Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman
Elena Ferrante
Anne-Marie O'Connorová
A.M. Homesová
Claire Messudová

Študenti, láska, Čeka a smrť (doslov)

Prvý diel denníkov Aľje Rachmanovovej zachytáva síce veľmi dramatický, ale pomerne krátky výsek jej života. Žena, ktorá ako dievča zaznamenala nástup boľševikov k moci, zomrela až v roku 1991, keď definitívne stratili moc aj v jej vlasti. Viac o jej živote sa dozviete z doslovu ku knihe.

Doslov k slovenskému vydaniu knihy

Nepokojné dvadsiate storočie, najmä jeho prvá polovica, sa nieslo v znamení krvavých konfliktov a sociálnych experimentov. Nacionalizmus európskych národov, priamy produkt osvietenstva, na začiatku storočia vyústil do prvého skutočne celosvetového konfliktu. Ten odhalil vnútornú krízu starých režimov. Vojna zmietla stáročnú habsburskú i otomanskú ríšu, ani nie polstoročie trvajúce nemecké cisárstvo a aj najväčšiu monarchiu v dejinách ľudstva – ruské cárstvo. A práve v Rusku roky nahromadených konfliktov, zaostalosti, hladu, pauperizácie širokých vrstiev obyvateľstva (Rusko ako posledné spomedzi „civilizovaných“ európskych štátov zrušilo poddanstvo) prerástli do nekontrolovateľnej búrky, ktorá privodila zánik romanovskej dynastie. Po Kerenského „demokratickom“ intermezze sa moci chopili boľševici mimoriadne lační po pomste.

Svedkom týchto dramatických sociálno-politických zmien bola aj mladá Aľa Rachmanovová, vlastným menom Galina Džuraginová. Jej pamäte nám i dnes pomáhajú pochopiť dobu, v ktorej žila a psychológiu zla nielen politických režimov, ale aj ľudí, ktorí ich nastoľujú.

Aj keď sa v medzivojnovom období predalo viac než dva milióny výtlačkov jej kníh, väčšina súčasníkov o nej nikdy nepočula. A čo je ešte zvláštnejšie, Rachmanovovej diela dosiaľ nikdy nevyšli v ruštine, pokiaľ, pravda, nepočítame bez jej súhlasu a na náklady Hitlerovho ríšskeho ministerstva propagandy uverejnené denníky, ktoré nacisti šírili v rámci antiboľševickej kampane na východnom fronte.

Jej knihy boli zakázané najprv v Sovietskom zväze, neskôr aj v ostatných „spriatelených“ satelitoch a aj v „neutrálnom“ povojnovom Rakúsku. Kvôli pravoslávnej viere táto autorka veľmi nevoňala ani nacistom, pokiaľ nezapadala do ich propagandistickej mašinérie.

Pri pátraní po Rachmanovovej diele v ruskej literatúre možno len s poľutovaním konštatovať, že po ňom nezostala takmer nijaká stopa. Len webový portál mojgorod.ru uvádza, že Aľa Rachmanovová patrí k „slávnym dcéram mesta Kasli“, na ostatných oficiálnych stránkach mesta však o nej nie je nijaká zmienka.

Našťastie jej literárny talent nezostal nepovšimnutý v Rakúsku, jej prvej náhradnej domovine, kde sa jej dielu venoval populárny literárny historik a publicista Dietmar Grieser (našim čitateľom známy ako autor knihy Strýko z Bratislavy, Kalligram, 2010). Keď v sedemdesiatych rokoch vydal úspešnú publikáciu o skutočných osobách, ktoré predstavovali známe románové postavy, doslova ho zaplavili listy týkajúce sa Rachmanovovej. Vie niečo autor aj o nej? Predovšetkým pre Viedenčanov sa tretia časť Rachmanovovej denníkov Mliekáreň v Ottakringu stala priam kultovým čítaním. Grieser sa teda pustil do pátrania a výsledkom bola okrem iného kapitola v jeho ďalšej úspešnej knihe Všetky moje ženy. Na ceste po stopách Rachmanovovej sa stretol s mnohými, ktorí autorku osobne poznali, prípadne poznali jej manžela. Dom, v ktorom sa odohráva posledný diel jej denníkovej trilógie, už nestojí, Grieser však dal na jeho mieste umiestniť pamätnú tabuľu, ktorá má okoloidúcim pripomínať túto výnimočnú ženu. On sám sa s ňou nestretol.

„Ani si neviete predstaviť, ako som sa potešil, keď som zistil, že Aľa žije,“ priznal medzi rečou. Bohužiaľ, rozhovor, na ktorý sa nedočkavo ponáhľal, sa neuskutočnil. Rach­manovová bola v tom čase už takmer slepá, nevládna, odkázaná na opateru susedky.

xxx

Rachmanovovej popularite v Rusku nepomohol ani pád komunistického režimu, pre Rusov zostala nepovšimnutá. A je to veľká škoda. Jej denníky totiž prinášajú nefalšované, úprimné svedectvo obdobia prvej svetovej vojny a nástupu komunistického režimu v Rusku. Strohosť jej výpovedí miestami účinkuje viac než pestrofarebná naratívnosť Pasternaka. Rachmanovová nič neskrýva, a neskrýva najmä jeden moment zla komunistického systému. Nebola to abstraktná strana či nomenklatúrne kádre, čo sa dopúšťali zverstiev, neboli to len krutí, zvrhlí jednotlivci, čekisti a vojaci, bol to ruský národ, ktorý mučil a znásilňoval sám seba. Boli to mnohí Rachmanovovej susedia, obyčajní ľudia, vrátnici, robotníci, sedliaci, študenti, spolužiaci, kedysi skromní a pracovití ľudia, ktorí sa cez noc zmenili na krvilačné šelmy. A keď neboli krvilační, boli zbabelí a falošní, či jednoducho bezmocní.

Zlo sa neukrývalo v boľševikoch, zlo sa ukrývalo v ľuďoch, ktorí zabudli, že sú ľuďmi. Rachmanovová odhaľuje morálny rozklad ruského človeka zahniezdený hlboko v jeho duši. Aj keď jej ambíciou nie je podať psychologický portrét ruskej duše, ani nehľadá vysvetlenie, kde sa toto zlo v človeku vzalo, z jej kníh dodnes čerpajú antropológovia a sociológovia zaoberajúci sa psychológiou teroru a zla.

Študenti, láska, Čeka a smrť však nie je len obžalobou neľudskosti a krutosti boľševického režimu. Zároveň je oslavou nezlomnosti a nezdolnosti človeka, jeho prirodzenej potreby milovať a byť milovaný. A práve o tento bazálny pocit je Aľa Rachmanovová ukrátená.

xxx

Aľa Rachmanovová sa narodila roku 1898 v mestečku Kasli neďaleko Jekaterinburgu v rodine zámožného lekára šľachtického pôvodu. O základné vzdelanie Ali a jej dvoch sestier sa starala matka, ktorá celý život ľutovala, že sa kvôli rodine zriekla akademickej kariéry. Lásku k vzdelaniu vštepila aj svojim dcéram, najmä Aľa vo svojich zápiskoch opakovane odhaľuje svoj smäd po vzdelaní. Keď roku 1918 vypukla občianska vojna a rodina ušla na Sibír, Aľa dokonca aj vo vyhnanstve navštevovala univerzitu a na skúšky sa pripravovala za veľmi zložitých podmienok. Na Sibíri sa zoznámila a zakrátko aj zosobášila s rakúskym vojnovým zajatcom šľachtického pôvodu, Arnulfom von Hoyerom. Krátko po svadbe aj s malým synčekom Jurkom opustili sovietske Rusko. Najprv sa usadili vo Viedni, kde ich živila malá mliekáreň, neskôr sa presťahovali do Salzburgu. V Mozartovom rodisku Aľa Rachmanovová prežila najšťastnejšie obdobie svojho života. „Salzburg je môj zázrak. Azda najväčší, aký môže mať osoba, ktorá stratila svoju vlasť. Dal mi nový domov,“ spomína vo svojich denníkoch.

V Salzburgu sa naplnili aj jej spisovateľské ambície, keď ju pre vydavateľstvo Anton Pustet Verlag v roku 1931 objavil prezieravý Otto Műller. A napokon tu po strastiplnom, ale aj krásnom živote, odpočíva po boku svojich milovaných: manžela Arnulfa a syna Jurku. V medzivojnovom období vyšla v nemčine jej denníková trilógia Študenti, láska, Čeka a smrť; Manželstvá v červenej búrke a Mliekáreň v Ottakringu. Trilógiu dopĺňala kniha, ktorú napísala po smrti syna v roku 1945 – Jeden z mnohých a zápisky z detstva O tajomstvách Tatárov a modlách. Po nich nasledoval román Továreň nového človeka a životopisy známych ruských osobností.

Rok 1945 znamenal pre Aľu Rachmanovovú ďalšiu životnú pohromu. Jej jediný syn Jurka padol vo vojne (ako obyvateľ tretej ríše musel narukovať do Wehrmachtu). Von Hoyerovci sa opäť dali na útek, tentoraz z manželovej vlasti a opäť z obáv pred komunistami. Azyl našli vo Švajčiarsku.

Aľa Rachmanovová prežila svojho manžela o dvadsať rokov. V roku 1991 umrela v malom švajčiarskom mestečku v kantóne Thurgau. Dnes ju tu pripomína názov ulice - Alja Rachmanowa Weg. Mesto, ktorému odkázala všetko, čo vlastnila, sa k veciam, ktoré si vážila a milovala, postavilo tak trochu ľahostajne. Jej pozostalosť poskytlo na predaj, dom, v ktorom dožila spolu s neďalekým lesíkom, ktorý si mimoriadne obľúbila, padol za obeť developerom.

Aľa Rachmanovová stratila svoj domov ako veľmi mladá a možno povedať, že už nikdy ho nenašla, ani v emigrácii. Jej jediným skutočným domovom bolo jej manželstvo. Výrazná, krásna žena s tatárskymi črtami nezapadla medzi Viedenčanov a ani vo Švajčiarsku, ktoré sa stalo jej treťou a poslednou vlasťou, sa necítila ako doma. Jazyková bariéra len prehlbovala jej pocit odcudzenia. Ľudia, ktorí ju poznali, ju popisujú ako čudáčku, ktorá nadovšetko milovala svoje domáce zvieratá – tie jej mali nahradiť mŕtveho syna. Nečudo, že sa s ešte väčším zanietením utiekala do sveta písania a literatúry.

Keď mala Aľa štrnásť rokov, stalo sa niečo, čo od základov zmenilo jej život, a ako sama neskôr tvrdila, v určitom zmysle jej pomohlo prežiť – začala si písať denník. Robila tak v čase, keď skúmanie ľudského prežívania a patologizmov, ktoré vykazuje, ešte nebolo natoľko populárne ako dnes. Psychológovia sa až neskôr začali vyjadrovať k denníkom a ich terapeutickým účinkom na ľudskú dušu. Aj v Alinom prípade plnilo písanie denníka istým spôsobom úlohu povestného „gaučového“ psychoterapeuta. Tým, že písala, otupila traumatické spomienky, usporiadala si myšlienky, vyrozprávala sa. Lebo ako hovorí latinské príslovie Audi, vide et tace, ti vis vivere in pace – Pozeraj, počúvaj a mlč, keď chceš žiť v mieri. Ani Aľa nehovorila nahlas, lebo boľševický teror, ktorý zažila, ju naučil, že hovoriť nahlas znamená pýtať si smrť. No na rozdiel od tisícov nemých svedkov svojej doby práve písanie denníkov z nej urobilo svedka dejín. Rachmanovovej veľký spisovateľský kolega, A. S. Puškin, bol presvedčený o nevyhnutnosti opisovať súčasné udalosti, aby sa potomkovia mohli na nás odvolávať. Nech už budeme Rachmanovovej denníky z historického hľadiska hodnotiť akokoľvek, že sú neobjektívne, priveľmi zaujaté, že autorka v sebe nezaprie šľachtický pôvod a buržoázne zmýšľanie, že je a priori zaujatá proti komunistom, že je konzervatívna a podobne, jedno jej uprieť nemožno, totiž jej láskavý, milujúci, dobrosrdečný vzťah k ruskému ľudu. A hoci v mladosti aj ju oslovili niektoré idey rodiaceho sa socializmu, vo svojich postojoch nikdy nepovýšila ideológiu nad človeka. Práve tento dôsledne zastávaný humanistický názor tvorí akúsi kostru jej diela. Keď v Rusku vypukne „červený teror“, Rachmanovovej počiatočná koketéria so socializmom sa mení na odpor.

Prvý zväzok Rachmanovovej denníkovej trilógie končí navonok rozpačito, bez posolstva, záveru, ukončenia deja, akoby uprostred nedopísanej vety lekárskej diagnózy: Rusko je choré...

xxx

Tak, ako bol strastiplný život Ali Rachmanovovej, strastiplný bol aj osud jej kníh a prekladov týchto kníh. Rachmanovovej akýmsi dvorným prekladateľom bol jej manžel, ktorý sa v zajateckom tábore naučil po rusky. Po jeho smrti prestala písať. Obaja manželia vytvárali zvláštny spisovateľský tandem, keďže Hoyerova nemčina bola do určitej miery poznačená ruštinou a jeho ruština nikdy nebola dokonalá, ako nebola dokonalá nemčina jeho manželky. Hoyerove preklady majú jemný exotický nádych, čo však vôbec nie je na škodu.

Okrem veľmi nevydareného Göbbelsom sponzorovaného ruského prekladu (za veľmi nevydarený ho označila sama autorka) boli jej denníky preložené do viac než dvadsiatich jazykov. Nechýbala medzi nimi ani slovenčina (v roku 1942 vo vydavateľstve Unia) a čeština (v roku 1938 vo vydavateľstve Vyšehrad). Práve posledný menovaný preklad sa oplatí spomenúť. Niet totiž pochýb, že autorka by za zlý označila aj predvojnový český preklad. Český prekladateľ dosť nepochopiteľne nerešpektoval autorské právo a svojvoľne obmieňal znenie textu. Najmä pasáže knihy opisujúce československé légie v Rusku a generála Gajdu. Tu zvýraznil ich význam a vypustil pasáže rozoberajúce morálnu biedu a úpadok tohto vojenského útvaru, ktorý bol najmä v Česku heroizovaný a mytologizovaný.

Napríklad generála Gajdu nenazval „českým podvodníkom“, ako ho Rachmanovová označila v jednom zápisku z roku 1919. Vypustil aj niekoľko odstavcov opisujúcich dvoch legionárov, z ktorých sa vykľuli svadobní podvodníci. Český prekladateľ František Hrbek zrejme cítil podobnú averziu k Rachmanovovej písomnej manifestácii túžby po nezávislosti. „Nie, nikomu neobetujem svoju slobodu! Nebude zo mňa len „manželka”!” V českej verzii toto emancipované zvolanie (písal sa rok 1917) chýba. Ešte smutnejšie je, že v texte zamenil výrazy tak, že Rachmanovová vyznieva ako netolerantná antisemitka. V českom preklade pôvodný výraz „odporné indivíduum“ (myslí sa ním Rasputinov tajomník) zmenil na „sprosté židovské individuum“.

Koncom dvadsiateho storočia sa o Rachmanovovej hovorilo už málo. Jej dielo upadlo do zabudnutia. Vedelo o nej hádam len niekoľko sociológov, lingvistov a historikov. Jej dielom sa zaoberal najmä orientalista Miste Hotopp-Rike, aj to najmä preto, že Rachmanovová mala sčasti tatársky pôvod, o ktorom písala v knihe O tajomstvách Tatárov a modlách. Jej dielom sa z lingvistického a prekladateľského hľadiska zaoberal správca jej pozostalosti Dr. Heinrich Riggenbach, ktorý v rozsiahlej vedeckej práci opisuje úskalia prekladu z prekladu. Rachmanovovej denníky sú totiž prekladmi prekladov. Žiaľ, dosiaľ nijaký prekladateľ nemal k dispozícii ruský originál, ten dala autorka len svojmu manželovi. Očividné (a treba dodať, že malebné) rusizmy udrú do očí nielen profesionálnych prekladateľom a lingvistom.

xxx

Netreba pripomínať, koľko odvahy vyžadovalo viesť si denník v takých pohnutých časoch. Aľa riskovala to najcennejšie a napokon aj jediné, čo jej ostalo – vlastný život. Tento preklad sa k slovenskému čitateľovi dostáva hrboľatou cestou, ktorá má svoj začiatok niekde v česko-poľskom pohraničí. Pri pálení zakázaných kníh z obecnej knižnice malého sliezskeho mesta na začiatku päťdesiatych rokov sa jednému dievčaťu podarilo uchmatnúť si z kopy „odsúdených kníh“ okrem Masarykových spisov aj jeden exemplár Rachmanovovej denníkov. V ošúchanej, červenej textilnej väzbe, s jednoduchou päťcípou hviezdou na zažltnutej, fľakatej predsádke je táto kniha doteraz jednou z mála kníh, ktoré jej majiteľka nikomu nepožičiava.

Týmto prekladom by som chcela vzdať hold mojej úžasnej a statočnej babičke Resi Koskovej, ktorá prežila nacistov aj komunistov a pomohla uchovať spomienky jednej výnimočnej ženy.

Študenti, láska, Čeka a smrť, vyšlo v auguste 2011

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia