzmi. Kozácke nohavice im trčali spod anglických kaki tuník. Našli sa aj americké košele s dierami od bajonetov na rukávoch a so škvrnami od krvi, vína a žĺtka surových vajec, ktoré ešte teplé vysávali slamkou v kurníkoch pred dvomi rokmi. Pracka vyrobená v Chive, ktorú do snehu na Severe priniesol železničiar, ktorý umrel vo svojej lokomotíve medzi bleskami, keď sa rútil zo Strednej Ázie, kde začínala jar do nekonečnej zimy Severu v mesiacoch medzi revolúciami. Jedna kompletná česká uniforma v stave, v akom ju jej majiteľovi v Čechách odovzdal intendant v čase, keď bol vojak, čo ju nosil, stále občanom dnes už mŕtvej Rakúsko-uhorskej monarchie. Bola však atrapou, pretože za celé tie roky sa na nej stihli vymeniť rukávy, všetky lemovania a kusy látky a z pôvodného odevu nezostalo nič iba akási predstava o jej niekdajšej identite. Stovka mužov so sebou ťahala útržky dvoch tuctov armád, z ktorých niektoré, hoci staré, zanikli, iné boli novo založené a rozpadli sa za mesiac, ktorý strávili na nekonečnom kontinente, vo svete trávy, snehu a kameňov rozprestierajúcom sa medzi Európou a Mandžuskom. Stačilo, aby nejaký charizmatický hráč, ktorý dokázal byť niekedy štedrý či násilný alebo ctižiadostivý, keď sa mu to hodilo, vošiel do obchodu v meste, kde neboli dláždené ulice, hodil na pult plné vrece nazhromaždeného zlata a vypýtal si purpurom lemované jazdecké sedlá a kopije na vlajky, stužky do konských hrív pre zástup neurčitých bojovníkov a ich koní a o mesiac po jedinom záťahu, pitke či obyčajnej hádke, všetky tieto krásne veci predal alebo skončili zakrvavené a zmrznuté v blate. Pripravené už len na to, aby ich niekto zobral. Pušky niektorých z Matulových mužov začala požierať oranžová hrdza a zo všetkých sa z drevených častí olupoval lak. Ich klobúky boli bestiármi z kože, vlny a kožušiny. Vojak Habadil vymenil svoje hodinky, vlastné nie ulúpené, v Omsku za čapicu pripomínajúcu skalp plešatejúceho starca s dlhými ryšavými vlasmi, ktoré pochádzali podľa predajcových slov z ľudskej beštie, ktorá prebývala v Altajských horách. Na čižmách, ktoré mali na nohách, zanechali stopy kilometre, čo prešli, ako aj šestoro zím a koža pripomínala zvráskavenú tvár prastarých rodičov. Podrážky provizórne nahrádzali drevom, gumou z pneumatík, kôrou stromov a do všetkých pchali slamu, handry a franforce plsti alebo kusy kožušiny, aby boli teplé, a to napriek tomu, že v Jazyku ešte mrazy neudreli. Stovka mužov s 945 prstami na nohách (zvyšné padli za obeť omrzlinám), s 980 na rukách, 199 očami, 198 nohami, 196 rukami, žalúdkami prevŕtanými mikróbmi, každý desiaty trpiaci syfilisom alebo tuberou a väčšina z nich zakusujúca prvé útrapy skorbutu.

Ukážka z tretej kapitoly.

Ukážka z piatej kapitoly.

Preklad Aňa Ostrihoňová

Predaj: Gorila, Martinus, Panta Rhei, Artforum