„Všetci sa boja čo i len prehovoriť"

(...)

18. december 1917

Včera otvorili skrinku s relikviami patróna nášho mesta, aby ľudu ukázali, že duchovní a cirkev klamú.

Oficiálne oznámili, že sa v skrinke nenachádzali žiadne reliklie, ale len vypchatá bábka a niekoľko zvieracích kostí a vraj ruka, ktorá visela zo sklenenej schránky a ktorú ľudia bozkávali, bola len z kože.

Otec Alexander však z kazateľnice vyhlásil, že je to len hnusná lož. Boľševici sami vybrali relikvie. Večer ho lúza vyvliekla z domu, zmlátili ho a zastrelili. Boľševici hovoria, že ho ľud zabil, pretože bol jeho lžou rozhorčený. Ľudia však vravia, že im úrady prisľúbili všetok jeho majetok, ak ho zabijú a vskutku bol v noci jeho dom vydrancovaný, bez akéhokoľvek zásahu milície. Popovu manželku odviedli do väzenia a tam ju zastrelili spolu s jej štrnásťročným synom.

Keď počujete, že zastrelili toho či toho, prebehne vám mráz po chrbte. Keď to však spravia niekomu, koho vídate deň čo deň, tak ako otca Alexandra, potom je to také hrozné, že tomu odmietate uveriť. Akoby človek prestával žiť, je mŕtvy, otupený.

25. december 1917

Vianoce! Vianočný stromček, šunka, vianočná hus, koláče, veľa hostí... A predsa to nie sú tie pravé Vianoce. Kdeže je milý, starobylý dom starého otca, v ktorom sme od nepamäti slávili Vianoce, kde sú starí rodičia, kde je strýko? A čo sa stane s tetou? Kde je Vadim? Nie, nie, toto nie sú Vianoce!

28. december 1917

Dnes bola u nás úbohá vdova po plukovníkovi Orlovovi. Celá v čiernom. Zabili ho vojaci na fronte. Schmatli ho, vyhodili do vzduchu tak, aby dopadol na ich bajonety. Dnes ráno prišli k nej dvaja členovia sovietu a povedali jej, aby sa prestala obliekať do smútku. Je zakázané nosiť smútok za kontrarevolucionárov.

29. december 1917

Zatkli farára a diakona kostola na cintoríne, pretože sa počas omše modlili za cára a jeho rodinu. Zatli aj ich rodiny.

2. január 1918

Dnes som bola navštíviť Vadimovu sestru. Úbohá Zinočka je chorá, má tridsaťosemstupňovú horúčku. V poslednom čase ku mne veľmi priľnula, takmer neprejde deň, aby sme sa nevideli.

Keď som sa vracala domov tak som rozmýšľala, čím by som chorej Zinočke spravila radosť. Vtom ku mne zrazu pristúpil vojak v roztrhanom kabáte. Na jednej nohe mal topánku, na druhej obrovský plstenú čižmu, na chrbáte vrece. Zostal predo mnou stáť, natiahol ku mne ruku a zvolal: „Aľa!”

Bol to Vadim!

No z toho starého Vadima už neostalo nič, len oči. Tvár mal zarastenú hustou bradou, pokrytú škrabancami a ranami. Jednu ruku mal obviazanú a bol zachrípnutý. Zvláštne, že som v prvej chvíli pocítila skôr bolesť a hrôzu, a nie radosť z neočakávaného stretnutia.

„Umyjem sa, prezlečiem a potom prídem ihneď k vám... k tebe!” povedal rýchlo a bežal ďalej.

Strašné, čo nám potom rozprával. Rozpad frontu, vraždy dôstojníkov, cesta vlakom, kde si o ňom napriek jeho uniforme mysleli, že je dôstojníkom a zbili ho tak, že takmer zomrel a napokon ho vyhodili za jazdy z okna... je zázrak, že to prežil.

„Nuž, teraz si doma oddýchnem a snáď už nebudem musieť nikdy vziať zbraň do rúk!”

Večer mal ísť ešte za rodičmi, no vôbec sa mu nechcelo od nás odísť. Tak rada by som ho utešila, pohladila jeho chorú ruku, ale neodvážila som sa. Len som nežne naňho hľadela a on na mňa.

15. január 1918

Zinaida Vasilievna nerozpráva o ničom inom, len o cárovom úteku. Podľa jej slov je už všetko pripravené. Útek je naplánovaný na čas, keď sa cárska rodina odoberie do kostola na raňajšie modlitby. Na saniach ich dovezú do horskej chaty a odtiaľ preoblečených do Archangeľska, odkiaľ sa dá odísť do Anglicka.

„Mali by ste o tom menej hovoriť a viac konať!” povedal zachmúrene jeden z našich hostí. „Možno, už bude čoskoro neskoro! Čochvíľa im môžu návštevy kostola zakázať!”

„Áno, v tom prípade by to bolo naozaj komplikované!” odpovedala vicegubernátorka ustarane.

20. január 1918

Opäť u nás bola domová prehliadka. Človek si však zvykne na všetko. Keď sme videli, že nejdú nikoho zatýkať, nechali sme vojakov robiť, čo sa im zachcelo. Zobrali si strieborné príbory, niekoľko prsteňov a značnú sumu peňazí. Neskôr sme sa dozvedeli, že to boli vojaci, ktorí, ako sa teraz vraví, vykonávali domovú prehliadku „z vlastnej iniciatívy a do vlastného vrecka”. Keď otec žiadal, aby sa niečo podniklo a aby nám boli vrátené ulúpené veci, povedali mu len, že je to úplne beznádejné.

1. február 1918

Všetci sa boja čo i len prehovoriť. Vo veľkom sa udáva a ľudí strieľajú aj pre nevhodné poznámky. Gymnazistka Sonička Ivanovna povedala svojej kamarátke pri prechádzke v parku, že nemôže spávať kvôli boľševickým nočným sirénovým poplachom. Vtom k nim pristúpil mladý muž, ktorý ich zatkol a odviedol. Zmizli. V meste sa hovorí o čekistke, ktorá sa oblieka ako muž a ktorá sa vyžíva v mučení zajatcov, predtým, ako ich zastrelia. Nik ju nevidel, ale všetci sa jej boja ako smrti. Je to Grizeľda?

10. február 1918

Dnes som dostala lístok od Grizeľdy. Mám na ňu čakať o šiestej na brehu rieky, pri moste, chce sa so mnou rozprávať. Veľmi sa jej bojím, myslím si, že je určite šialená.

11. február 1918

Včera som sa stretla s Grizeľdou, aká hrozná žena! Aké je to strašné žiť s niekým ako je ona, v jednom meste! Nosí mužské oblečenie a nalepila si aj mužské fúziky a špicatú briadku. Oči má prižmúrené, tak ako kedysi. Oči, ktoré vzbudzujú hrôzu. Pery má bledé ani papier. Pevne mi stisla ruku a povedala mi:

„Musela som sa s niekým porozprávať a vtom som si spomenula na vás. Zdá sa mi, akoby som strácala rozum. Večer počujem hlasy a vzlyky. V poslednom čase som príliš veľa zabíjala! Už ma unavujú všetky tie výkriky, stony a plač... No neviem bez nich žiť, každý deň musím niekoho mučiť, týrať... Spomínate si na Soničku Ivanovnu? Ja som ju zabila, ja! Je mi ľúto, že som ju zabila, mala som ju skutočne rada! Viete, každý deň som chodila do jej cely a bila som ju, až kým neumrela. Ani jesť som jej nedávala. Úbohé dieťa, čo si len muselo vytrpieť! Jej kamarátku som zastrelila hneď. Bola to taká hnusná osôbka, stále sa len modlila a nariekala! Teraz si musím nájsť niekoho namiesto Soničky...”

Pritom na mňa uprene hľadela. Nemohla som sa ani pohnúť, bola som na smrť vydesená. Vtom na mňa zakričala:

„Bežte, bežte preč! Vari nevidíte, že som šialená?”

A ja som rýchlo utiekla. Trvalo dlho, kým som sa zbavila strachu natoľko, aby som sa mohla vrátiť domov.

Ani teraz nenachádzam pokoja. Čo ak dostane znovu ten svoj záchvat a spomenie si na mňa?

20. február 1918

Dnes som bola u Nadeždy Pavlovny Dmitrijevskej. V jej dome vládne absolútny chaos. V noci mali domovú prehliadku. Prevrátili im všetko hore nohami. Slúžka mi pošepky rozprávala, čo sa stalo. Čekisti žiadali, aby im vydali akési tajné dokumenty, ktoré vraj Nadežda Pavlovna vlastní. Hrdo im vysvetlila, že jej manžela poslali pre jeho revolučné myšlienky do vyhnanstva do tohto mesta a že ho pochovali v červenej truhle a vyhlásili za ľudového hrdinu. Čekista je povedal:

„Vás sociálnych revolucionárov postrieľame! A teraz mi daj tie papiere, ty stará kurva a povedz nám mená všetkých členov tvojej rodiny, ktorí chystali sprisahanie proti sovietskej moci!”

Keď mu Nadežda Pavlovna vysvetlila, že aj ona sa predsa teší z toho, že ľud má konečne moc v svojich rukách, udrel ju obuškom do tváre tak silno, že padla na zem. Potom ju priviazali o kreslo. Vadimove sestry sa vrhli k svojej tete a vtom začali čekisti biť aj obe dievčatá s nagajkou. Zinočka sa zbláznila. Behala ako šialená z izby do izby, škriekala neľudským hlasom a chcela si vraziť do pŕs nožničky. Čekisti zviazali aj ju a hodili ju do komory. Potom, čo prehliadku skončili, odviedli Nadeždu Pavlovnu a Vadimovu staršiu sestru. V dome nechali len slúžku a úbohú Zinočku. Ešte v ten deň ju museli odviezť do psychiatrického ústavu.

(c) Aľa Rachmanovová: Študenti, láska, Čeka a smrť, vydalo Inaque.sk, 2011