Aj Angličania majú svoje paneláky

Začať môžeme tým, čo tieto sídliská odlišuje. Väčšina našich sídlisk neskončila ako getá pre najchudobnejších ľudí. Samozrejme, že sa nájdu výnimky a existujú paneláky či menšie sídliská, kde býva výbušná zmeska ľudí bez práce, narkomanov, pasákov a prostitútok, z celkového pohľadu však naše sídliská dokázali prežiť bez toho, aby ste sa tam báli bývať. Nedostatok bytov vo väčších mestách paradoxne viedol k tomu, že cena panelákových bytov výrazne stúpla a stali sa rodinným striebrom.

Veľké sídliská ako bratislavská Petržalka či pražské Jižní město vznikli ako miesta pre ľudí z rôznych spoločenských vrstiev a tento charakter si do veľkej miery zachovávajú dodnes, aj keď najbohatší už samozrejme odišli. Mnohí ľudia, ktorí sa tam nasťahovali v sedemdesiatych rokoch, si mysleli, že tam budú len dočasne. Dnes im už došlo, že v nich aj zostarnú. Spolu s nimi starnú a trochu sa zútulňujú aj ich sídliská, ktoré dnes viac než socialistickí plánovači ohrozujú noví developeri túžiaci zastavať každú voľnú plochu.

Sociálne nemusí byť úbohé

Príbeh sociálneho bývania v Británii začal veľmi nenápadne a chvíľu to vyzeralo, že dopadne šťastne. Prvé projekty sa objavili ešte v 19. storočí, keď osvietenejší majitelia fabrík budovali spoločné bývanie pre svojich zamestnancov aj so všetkými službami, ktoré potrebovali k svojmu životu. Bola to obdoba toho, čo v Československu neskôr vo väčšej miere robil Baťa.

Ešte aj v prvej polovici 20. storočia si väčšina nových projektov sociálneho charakteru zachovávala svoju kvalitu, na prvý pohľad ste nedokázali rozlíšiť, že ide o sociálne bývanie. Ak sa už našli peniaze na projekty pre chudobných, nestavali ich tak, aby svojim výzorom z veľkej diaľky kričali, že tam bývajú. Porovnajte si to s povojnovou výstavbou panelákov trčiacich nad mestom ako výhražný zdvihnutý prst.

Druhá svetová vojna v Británii zničila veľkú časť domov a ešte k tomu hneď po nej nastal baby boom, takže bývanie po vojne patrilo medzi najdôležitejšie témy. V tomto čase sa položili základy britského sociálneho štátu, medzi ktoré patrí vytvorenie národného zdravotníckeho systému NHS, dnes toľko napádaného kritikmi Obamovej zdravotníckej reformy. Ešte cez vojnu sa určili aj pomerne veľkorysé kritériá na výstavbu bývania financovaného štátom a samosprávou. Mala sa tým výrazne zvýšiť kvalita bytového fondu, nové bývanie malo byť priestranné a vybavené takými vymoženosťami, ako boli toalety a kúpeľne.

Prvou povojnovou výstavbou mali byť "homes fit for heroes", mužov vracajúcich sa z frontov a ich rodiny. V núdzi však bolo omnoho viac ľudí, a tak hrdinskú výstavbu vytlačila pragmatická potreba. Bolo treba ubytovať aj ľudí z vybombardovaných domov ako aj z mestských slumov, kde sa pred vojnou tiesnili státisíce ľudí. Práve pre nich sa nové bývanie ponúknuté štátom zdalo byť zázrakom. Mnohí mali prvý krát svoju izbu, splachovací záchod či kúpeľňu. Rýchle im však došlo, že nové sídliská na kraji miest majú aj svoje nevýhody.

Paneláky a ich prvé obete

Hoci mestské slumy mali tisíc nevýhod, ľudia v nich žili v komunitách a ich život nebol taký rozbitý, ako keď sa presťahovali do nových švrtí, kde často chýbala krčma, do ktorej by večer zašli, autobus, ktorý by ich zaviezol do mesta či do práce, ako aj školy pre deti, obchody pre matky a nejaké možnosti pre mladých. Tí sa na takýchto miestach dodnes iba bezcieľne potĺkajú a nudu zaháňajú tým, že druhým robia zo života peklo.

Väčšinu bývania na tzv. council estate tvorili a dodnes tvoria rodinné domy s aspoň malou záhradkou, ktoré stelesňujú malomestskú predstavu šťastia a spokojného života. Lepšie podmienky nájdete v dvojdomoch, zvyknúť sa dá aj na život v radovej zástavbe. Oveľa ťažšie sa ľuďom zvykalo na život v panelákoch. Vyrástlo ich niekoľko tisíc, drvivá väčšina z nich sa postavila v 60. a začiatkom 70. rokov. Niektoré mali príšernú kvalitu, smutným príkladom je Ronan Point vo východnom Londýne. V roku 1968 po malej explózii plynu v jednom z bytov spadla celá jedna stena paneláku, kde boli zle osadené panely. Zahynuli pri tom traja ľudia. Jediným šťastím bolo, že sa to stalo v noci a na strane, kde mali ľudia obývačky, inak by bolo obetí oveľa viac. Do následnej rekonštrukcie sa investovalo mnoho prostriedkov, vežiak ale aj tak o dvadsať rokov zbúrali.

Stavanie vysokých panelových domov sa rýchle ukázalo ako zlá voľba. Vyžadujú si totiž veľké prostriedky na údržbu. Ak sa nenájdu, rýchle upadajú a rastie tam kriminalita a iné problémy. Ľudia žijúci v rodinných domoch sa o ne starajú sami, paneláky však upadajú, lebo patria všetkým a nikomu. Náklady na projektovanie, výstavbu a údržbu dvoch bytov v priemernom paneláku sa dali porovnať s nákladmi na tri až štyri rodinné domy, takže o žiadnej úspore sa nedalo hovoriť. Zároveň sa výstavbou panelákov neusporila ani stavebná plocha, pretože ich rozmer si vyžadoval veľké odstupy a zabrali porovnateľne veľa územia. Kým sa na to prišlo, bolo v mnohých mestách neskoro – len do konca sedemdesiatych rokov ich po celej krajine vyrástlo štyri a pol tisíc.

Niektoré sídliská vytvorili také neznesiteľné podmienky, že demolícia bola najistejším nástrojom, ako vyriešiť problém a ľudí presťahovať do lepších podmienok. Problémy so starými sídliskami sa ťahajú dodnes, popredná firma z oblasti public relations vlani vyhrala konkurz na vylepšenie imidžu Aylesbury Estate v južnom Londýne postaveného v 60. rokoch. Dnes tam žije vyše sedemtisíc ľudí a nedávno padlo rozhodnutie, že sa táto betónová džungľa plná drogových dílerov ide búrať. Samospráva v Southwarku mieni investovať 2,4 miliardy libier do projektu, v rámci ktorého sa staré budovy zbúrajú a v priebehu pätnástich rokov postavia päťtisíc nových domov. Časť z nich bude patriť pod bytové spoločnosti, časť bude súkromná. Plánovači pôvodného Aylesbury Estate boli nadšenci švajčiarskeho architekta Le Corbusiera, ktorý obdivoval zaoceánske parníky natoľko, že sa mu stali modelom pre masové bývanie. Príliš dobre to nedopadlo, Aylesbury Estate je len jedným z mnohých príkladov.

Chorý ako zo sídliska

Britské sídliská sú kombináciou viacerých nešťastných faktorov. Bolo to bývanie predovšetkým pre robotnícku triedu. Mnohí z jej príslušníkov sa časom prepadli ešte nižšie, do tzv. underclass závislej na sociálnych dávkach a zvyčajne aj na drogách či alkohole. Sen o budovaní beztriednej spoločnosti mal v skutočnosti podobu budovania sídlisk pre jednu spoločenskú triedu, v niektorých projektoch múrmi oddelenej od zámožnejších susedov. Takéto prostredie je veľmi neinšpiratívne a musíte byť silná osobnosť, aby vás to nestiahlo dolu.

Ľudia z najchudobnejších sídlisk sa dožívajú výrazne menej rokov ako priemerná populácia. Nie je to kvôli drogám či vraždám, ale preto, že majú depresie, mnohí berú prášky od psychiatrov a nezdravo sa stravujú. Výrazne tým rastie obezita a s ňou aj cukrovka. Ak chodíte do školy v tejto oblasti, máte oveľa menšiu šancu, že skončíte s maturitou. O tom, že by ste išli ďalej študovať na univerzitu nehovoriac.

Margaret Thatcherová si krátko po nástupe k moci osvojila myšlienku zlikvidovať sociálne domy a byty patriace samospráve. Nástrojom k tomu bolo Right to buy (právo na kúpu), umožňujúce ich nájomníkom odkúpiť si od samosprávy nehnuteľnosti kde bývali. V závislosti od toho, ako dlho tam bývali, dostali zľavu z ceny, maximálne až do výšky päťdesiat percent. Od 80. rokov toto právo využilo 1,6 milióna domácností, čím sa takmer zlikvidovali sociálne byty. Right to buy totiž zároveň zakazovalo samosprávam použiť peniaze z predaja na výstavbu nového sociálneho bývania. Za necelé tri desaťročia sa tak zlikvidovali takmer všetky takéto byty.

Množstvo domov a bytov postavených súkromným sektorom je od šesťdesiatych rokov každý rok takmer rovnaké, množstvo postavených sociálnych domov a bytov výrazne kleslo. Dnes ich ročne nepribudne viac ako 50-tisíc. Ak porovnáme také podobné veci ako zdravotnú starostlivosť a bývanie v Británii, ich povojnový príbeh je úplne odlišný. Dodnes nikoho vážne nenapadlo sprivatizovať celé zdravotníctvo a viac-menej panuje zhoda, že štátom riadené NHS nie je dokonalá, ale najlepšia možnosť. Úplne iné to je v oblasti bývania, kde zvíťazila myšlienka, že by ľudia nemali platiť nájom samospráve, ale mali by nehnuteľnosti vlastniť. Do istej miery to funguje, na privatizáciu ale doplatili už aj tak najchudobnejšie sídliská, kde sa predaju až tak nedarilo a ostali tam ľudia, ktorí nemali prostriedky, aby žili niekde inde. Cez prsty sociálneho štátu tak prepadla dosť veľká skupina ľudí, ktorej sa dnes všetci boja. Keby ich nevytlačili do geta, mohlo to dopadnúť inak.

Text voľne vychádza z knihy Lynsey Hanley - Estetes: An Intimate History, Granta Books 2008, 256 strán