Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman
Elena Ferrante
Anne-Marie O'Connorová
A.M. Homesová
Claire Messudová
Patrik Ouředník
Marie Kondo
Ned Beauman
Roger Moorhouse

Študenti, láska, Čeka a smrť (2.)

Pohľadnica z roku 1916, posedenie pri rieke v Rachmanovovej rodnom meste.

Sedemnásťročná dcéra lekára vyrastá obklopená láskou a bohatstvom svojej rodiny. V predvečer občianskej vojny a boľševického prevratu – v roku 1916 – si začína písať denník. Prinášame druhý úryvok z knihy, ktorá vyjde o dva mesiace.

(...)

8. december 1916

Dnes som napísala Vadimovi Verchovskému list. Zo všetkých mojich známych, ho mám predsa len najradšej. Spoznali sme sa pred rokom. Bolo to vtedy, keď sa hovorilo o reformách: o tom, že sa učitelia majú priblížiť viac k žiakom, a že by sa nemali tak striktne oddeľovať žiaci a žiačky. Po dlhých poradách sa učitelia nakoniec rozhodli, že gymnazisti a gymnazistky budú mať spoločné cvičenia v rétorike. Bolo z toho veľké haló. Prvú prednášku som mala robiť ja a jeho mi pridelili ako oponenta. Moja téma znela „Politické prúdy v štyridsiatych rokoch”. Vadim musel prísť do nášho gymnázia a v prítomnosti triednej učiteľky sme sa o téme rozprávali. Tak sme sa zoznámili.

Vadim je vysoký, ramenatý mladý muž. Ale je veľmi plachý, nemá pekné črty tváre, má celkom obyčajnú ruskú tvár, krásne sú len jeho veľké, žiarivé, modrosivé oči. Zaimponovala mi predovšetkým jeho jednoduchosť a prirodzenosť. Veľmi dobre sa učil, vynikal v literatúre, matematike a kreslení. Potom ako sme sa zoznámili, sme sa často stretávali kvôli tej prednáške u nás doma, na „oficiálnej pôde”. Zvyčajne zazvonil o šiestej telefón, už som poznala spôsob, akým zvoní, keď volal Vadim a šla som k aparátu. Vždy ma poprosil o dovolenie, či môže prísť, keď dokončím svoje úlohy. Pätnásť minút po mojom súhlase už bol u nás. Často sme sa potom prechádzali popri rieke. Moje spomienky naňho sú nerozlučne späté s odchodom ľadov. Páčilo sa nám hodiny a hodiny pozorovať ako rozvodnená rieka unáša silným prúdom ľadové kry. Rozprávali sme sa o vážnych témach: o Bohu, o ľuďoch, živote, pravde. Často sme mlčali a hľadeli zasnene na rieku a na vzdialené modré vrcholky hôr. Ľahko sa nám spolu hovorilo, ľahko sa nám spolu mlčalo. Keď nastal čas mojej prednášky, boli sme už dobrými priateľmi a profesorom sa nepodarilo poštvať nás proti sebe. Mimochodom celé to rétorické cvičenie bolo veľmi komické. Napriek tomu, že zámerom bolo zorganizovať nejaký kontakt, posadili pre istotu gymnazistov vľavo a gymnazistky vpravo. V strede sedeli triedne učiteľky. Cvičenie prebehlo celkom dobre, Vadim mal len jednu pripomienku, ktorú som akceptovala.

12. december 1916

Knihu, ktorú mi dal profesor Weidle a o ktorej povedal, že je to jeho obľúbená kniha, som prečítala jedným dychom. Ešte nič ma tak na prvýkrát neuchvátilo, ešte nikdy som tak výrazne necítila podmanivú moc ľudského slova. Teraz sa ale pýtam sama seba. Prečo mi dal profesor Weidle práve túto knihu? Čo mi tým chcel povedať? Znova a znova som čítala prvé riadky: Prečo si taká plachá, taká bojazlivá, priateľka moja? Prečo máš pohľad plný smútku a odriekania?... Potom som čítala ďalej o moci slnka a radosti, o sterilite rezignácie... A nakoniec hovoril autor nadšenie o ľuďoch vôle a činu, o tých, ktorí píšu dejiny a o mase, ktorá od nich chce všetko, nikdy im však neodpustí, že jej vnútili svoju vôľu. Bola to óda na tvorivú moc vôle.

Teraz som porozumela: Profesor Veidle je jedným z ľudí, ktorí raz budú stáť na vrchole.

Už nebudem chodiť na jeho prednášky. Hoci som malá, celkom malá, taká malá, že moja osobnosť popri tej jeho mizne. Nech! Zostanem tým, kým som, nepodmaní si ma!!!

15. december 1916

Náš docent odišiel do Petrohradu, kde chce stráviť prázdniny.

18. december 1916

Dnes kolovala po meste správa, že Rasputina zavraždili. Celé mesto je v radostnom vytržení. Dámy sa navzájom navštevovali a všetci hovorili: Konečne, konečne bol zavraždený! Mnou to veľmi otriaslo. Nech spravil čokoľvek, bol predsa človekom! Môžeme sa vari radovať, keď niekoho zabili? Naša Máša sedela v kuchyni a plakala:

„Je predsa tiež človekom, iste má ženu a deti,” povedala, „a ujal sa ľudu a nechcel vojnu, ktorá je dobrá len na to, aby sa prelievala mužická krv...”

A išla do kostola, kde zapálila sviečku za spásu jeho duše.

19. december 1916

Celé mesto hovorí o Rasputinovej smrti. Vraví sa, že na moste Petra Veľkého objavili jeho galošu a stopy krvi. Vraj telo hľadajú v Neve a rozsekávajú kvôli tomu ľad. Podľa všetkého ho zavraždil knieža Jusupov, veľkoknieža Dimitrij a poslanec Dumy Puriškevič. Všetci im prespevujú na slávu. Rusko je oslobodené od muža, ktorý ponížil cársky dvor v očiach ľudu a ktorý ovládal celé Rusko.

20. december 1916

Teraz sa už hovorí aj o detailoch Rasputinovej smrti. Vlákali ho do paláca kniežaťa Jusupova na Mojke pod zámienkou, že ho tam očakáva krásna žena. V pivnici ho chceli otráviť, no jed neúčinkoval. Potom naňho viac krát vystrelili, ale napriek smrteľným ranám vraj ešte dlho žil. Hovorí sa, že ho zviazali a odviedli ešte živého na most Petra Veľkého, odkiaľ ho vrhli do Nevy. Cárovná je vraj zúfalá, pretože prestala dúfať, že sa následník trónu uzdraví. Cár je v svojom paláci.

21. december 1916

Ešte stále sa oslavuje Rasputinova smrť. Cár bol vraj hnevom celý bez seba, keď sa dozvedel, že niekto z jeho rodiny bol do vraždy zapletený.

V Petrohrade vraj nieto potravín, ľudia sú nespokojní, pretože je všetko drahé. Vo vzduchu cítiť akýsi nepokoj. Prostý ľud ľutuje, že je Rasputin mŕtvy. Keď som dnes išla ráno z kostola, začula som ako vraví jedna stará žena druhej:

„Keby nezavraždili báťušku, možno by donútil bohatých, aby neschovávali chlieb, maslo a cukor, aby sa ušlo aj chudobným. Ktože sa nás teraz, keď je mŕtvy, zastane u cára?” Zaujíma ma, prečo sa práve inteligencia teší, že zabili Rasputina. Myslím, že je to pretože: sa v prvom rade prestane klebetiť o „Nemke”, ako je prezývaná cárovná, ktorá mimochodom nie je práve obľúbená a v druhom rade pretože je Rusko teraz zbavené nevzdelaného sedliackeho regenta. Vraví sa, že v poslednom čase mal Rasputin rozhodujúce slovo pri každom dôležitom štátnickom rozhodnutí. V neposlednom rade sú všetci spokojní, pretože teraz už nikto nebude brániť v pokračovaní vojny. Sú totiž presvedčení, že Rasputin trval na jej ukončení, dokonca bol vraj nemeckým špiónom a Wilhelm ho podplácal (Myslí sa nemecký cisár Wilhelm II., pozn. prekladateľky), aby vplýval v tomto zmysle na cára.

22. december 1916

Dnes som dostala list od Vadima Verchovského. Ako som naň dlho čakala! Keď mi ho Dáša priniesla, nedokázala som skryť vzrušenie. Dlho som len hľadela na pekné, rozvážne písmo, kým som začala čítať. „Drahá Aľa,” znelo oslovenie. Prvýkrát v živote ma niekto tak oslovil v liste. Čítala som si to oslovenie znova a znova, mohla by som si ho prečítať stokrát, tisíckrát. Potom som si pomaly prečítala samotný list. Prihováral sa mi Vadim, živý Vadim. Píše, že neminie deň, aby si na mňa nespomenul.

„Ako dobre, že ste mi napísala, Aľa! Sám by som na to neprišiel. Ja som taký, najjednoduchšie a najsamozrejmejšie veci ma nenapadajú. Ale vy sa kvôli tomu na mňa nehneváte. Celý čas žijem v nádeji, že sa s vami na Vianoce stretnem.”

Potom písal o svojom živote, že študuje, nezaoberá sa politikou a nechodí na študentské schôdze.

„Musím sa poponáhľať so štúdiom, pretože sa mám po Vianociach hlásiť v Michajlovskej delostreleckej akadémii (Dôstojnícka škola, jedna z najstarších v Rusku, pozn. prekladateľky) a na Veľkú Noc budem už pravdepodobne na fronte. Nechcem ísť bojovať, Aľa! Som presvedčený, že kto vezme do rúk meč, ten tiež mečom umiera. Idem bojovať, pretože je to moja povinnosť, ale bude pre mňa ťažké obliecť si uniformu, neviem zabíjať, ani z vlasteneckých dôvodov. Som presvedčený, že Boh neodpúšťa vraždu, ani vojakom, pretože ľudský život je najdrahším darom a nik nemá právo vziať ho človeku, len sám Boh!” Potom ešte písal veľa o knihách, ktoré čítal a list zakončil slovami: „Nezabudnite na vám úprimne a verne oddaného Vadima Verchovského.”

Som šťastná a zasnená.

23. december 1916

Píšem v malej, polotmavej, zadymenej miestnosti prepriahacej stanice. Cestujeme, ako vždy na Vianoce, k starému otcovi. Vlak prišiel o šiestej večer a boli sme presvedčení, že o desiatej už budeme u starých rodičov, ale vyskytli sa nečakané prekážky. Sane plné kožušín ťahané koňmi a sprevádzané piatimi psami, ktorí nás vždy dohonili, boli už na mieste, ale vysvitlo, že nemôžeme ísť. Starý Sunduk, Tatár, ktorý slúži u starého otca už viac ako tridsať rokov, povedal: „Vlci! Sú divokí a hladní, preto útočiť na ľudí a kone! My ísť tridsať vierst (Stará ruská miera, cca. 1067 m, pozn. prekladateľky), preto sa iste na nás hodiť! Minulý týždeň roztrhať sedliaka a koňa, pretože bol bez zbrane. A okrem toho nepokojne u nás teraz, och, nepokojne. Minulý týždeň ubili kupca pri desiatej verste a jeho telo hodiť do priepasti. Len ťažko ho nájsť. A v piatok nato ubili dáma aj s kočišom a všetko ulúpiť. Zle je, nepokojne! Ľudia sú rozpustilí. Včera chodil Vaňka Serikov od domu k domu a rozprávať, že páni prestanú jesť kotlety, všetko dajú ľuďom! Vraví, že je čas ľud vládnuť sám! Ale ja myslím, ako môže mužik, či robotník vládnuť sám? Preto predsa páni študovať, aby všetko správne robiť! Vaňka hovoriť tiež, že grófovia zabili Rasputina, pretože chcel spraviť mier s Nemcami a všetko dať chudobným!”

Ešte dlho rozprával Sunduk a to, čo povedal, nás nepotešilo. Povedal nám aj o továrnikovom synovi, ktorý na radu jednej vedmy vypil odvar, ktorý ho mal oslobodiť od vojenskej služby a zomrel. Iný známy vypil z toho istého dôvodu alkoholový nálev s tabakom a umiera.

Musíme na stanici prenocovať.

19. december 1916

Celé mesto hovorí o Rasputinovej smrti. Vraví sa, že na moste Petra Veľkého objavili jeho galošu a stopy krvi. Vraj telo hľadajú v Neve a rozsekávajú kvôli tomu ľad. Podľa všetkého ho zavraždil knieža Jusupov, veľkoknieža Dimitrij a poslanec Dumy Puriškevič. Všetci im prespevujú na slávu. Rusko je oslobodené od muža, ktorý ponížil cársky dvor v očiach ľudu a ktorý ovládal celé Rusko.

20. december 1916

Teraz sa už hovorí aj o detailoch Rasputinovej smrti. Vlákali ho do paláca kniežaťa Jusupova na Mojke pod zámienkou, že ho tam očakáva krásna žena. V pivnici ho chceli otráviť, no jed neúčinkoval. Potom naňho viac krát vystrelili, ale napriek smrteľným ranám vraj ešte dlho žil. Hovorí sa, že ho zviazali a odviedli ešte živého na most Petra Veľkého, odkiaľ ho vrhli do Nevy. Cárovná je vraj zúfalá, pretože prestala dúfať, že sa následník trónu uzdraví. Cár je v svojom paláci.

21. december 1916

Ešte stále sa oslavuje Rasputinova smrť. Cár bol vraj hnevom celý bez seba, keď sa dozvedel, že niekto z jeho rodiny bol do vraždy zapletený.

V Petrohrade vraj nieto potravín, ľudia sú nespokojní, pretože je všetko drahé. Vo vzduchu cítiť akýsi nepokoj. Prostý ľud ľutuje, že je Rasputin mŕtvy. Keď som dnes išla ráno z kostola, začula som ako vraví jedna stará žena druhej:

„Keby nezavraždili báťušku, možno by donútil bohatých, aby neschovávali chlieb, maslo a cukor, aby sa ušlo aj chudobným. Ktože sa nás teraz, keď je mŕtvy, zastane u cára?” Zaujíma ma, prečo sa práve inteligencia teší, že zabili Rasputina. Myslím, že je to pretože: sa v prvom rade prestane klebetiť o „Nemke”, ako je prezývaná cárovná, ktorá mimochodom nie je práve obľúbená a v druhom rade pretože je Rusko teraz zbavené nevzdelaného sedliackeho regenta. Vraví sa, že v poslednom čase mal Rasputin rozhodujúce slovo pri každom dôležitom štátnickom rozhodnutí. V neposlednom rade sú všetci spokojní, pretože teraz už nikto nebude brániť v pokračovaní vojny. Sú totiž presvedčení, že Rasputin trval na jej ukončení, dokonca bol vraj nemeckým špiónom a Wilhelm ho podplácal (Myslí sa nemecký cisár Wilhelm II., pozn. prekladateľky), aby vplýval v tomto zmysle na cára.

22. december 1916

Dnes som dostala list od Vadima Verchovského. Ako som naň dlho čakala! Keď mi ho Dáša priniesla, nedokázala som skryť vzrušenie. Dlho som len hľadela na pekné, rozvážne písmo, kým som začala čítať. „Drahá Aľa,” znelo oslovenie. Prvýkrát v živote ma niekto tak oslovil v liste. Čítala som si to oslovenie znova a znova, mohla by som si ho prečítať stokrát, tisíckrát. Potom som si pomaly prečítala samotný list. Prihováral sa mi Vadim, živý Vadim. Píše, že neminie deň, aby si na mňa nespomenul.

„Ako dobre, že ste mi napísala, Aľa! Sám by som na to neprišiel. Ja som taký, najjednoduchšie a najsamozrejmejšie veci ma nenapadajú. Ale vy sa kvôli tomu na mňa nehneváte. Celý čas žijem v nádeji, že sa s vami na Vianoce stretnem.”

Potom písal o svojom živote, že študuje, nezaoberá sa politikou a nechodí na študentské schôdze.

„Musím sa poponáhľať so štúdiom, pretože sa mám po Vianociach hlásiť v Michajlovskej delostreleckej akadémii (Dôstojnícka škola, jedna z najstarších v Rusku, pozn. prekladateľky) a na Veľkú Noc budem už pravdepodobne na fronte. Nechcem ísť bojovať, Aľa! Som presvedčený, že kto vezme do rúk meč, ten tiež mečom umiera. Idem bojovať, pretože je to moja povinnosť, ale bude pre mňa ťažké obliecť si uniformu, neviem zabíjať, ani z vlasteneckých dôvodov. Som presvedčený, že Boh neodpúšťa vraždu, ani vojakom, pretože ľudský život je najdrahším darom a nik nemá právo vziať ho človeku, len sám Boh!” Potom ešte písal veľa o knihách, ktoré čítal a list zakončil slovami: „Nezabudnite na vám úprimne a verne oddaného Vadima Verchovského.”

Som šťastná a zasnená.

23. december 1916

Píšem v malej, polotmavej, zadymenej miestnosti prepriahacej stanice. Cestujeme, ako vždy na Vianoce, k starému otcovi. Vlak prišiel o šiestej večer a boli sme presvedčení, že o desiatej už budeme u starých rodičov, ale vyskytli sa nečakané prekážky. Sane plné kožušín ťahané koňmi a sprevádzané piatimi psami, ktorí nás vždy dohonili, boli už na mieste, ale vysvitlo, že nemôžeme ísť. Starý Sunduk, Tatár, ktorý slúži u starého otca už viac ako tridsať rokov, povedal: „Vlci! Sú divokí a hladní, preto útočiť na ľudí a kone! My ísť tridsať vierst (Stará ruská miera, cca. 1067 m, pozn. prekladateľky), preto sa iste na nás hodiť! Minulý týždeň roztrhať sedliaka a koňa, pretože bol bez zbrane. A okrem toho nepokojne u nás teraz, och, nepokojne. Minulý týždeň ubili kupca pri desiatej verste a jeho telo hodiť do priepasti. Len ťažko ho nájsť. A v piatok nato ubili dáma aj s kočišom a všetko ulúpiť. Zle je, nepokojne! Ľudia sú rozpustilí. Včera chodil Vaňka Serikov od domu k domu a rozprávať, že páni prestanú jesť kotlety, všetko dajú ľuďom! Vraví, že je čas ľud vládnuť sám! Ale ja myslím, ako môže mužik, či robotník vládnuť sám? Preto predsa páni študovať, aby všetko správne robiť! Vaňka hovoriť tiež, že grófovia zabili Rasputina, pretože chcel spraviť mier s Nemcami a všetko dať chudobným!”

Ešte dlho rozprával Sunduk a to, čo povedal, nás nepotešilo. Povedal nám aj o továrnikovom synovi, ktorý na radu jednej vedmy vypil odvar, ktorý ho mal oslobodiť od vojenskej služby a zomrel. Iný známy vypil z toho istého dôvodu alkoholový nálev s tabakom a umiera.

Musíme na stanici prenocovať.

(c) Aľa Rachmanovová: Študenti, láska, Čeka a smrť, vydáva Inaque.sk, 2011

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia