Študenti, láska, Čeka a smrť (4.)

27. apríl 1917

Dnes sa konala zaujímavá prednáška známeho ruského básnika S. Nosí v lete i v zime modrú hodvábnu rubašku, nikdy sa neoblieka teplo a vždy chodí bez klobúka. Už dávnejšie sa preslávil svojím extravagantným spôsobom života. Sám o sebe hovorí, že je „priateľom prírody, slnka a lásky”. Jeho prednáška spravila na študentov hlboký dojem. Musím pripustiť, že je to skutočne „krásny” muž, zdravý, veľmi vysoký, s býčou šijou, ktorá vyzerá nepatrične, vynárajúc sa z goliera jeho hodvábnej košele. Okolo krku mu visia ako odznaky tri zlaté figúrky: orol, slnko a srdce. Najviac sa páčila študentom jeho zásada: Všetko je dovolené.

„Revolúcia nám priniesla slobodu!” zvolal robiac prorocké gesto. „O slobode, rovnosti a bratstve vám rozprávajú aj iní, ja vám chcem dnes rozprávať o slobode tela, o radostiach úbohého ľudského tela, ktoré už dosť trpelo pod jarmom mravnosti a predsudkov!”

A rozprával dlho o tom, že sa treba čo najmenej obliekať:

„Telo potrebuje slnko a lásku. Slnko nech ho zafarbí na zlato, zoceľujúce cviky nech mu pomôžu spevnieť a zvláčnieť, nech rozkvitne a omladne láskou! Nech revolúcia navždy zničí pojem „stará panna”! Každý človek má právo na lásku! Cirkevný sobáš je nezmysel. Keď stretneš na ulici niekoho, koho telo na teba volá, nuž oddaj sa mu! Zajtra stretneš iného, ktorý sa ti bude páčiť, dobre, nech je tak, oddaj sa aj jemu! Každá žena sa musí stať matkou, nie je potom jedno, kto dieťa splodí? Zbavme sa starých predsudkov, doprajme svojim úbohým telám slnko a slobodu, veď doteraz trpeli v žalároch slušného správania a mravných zásad!”

Niekoľkokrát som chcela vstať a odísť, tak veľmi sa mi hnusila jeho demagógia, no videla som, že ľudia okolo mňa sedia s pokojným výrazom na tvári, akoby hovoril tie najobyčajnejšie veci na svete. Keď sa prednáška skončila, počula som, ako študentky okolo mňa hovorili o tom, že cirkevný sobáš je zastaralá záležitosť a že v láske by mala vládnuť úplná sloboda. Spomenula som si na gubernátorové slová: zničiť je ľahko, čo ale postavia na mieste zničeného?

28. apríl 1917

Dnes som bola na prednáške nášho známeho – advokáta Piotra Vasilieviča Bykova, ktorý bol už aj predtým známy svojím revolúčným zmýšľaním. Ale to, čo som počula, som aj tak nečakala. Celý zmysel jeho prednášky „O kráse” sa dá zhrnúť do slov: všetko je dovolené. Zdá sa, že všetci potratili zdravý rozum. Najhlúpejšie sa mi zdalo tvrdenie advokáta, že aj v zločine, v rúhaní sa spočíva krása. Piotr Vasilievič prednášal veľmi zvláštnym spôsobom. Miestnosť nechal úplne zatemniť, len na jeho rečníckom pulte stála malá červená lampička. Piotr Vasilievič robí všetko preto, aby podčiarkol svoju mefistotelovskú tvár. Nosí čiernu mefistotelovskú briadku, farbí si na červeno pery a primerane tomu si češe aj vlasy a fúzy, práve tak, akoby mu ich prilepil divadelný maskér. Je skutočne výnimočným rečníkom, nečudo, že ho často volávajú aj do hlavného mesta, aby kohosi zastupoval pred súdom v obzvlášť zložitej záležitosti. Na pulte pred ním stáli dve obrovské biele chryzantémy. Okná boli doširoka otvorené a teplá jarná noc prúdila dovnútra presýtená vôňou pukov, ligotom hviezd a hučaním odchádzajúcich ľadov. Zdalo sa mi, akoby začali praskať ľady aj v celom Rusku. Ľad je rozdrvený a kryhy nasledujú rozbúrené vody. Čo nám prinesú?

Po prednáške sa u nás večer zastavil plukovník Orlov. Prehlásil, že už mu zostala len jedna možnosť a to zastreliť sa. Armáda sa rozpadá, povedal, a inteligencia robí všetko preto, aby zbavila ľud zdravého rozumu.

29. apríl 1917

Dnes zatkli gubernátora. Dlho ho vodili po meste a ľud ho zahŕňal posmeškami a nadávkami. Niekoľko mužov na neho dokonca hádzalo blato a triafali mu priamo do tváre. Kráčal s vysoko zdvihnutou hlavou a kamennou tvárou. Nenašiel sa ani jeden človek, ktorý by sa ho zastal. Zatkli ho členovia Petrohradskej rady vojenských a robotníckych zástupcov a ešte dnes popoludní ho odtransportovali do Petrohradu. Nevzniesli proti nemu žiadne obvinenie a neukázali mu ani žiaden zatykač. Prehľadávali jeho byt a pri tej príležitosti odvliekli takmer všetok nábytok. „Kradnite nakradnuté!” kričal rozdivočený dav. „Zvrhnite zástupcov starého režimu!” Milícia sa neduživo pokúsila dav rozohnať, ale vysmiali ju a musela utiecť.

Uväznili gubernátorovu manželku. Aj niekdajšieho policajného náčelníka včera zatkli a vysvetlili mu, že stratil nárok na penziu a výkon služby. To spôsobilo, že dostal infarkt a zomrel.

30. apríl 1917

Matka náhle ťažko ochorela a lekári nevedia, čo s ňou je. Sedím deň i noc pri jej posteli, iba čo na niekoľko minút odbehnem do kostola. Bože môj, uchovaj mi moju matku!

4. máj 1917

Zajali prokurátora a súdnych radcov. Na ich miesto dosadila rada vojakov a robotníkov „svojho” sudcu, prepusteného politického väzňa bolševika Loskutova, nanajvýš podozrivé indivídum. Hovorí sa, že nikdy nebol „politický”, ale úplne obyčajný kriminálnik. Vraj zabil a olúpil nejakého kupca a bol kvôli tomu odsúdený. Ale teraz sú všetci „politickí”!

5. máj 1917

V Petrohrade vraj bola veľká boľševická demonštrácia, počas ktorej prehovoril Lenin, ktorému Nemci dovolili prejsť cez svoje územie v zaplombovanom vagóne. Lenin požaduje mier za každú cenu. Na dôstojníkov nášho mesta začali doslova poľovať.

9. máj 1917

Keď som si odbehla do študentskej kancelárie, začula som ako Gvozdev vraví: „Ministri Gučkov a Miľukov musia preč! Akákoľvek moc musí byť len v rukách rád robotníkov a vojakov! A veru sa tak aj stane! Pánom dôstojníkom strhneme ich výložky i keď sa tomu bránia!”

10. máj 1917

Dnes zatkli riaditeľa chlapčenského gymnázia, známeho monarchistu. Rada robotníkov a vojakov v Petrohrade vydala nariadenie, podľa ktorého zatýkacie práva a právo domovej prehliadky prináleží jedine im. Kde je teda Dočasná vláda? Kto nám vlastne vládne? Kde je sľúbená sloboda slova a zhromažďovania, kde je sloboda prejavu? Milícia je len na smiech. Mesto je fakticky v rukách Rady robotníkov a vojakov.

11.máj 1917

Máme novú vládu: Ľvov sa stal ministerským predsedom, Kerenskij (sociálny revolucionár) ministrom obrany, Nekrasov (kadet) prebral dopravu, Cereteli (sociálny demokrat) poštu a spoje, Černov (sociálny revolucionár) poľnohospodárstvo. Ostatných menovaných nepoznám. Dôstojník Orlov a môj otec vidia budúcnosť v najčiernejších farbách. Front sa rozpadá, vojaci sa bratajú s Nemcami alebo utekajú, v krajine vládne strach, všade sú nepokoje, zatýkanie, rabovačky, vraždy a hlad. Najhoršie sa správajú vojaci. Úbohé Rusko, čo ťa čaká? Len jednému nerozumiem: prečo už konečne neuzavrú mier???

(c) Aľa Rachmanovová: Študenti, láska, Čeka a smrť, vydáva Inaque.sk, 2011