Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman
Elena Ferrante
Anne-Marie O'Connorová
A.M. Homesová
Claire Messudová
Patrik Ouředník
Marie Kondo
Ned Beauman
Roger Moorhouse

Študenti, láska, Čeka a smrť (1.)

Ruská pohľadnica z roku 1916

Sedemnásťročná dcéra lekára vyrastá obklopená láskou a bohatstvom svojej rodiny. V predvečer občianskej vojny a boľševického prevratu – v roku 1916 – si začína písať denník. Prinášame prvý úryvok z knihy, ktorá vyjde o dva mesiace.

(...)

26.september 1916

Lidočky niet. Lidočka je mŕtva! Odmietam to pochopiť. Prvýkrát zomrel niekto, kto mi bol blízky.

Včera som bola veľmi znepokojená a vybrala som sa o desiatej za ňou. Stretla som ju už na ulici, bola celkom bez seba: klobúk mala nakrivo, bola bez kabáta hoci bolo veľmi chladno, šaty mala porozopínané, tak že bolo vidno jej holé prsia. Vyzerala akoby zošalela. V rukách držala niekoľko papierov a keď ma zbadala, chcela sa mi vyhnúť. Schmatla som ju však za rameno:

„Kam chceš ísť? Čo je to s tebou?”

Zdalo sa, že ma nespoznáva. S rozšírenými očami na mňa zízala a zrazu vykríkla:

„Ľudia, dobrí ľudia, poďte všetci sem, pozrite sa na mňa! Nie som dcérou grófky Dolgorukovej. Mojou matkou je slúžka Plotnikovová! Som jej nemanželské dieťa!”

Mávala papiermi, ktoré jej začali vypadávať z rúk. V tom okamihu sa začali okolo nás zhlukovať ľudia. Niektorí sa smiali, iní sa čosi pýtali, či sústrastne mrmlali. Niekto zahvízdal a jedna žena povedala:

„Ech, ech, s tým dieťaťom nie je niečo v poriadku!”

Pochopila som, že musím Lidočku okamžite odviesť domov. S pomocou jednej zo žien som pozbierala papiere. Na jednom z nich som mimovoľne prečítala: „Tajný radca Kovalevskij adoptuje nemanželskú dcéru slúžky Plotnikovovej.” Vzala som Lidočku za ruku a ponáhľala som sa s ňou domov, tentoraz ma nasledovala poslušne. Tvár mala zaliatu slzami. Na schodoch sa na nás vyrútila pani Kovalevská a od zlosti celá bez seba udrela Lidočku do tváre. Dievča sa zrútilo na zem. To som už nevydržala a rozbehla som sa domov. No mala som radšej zostať, pretože sa zdalo, že v tom dome všetci zošaleli.

Doma nebol nik. O jedenástej prišla Lidočkina komorná a priniesla mi pokrčený kus papiera. Bolo na ňom napísané: „Drahá Aľa! Umieram. Už nemôžem ďalej žiť. Teraz už všetko vieš. „Matka” ma zbila. Volám sa Plotnikovová a moja matka ma mala za slobodna. Som dcérou ženy, ktorú som videla len raz v živote, tej, ktorá mi vtedy dala perník. Zamkli ma do kúpeľne. Spravila som, čo mi poradila Petuchovová. Ukradla som otcove kľúče od stola a našla som tam tie dokumenty. Umieram, pretože nemôžem ďalej žiť. Prosím odovzdaj tento prvý a posledný list mojej pravej matke. Jelizavete Alexandrovne ale odkáž, že umieram nenávidiac ju! Ukradla ma mojej matke! Bozkávam ťa, moja drahá Aľa!” Samozrejme, že som sa hneď rozbehla ku Kovalevskijm. Keď mi komorná otvorila dvere, hneď som vedela, že sa stalo niečo strašné. Počula som jačanie pani Kovalevskej. Bolo to hrozné. K Lidočke ma nepustili. Miss mi povedala, že Lidočka sa obesila pred chvíľou v kúpeľni. Doktor, ktorého hneď zavolali, už nemohol nič spraviť. – Pohreb bude zajtra.

28. september 1916

Lidočkin pohreb bol veľmi honosný. Prišlo celé mesto. Oficiálne zomrela nešťastnou náhodou. Pochovali ju do rodinnej hrobky. Jelizavetu Alexandrovnu odviezli z pohrebu domov v hlbokom bezvedomí. Tajný radca neplakal, ale pohľad na neho lámal srdce.

Zostala som ešte dlho na cintoríne a nevedela som sa spamätať. Neďaleko Lidinho miesta posledného odpočinku sa nachádza zvláštny pomník. Prichádzajú sa naň pozrieť ľudia zo široka ďaleka. Veľký železný ovál predstavuje tvár. Oči a ústa sú vykrojené, tak že z nich vyrastá tráva a okolo celého náhrobku sa ovíja obrovský had, tiež zo železa. Vedľa hada je napísané: „Prekliatej dcére, otec, ktorý ju preklial.”

Hovorí sa, že to úbohé dievča sa zaľúbilo do herca. Otec jej nechcel dovoliť, aby sa zaňho vydala. Nakoniec s ním utiekla a otec ju preklial. Herec však dievča zakrátko opustil a ona sa utopila. Otec jej dal na hrob osadiť tento pomník, ktorý vyvoláva v ľuďoch hlbokú hrôzu.

Môžu sa ľudia skutočne tak nenávidieť, že ich ani smrť nezmieri? Aj Lidočka zomrela s nenávisťou v srdci a to voči žene, ktorá pre ňu spravila viac ako ktorákoľvek iná žena. Voči žene, ktorá ju vychovávala trinásť rokov ako vlastnú... Prečo?

29. september 1916

Dnes som šla s Natočkou Voronkovovou do študentskej kancelárie. Chceli sme, aby nám pridelili nejakú prácu. Vo svetlej miestnosti sedel pri veľkom stole vysoký, blonďavý študent, s veľmi ľahkovážnym plytkým výrazom v tvári. Mal oblečenú bielu rubašku pochybnej čistoty a len tak si tam sedel s rozopnutými vrchnými gombíkmi a špinavými nechtami. Keď nás zočil, nevstal, ale zakýval na nás lenivo zívajúc, aby sme pristúpili. Zdalo sa mi, že je opitý. Vtom som oľutovala, že som sa sem vybrala, cítila som sa nemotorne a neohrabane, celkom ako dieťa.

„Nuž, čo si prajete, kamarátky?” spýtal sa s úsmevom.

„Chceli sme sa len spýtať, či by sa pre nás nenašla nejaká práca,” povedala som placho a vzápätí som sa na seba nahnevala, že neviem svoju plachosť potlačiť.

„No samozrejme, práce máme, koľko len chcete!” zvolal študent a vyskočil zo stoličky. Pristúpil k nám, chytil nás okolo pásu a chcel nás odviesť ku stolu. Vyslobodila som sa z jeho objatia a o krok som cúvla. Takto sa ku mne ešte nikto nesprával. Je to bežné? Správajú sa takto študenti? Zasmial sa a zvedavo si ma prezeral.

„Z ústavu?” spýtal sa krátko.

„Nie, študovala som na gymnáziu!”

„Jediná dcéra?”

„Nie, sme tri.”

„No, na študentku sa zatiaľ veľmi nepodobáte!”

„Neprišli sme si poklebetiť, prišli sme sa spýtať, či môžeme nejako pomôcť...” povedala som zmätene. Študent si nás premeral od hlavy po päty, nahlas sa rozosmial a zobral do rúk akúsi knihu.

„Potrebujeme nutne byty. Mnoho študentov nemá kde bývať. Môžete nám pomôcť, tým, že nájdete ubytovanie pre študentov a tiež voľné miesta domácich učiteľov, na ktoré by mohli nastúpiť!”

Dal nám osvedčenia, ktoré sme vyplnili a odišli sme.

Cestou sme sa rozprávali o svojich dojmoch. Z princípu som nechcela hovoriť o niekom zle, preto som Natočke nepovedala, že sa mi študent nepáčil, len že sa mi zdal zvláštny.

„Rozmaznalo nás gymnázium,” povedala. „Izolovali nás do takej miery od gymnazistov a žiakov reáliek, že ani nevieme, ako sa máme správať, keď sa s niekým z nich stretneme. Možno je takéto otvorené kamarátstvo úplne bežné a správajú sa tak všetci.”

„Nepáči sa mi, keď ma niekto, koho vidím prvýkrát, chytá dôverne okolo pása!” rozhorčila som sa.

Ale čoskoro sa nám obom vylepšila nálada, tešilo nás, že môžeme byť verejne činné, že stojíme takpovediac vo víre života a robíme niečo pre spoločnosť. Doma sme sa za pár minút naraňajkovali a šli sme opäť do mesta, zháňať ubytovanie pre študentov. Počasie bolo mizerné a premokli sme až na kožu, to však našu dobrú náladu pozdvihlo ešte viac, boli sme presvedčené, že nie je nič dôležitejšie, ako zháňanie vhodného ubytovania. Ľudia boli mimochodom veľmi neochotní a nehrnuli sa do prenajímania izieb študentkám a študentom. Väčšina z nich si myslela, že všetci študenti sú revolucionári alebo opilci či hazardní hráči a že všetky študentky majú prinajmenšom uvoľnené mravy. Skrátka, mysleli si, že s takým typom podnájomníkov má človek len problémy.

„A nebodaj sú aj slečny študentky?” pýtali sa.

„Také ako vy by sme aj vzali na byt, ale tí ostatní, čo chodia, ach jaj!”

„A koľko vám platia, že sa túlate po meste v takomto počasí?” pýtala sa nás jedna žena. Keď sme jej povedali, že to robíme zadarmo, povedala nám prísne:

„Koľko zničíte podpätkov! A vaši rodičia budú musieť zaplatiť za nové!”

Vlastne mala pravdu. Dobročinnosť na cudzí účet. Rozhodla som sa, že sa tiež poobzerám po nejakej možnosti doučovania, aby som si niečo zarobila. Potom sa môžem s pokojným svedomím venovať práci pre verejné blaho. Po príchode domov som naliehala na svojich rodičov, aby prenajali aspoň jednu izbu študentovi či študentke, máme predsa osem veľkých izieb a je nás len päť. Matka dlho váhala, no napokon súhlasila.

(c) Aľa Rachmanovová: Študenti, láska, Čeka a smrť, vydáva Inaque.sk, 2011

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia